Klimatická zmena, ktorá sa odohrala v ďalekej minulosti Zeme, môže byť predobrazom toho, čo sa v relatívne blízkej budúcnosti udeje znovu. Podľa novej americkej štúdie spôsobí nárast oxidu uhličitého rýchlejší vzostup priemerných teplôt, ako vedci doteraz predpokladali.
Rýchlejšia zmena klímy prispeje k nárastu extrémnych udalostí. Môžu mať podobnú smutnú tvár ako rozsiahle vlaňajšie požiare v Rusku alebo terajšie záplavy v Austrálii. Alebo budú ešte dramatickejšie, ešte rozsiahlejšie a ešte ničivejšie.
Meniaca sa klíma môže priniesť situáciu, v akej ľudstvo doteraz nikdy nebolo. Vlastne ju už prináša.
Najteplejší rok
Rok 2010 bol spolu s rokom 2005 najteplejší za posledných desať rokov. Oproti roku 2005 sa však uplynulý rok vyznačoval niektorými zvláštnosťami. Po prvé, Slnko prejavovalo pozoruhodne nízku aktivitu, takže k otepľovaniu neprispelo.
Po druhé, opäť sa zjavila nevyspytateľná klimatická udalosť pomenovaná La Niña – dievčatko, ktorej sa hovorí aj Antiel Niño. To preto, že v porovnaní s otepľujúcim „mužským“ klimatickým elementom jeho ženský protipól oceánsku vodu ochladzuje, čo sa týka najmä stredného a východného Tichomoria.
La Niña priniesla do inak suchej Austrálie dramatické povodne, ktoré tu nepamätajú desiatky rokov. Prebiehajúce globálne otepľovanie však tiež neovplyvnila.
Vlaňajší najteplejší rok teda akosi symbolicky zavŕšil najteplejšiu dekádu v histórii meraní priemerných teplôt za uplynulých 130 rokov.
Zhrnuté a podčiarknuté to znamená, že v prvých desiatich rokoch nového milénia pokračovali trendy otepľovania, ktoré klimatológovia a meteorológovia pozorovali už v predchádzajúcom období. Ako ich hlavnú príčinu označili vypúšťanie skleníkových plynov do atmosféry.
Nezaškodí zopakovať časť zo štvrtej správy IPCC (Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu) z roku 2007, v ktorej vedci konštatovali: „Odhadovaný vplyv zmien slnečného žiarenia a sopečnej činnosti na klímu od počiatku priemyselnej éry do súčasnosti je veľmi malý v porovnaní s odhadovaným vplyvom ľudskej činnosti.
Vplyv ľudskej činnosti na súčasné i budúce klimatické zmeny v terajšej atmosfére je preto oveľa dôležitejší než odhadovaný vplyv prírodných procesov.“
Pokračujúce trendy
Atmosféra v súčasnosti obsahuje okolo 390 ppm skleníkového plynu oxidu uhličitého. Ppm je skratka pre parts per milion, čo znamená, že na milión častíc vzduchu pripadá 390 častíc oxidu uhličitého. V období pred priemyselnou revolúciou atmosféra obsahovala okolo 280 ppm tohto skleníkového plynu.
Aký bude ďalší vývoj? O tom hovorí štúdia Jeffreyho Kiehla z amerického Národného strediska výskumu atmosféry v Boulderi v štáte Colorado, ktorú financovala americká Národná nadácia pre vedu (National Science Foundation, NSF).
Kiehl vychádza z veľmi reálneho predpokladu, že spaľovanie fosílnych palív a teda aj dlhodobé trendy vypúšťania skleníkových plynov do atmosféry budú pokračovať. Obsah oxidu uhličitého v ovzduší v tom prípade dosiahne koncom storočia okolo 900 až tisíc ppm, čo je viac ako zdvojnásobenie oproti terajšiemu stavu a strojnásobenie v porovnaní so situáciou pred priemyselnou revolúciou.
Kiehl je špecialistom na štúdium globálnej klímy v geologickej minulosti Zeme. V novej štúdii sa sústredil na základnú otázku: kedy naposledy obsahovala zemská atmosféra toľko oxidu uhličitého, ako ho môže obsahovať koncom 21. storočia? Zobral do úvahy údaje publikované v predchádzajúcich výskumoch.
S ich pomocou analyzoval vzťah medzi globálnymi teplotami a hladinou skleníkového plynu oxidu uhličitého v atmosfére pred desiatkami miliónov rokov. Výsledky zverejnil prestížny americký magazín Science.
Zotrvačnosť atmosféry
Analýza molekulárnej štruktúry skamenených organických materiálov ukázala, že stavy očakávané koncom storočia – teda 900 až tisíc ppm oxidu uhličitého v atmosfére - sú rovnaké, aké naposledy vládli na Zemi pred 35 miliónmi rokov.
Globálna teplota bola vtedy celkovo oveľa vyššia ako teraz (okolo 31 stupňov Celzia) aj napriek tomu, že „prídel“ energie zo Slnka bol vtedy o niečo nižší.
V trópoch boli priemerné teploty v porovnaní s predindustriálnou úrovňou vyššie o 5 - 10 stupňov, v polárnych oblastiach sa pohybovali o 15 - 20 stupňov nad priemerom, ktorý tu bol v časoch pred priemyselnou revolúciou. Enormne zvýšené teploty mal na svedomí oxid uhličitý.
Tento neviditeľný plyn, keď sa už raz do atmosféry dostane, v nej vydrží veľmi dlho; počítačové modely geochemických procesov ukázali, že molekuly oxidu uhličitého sa v ovzduší udržia tisícky rokov.
Možnosť, ako ich z atmosféry odstrániť – napríklad pomocou geneticky upravených mikroorganizmov, na ktorých pracuje Craig Venter - dnes znie skôr ako science-fiction než ako reálna možnosť.
Šesť stupňov alebo ešte viac?
Kiehlova štúdia priniesla jednu novú a veľmi nepríjemnú správu: výlet do histórie planéty ukázal, že klimatický systém reaguje na obsah oxidu uhličitého vo vzduchu až dvakrát citlivejšie v porovnaní s tým, čo ukazujú súčasné modely.
Tie väčšinou relatívne presne odhadnú krátkodobejšie trendy otepľovania, no z dlhodobého hľadiska úlohu narastajúceho oxidu uhličitého v atmosfére podceňujú.
Ani najdokonalejšie modely napríklad nedokázali plne oceniť kľúčové procesy, ako je strata ľadovej pokrývky, ktorá zosilňuje počiatočný otepľovací efekt oxidu uhličitého.
Zosilňovanie účinkov skleníkových plynov je spôsobené napríklad tým, že spolu s úbytkom bielej farby snehu a ľadovcov, ktorá odráža slnečné lúče, sa zvyšuje rozloha tmavej pôdy alebo vody, ktorá slnečné žiarenie, naopak, pohlcuje.
Oxid uhličitý zabraňuje tomu, aby Zem mohla toto žiarenie vrátiť späť do vesmíru, čím sa ďalej zosilňuje skleníkový efekt.
Aj keď oxid uhličitý nie je najsilnejším skleníkovým plynom (tým je vodná para, oveľa silnejšie účinky má napríklad aj metán), je najdôležitejší pri regulácii zemskej klímy. Bez tohto plynu by bola Zem iba zmrznutou guľou bez života, takže určité množstvo oxidu uhličitého v atmosfére je nevyhnutné.
Všetkého veľa však škodí. Spolu s tým, ako sa zvyšoval obsah oxidu uhličitého v atmosfére, čo sa stalo v geologickej histórii Zeme nie raz, narastal aj obsah ďalších skleníkových plynov, ako napríklad práve vodnej pary alebo metánu.
Tieto prirodzené procesy tiež urýchľovali otepľovanie, no nikdy predtým sa na rastúcom obsahu oxidu uhličitého v atmosfére nepodieľal človek.
Nie je vylúčené, že skutočný vývoj klímy bude mať ešte nepríjemnejšie následky, než ich opísal britský autor Mark Lynas v knihe Šesť stupňov (o našej budúcnosti na horúcejšej Zemi). Pritom už aj Šesť stupňov je dostatočne hororové čítanie.
Ak sa nezačneme seriózne zaoberať možnosťami obmedzenia uhlíkových emisií, dostaneme našu planétu na trajektóriu, ktorá povedie k doteraz netušeným dôsledkom. „Pre mnohé nasledujúce generácie to bude znamenať život v odlišnom svete, než aký poznáme my,“ povedal Kiehl.
Hlavný zdroj: webová stránka NSF
