Tvrdenie správcu kompenzačného fondu spoločnosti British Petroleum Kennetha Feinberga, že by sa mal Mexický záliv z ropnej katastrofy zotaviť do konca roku 2012, sa dá ťažko brať vážne. Nie preto, že je to naisto nemožné.
Nikto nevidí do budúcnosti, a príroda má až neuveriteľné regeneračné schopnosti. Zázraky však tiež robiť nedokáže a najmä, ako sa dá po katastrofe takých rozmerov niečo s takou istotou seriózne predpovedať necelý rok po potopení ropnej plošiny Deepwater Horizont a pol roka potom, ako sa konečne podarilo zastaviť únik ropy z nej? Keď ešte vedci stále len skúmajú, aké všemožné škody únik ropy spôsobil a čo sa dialo a deje v hĺbke jeden pol kilometra pod hladinou mora?
Pri podobných pohromách je obvyklé, že sa počítajú najmä uhynuté tony rýb a v novinách sa objavujú fotky smutne sa tváriacich vtákov obalených ropou. Je to logické, fotografia morskej uhorky v hlbokej depresii či tragicky umierajúceho červa by ťažko niekoho zaujala a vyvolala emócie.
Všetky tieto živočíchy na Slovensku známe pod súhrnným menom „morské potvorky“ však hrajú v ekosystéme oveľa dôležitejšiu úlohu než ryby a vtáky, ktoré sú spolu s človekom skôr len špičkou ľadovca a vrcholom potravinového reťazca.
Nakoľko ropa zničila základ tejto pyramídy, bez ktorej sa vrchol neudrží, zatiaľ príliš netušíme. Uplynú roky, kým budeme aj niečo vedieť.
Keď v roku 1989 na Aljaške stroskotal tanker Exxon Valdez, zvyšné slede (a po nich aj zvyšní rybári) spolu s obľúbenými kosatkami zmizli zo zasiahnutej oblasti až o niekoľko rokov neskôr. Tak dlho trvalo, než k nim - cez potravinový reťazec a vytratenie sa ich obvyklej potravy - dôsledky katastrofy doputovali.
