1. Tiberius (42 p. n . l. – 37)
Šikovný vojvodca, ale aj správca ríše, ktorý zabránil jej bankrotu a rozpadu, na konci svojho života prepadol nielen paranoi, ale údajne aj extravagantným orgiám. Po potlačení vzbury senátu a prakticky nastolení vojenskej diktatúry odišiel z Ríma.
2. Caligula (12 – 41)
Jeho správanie bolo zrejme dôsledkom choroby, keď Caligula takmer zomrel. Myslel si, že sa proti nemu pripravuje sprisahanie a nechal tak zabiť jeho údajných aktérov. Neskôr sa vydával za rôznych bohov, mužských i ženských, staval chrámy, kde ho mali uctievať. Terorizoval senát, mučil senátorov, dokonca zrejme urobil senátorom aj svojho koňa Incitáta.
3. Nero (37 – 68)
Preslávil sa najmä svojimi výstrelkami a tyraniou. Neváhal zavraždiť množstvo vplyvných ľudí, ale aj vlastnú matku či ženu. Nechal podpáliť Rím, tvrdil, že za požiarom boli kresťania a začal ich prenasledovať.
4. Domitianus (51 – 96)
Vybudoval rozsiahlu sieť udavačov, ale púšťal sa aj do sporov so senátom, rád používal násilie. Miloval tradície a snažil sa bojovať proti homosexualite, ktorá bola v antickom Ríme bežná. Snažil sa vybudovať kult svojej osobnosti a pomenoval po sebe mesiace v roku.
5. Commodus (161 – 192)
Miloval gladiátorské hry až natoľko, že sám v nich vystupoval. Dôraz na hry ľud spočiatku obdivoval, no len do okamihu, keď sa cisár rozhodol ubiť chromých alebo vystupovať ako otrok.
6. Caracalla (188 – 217)
Aj na pomery Ríma bol zrejme jedným z najväčších tyranov. Najskôr v prítomnosti matky nechal zavraždiť brata, čím možno zabránil občianskej vojne. Následne nechal pozabíjať aj tisícky bratových priaznivcov – vrátane potomkov a príbuzných bývalých cisárov.
7. Elgabalus (203 – 222)
Stal sa kňazom sýrskeho boha Élá-gabála a neskôr sa svoje náboženské zvyky snažil vnútiť aj Rimanom. Za ženu si vzal vestálku, za čo sa trestalo smrťou, tieto kňažky si totiž museli zachovať panenstvo. Rimania to vnímali ako ďalšiu provokáciu, Elgabalus však údajne viac než ženám dával prednosť svojmu otrokovi.
Caligulu nenávideli, no aspoň sa ho všetci báli
Svoje vládnutie začal dobre. Rýchlo sa však zmenil na krutého tyrana.
BRATISLAVA. Gaius Julius Caesar Augustus Germanicus sa stal tretím cisárom po smrti svojho adoptívneho otca Tiberia.
Prezývku Caligula – vojenská topánočka, získal, keď sa ako maličký chlapec stal maskotom severnej rímskej armády, ktorej velil jeho otec Germanicus. S pribúdajúcim vekom jeho popularita rástla, a keď sa dostal na trón, obyvateľstvo šalelo radosťou.
Nádej sa rýchlo vytratila
Začiatok jeho vlády nevyzeral najhoršie. Zrušil nezmyselné zákony Tibéria, vrátil moc senátu, usporiadal obrovské hry. Ľudia boli plní nádeje.
Nasledujúce štyri roky sa však veľmi rýchlo zmenili na tyraniu a úpadok mravov, aký Rímska ríša dovtedy nezažila. Na jednej strane mal Calligula dedičné predpoklady stať sa zloduchom, jeho babička Lívia bola najznámejšou travičkou príbuzenstva, na druhej strane nemusel sotva 30-ročný mladík zvládnuť absolútnu moc.
Palác žil orgiami, kde sa museli muži prizerať, ako mladý cisár znásilňuje ich manželky a v prípade nesúhlasu mali istú cestu na popravisko. Vrcholom bol vzťah so sestrou Drussilou, s ktorou mal údajne dieťa.
Podľa niektorých jej Caligula vyrezal plod z tela a zjedol, aby napodobnil boha Dia, keď sa chcel zbaviť Atény.
Zabila ho ochranka
Pravdepodobnejšia verzia hovorí, že umrela na maláriu. Cisárov vzťah so senátom bol tiež veľmi napätý. Posmieval sa im, že sú takí hlúpi, že urobí zo svojho koňa Incitáta konzula a nik neuvidí rozdiel.
Na všeobecné protesty proti jeho tyranii sa zachovala veta, ktorú si osvojili mnohí diktátori: „Nech ma nenávidia, hlavne nech sa ma boja!“
Strach nevydržal príliš dlho a vojaci sa rozhodli zabiť šialeného vládcu. Využili okamih, keď sa presúval do arény a vlastná ochranka ho podrezala.
Róbert Dyda
Život v strachu
Osobné stráže a strach o život. Vraždenie aj obete vrážd. Aj taký život žili rímski cisári.
BRATISLAVA. Ako deti vyrastali v období, keď smrť bola bežným riešením sporov. Už ako malí nemali istotu, že ich nezavraždia ich najbližší priatelia či rodina. A keď sa stali vládcami, obklopení hordami prisluhovačov a velebníkov stratili predstavu o svete a hrali sa na bohov.
Na ťarchu im bola iba verejnosť a senát, čo myslel na vlastnú moc.
Rímski cisári boli rôzni, no dnes si pamätáme najmä tých, ktorí boli v nejakým spsôbom blázni. Zväčša však svoju vládu ako blázni nezačínali, niektorí stabilizovali štát či potlačili povstania. Potom ale prevážila paranoja.
Sprisahania totiž boli bežnou súčasťou rímskej politiky. Preto sa cisári obklopovali osobnými strážami a jednotkami, ktorých veliteľom verili. Aj keď v mnohých prípadoch iba dočasne – pričom stratu dôvery neprežil niekedy cisár a častejšie veliteľ jednotiek.
Výstrelky niektorých vládcov Ríma však občas prekročili aj na Rimanov bežné krutosti. Keď cisár zabíjal desiatky medveďov z bezpečnej lóže, ľud to mohol považovať za príjemné rozptýlenie. Nie však vtedy, keď sa cisár snažil ľudí odnaučiť uctievať ich bohov.
Keď sa vládca rozhodol urobiť senátorom svojho obľúbeného koňa, mohol to byť výsmech senátorov, no nie vtedy, ak sa rozhodol podpáliť Rím. Zvyčajne tak nasledoval nový kolobeh: komplot a pomsta, vražda a vláda, ktorá sa znovu obávala ďalšieho sprisahania.
Tomáš Prokopčák
