Na začiatku bola prirodzená ľahostajnosť lovcov a zberačov k plynutiu času. Stretávali sa s ním a určite o ňom aj rozmýšľali, no keďže čas ešte nemal meno, viac-menej sa vzájomne ignorovali. Nastupujúca poľnohospodárska spoločnosť o čosi pokročila: až do stredoveku odratúvala čas pomocou prírodných rytmov. Najspoľahlivejšími časomeračmi boli východ, západ a pohyb slnka spolu s jarou, letom, jeseňou a zimou.
Potom sa ľudia naučili stavať cesty, železnice a mestá, chceli všetko vedieť, začali využívať paru, rozmnožovať seba aj svoj kapitál. Na lepšie meranie času, slúžiaceho na spresnenie týchto a iných činností, potrebovali presnejšie miery. Slnko, lenivo sa povaľujúce na oblohe, nahradzovali čoraz presnejšími chronometrami.
Dnes nám diktujú čas atómové hodiny s presnosťou na zlomky sekúnd. Pravda, tento neodvratný proces ešte neprebehol všade s plnou silou. Napríklad na jednom veľkom africkom letisku vraj víta turistov nápis: Vy máte hodinky, my máme čas.
Nonstop spoločnosť
V našom kultúrnom prostredí sa však neúcta k času považuje za priestupok, ak nie rovno za znak spoločenskej negramotnosti. Zrýchľovanie vnímame ako ústredný princíp pokroku. „Kto nemá čas, má peniaze,“ napísal nemecký sociológ Peter Borscheid. „Kto nečinne postáva na rohu ulice, ten sa najskôr nezaobíde bez cudzej pomoci. Nedostatok času sa stáva jedným zo znakov stavovskej príslušnosti. Otvára sa nová kapitola civilizačného vývoja – nonstop spoločnosť.“
Spoločnosť v neustálom pohybe môžeme charakterizovať trebárs takto: Keď chceme pripojenie na internet, tak iba rýchle. Pôžičku? Samozrejme, tú najrýchlejšiu. Rýchle peniaze hrejú niekoľkonásobne viac. Nové auto by malo mať zrýchlenie pod desať sekúnd na sto kilometrov, čiže minimálne také, aké má najrýchlejší človek planéty Usain Bolt.
Vedecký experiment vyzerá naozaj zaujímavý a hodnotný iba vtedy, ak sa pri ňom pracuje s dramatickými rýchlosťami. Takže za jeden z vrcholov technického pokroku akosi všeobecne považujeme niekoľkomiliardové mamutie zariadenie LHC (Large Hadron Collider alias veľký hadrónový urýchľovač), ktoré sa v hlbokom podzemí na švajčiarsko-francúzskej hranici pohráva s atómovými časticami rýchlosťou svetla tak ľahko ako tenisový génius Rafael Nadal s loptičkami na kurte. Ibaže Nadal má oveľa viac divákov.
Mimochodom, aj do moderného športu vtrhol čas veľmi dôrazne. Pre mnohých vrcholových atlétov je životným snom posunúť svetový rekord doslova o zlomky sekundy. Ak sa to niekomu podarí – tak ako napríklad práve Boltovi – stane sa na chvíľu oslavovaným hrdinom. Ako dlho tá chvíľa potrvá, záleží iba na tom, či dokáže svoj rekord, pokiaľ možno čo najrýchlejšie, posunúť ešte ďalej. Nakoniec aj tak zostane iba súčasťou historických tabuliek, lebo ho „prevalcuje“ iný rýchlik v ľudskej koži.
Aj vo vede platí, že čím rýchlejšie, tým lepšie. Niekoľkomiliardové mamutie zariadenie
LHC (Large Hadron Collider alias veľký hadrónový urýchľovač) vo švajčiarskom CERN-e
sa v hlbokom podzemí pohráva s atómovými časticami rýchlosťou svetla
Vírus času
„Chápeme život ako výzvu k vyšším športovým výkonom a navzdory všetkým lekárskym odporúčaniam zaraďujeme vyšší a vyšší rýchlostný stupeň,“ upozorňuje Peter Borscheid, ktorý v jednej zo svojich kníh s výrečným názvom Vírus času preskúmal fenomén zrýchlenia od prebúdzajúceho sa stredoveku až po uháňajúce 21. storočie.
Vírus času nevníma ako zákernú infekčnú chorobu, no nepovažuje ho ani za vymoženosť, na ktorú by sme mali byť nekriticky pyšní. Jednoducho rýchlosť a zrýchľovanie sú tu a keďže ich už zjavne neskrotíme, je dobré aspoň občas porozmýšľať, čo by sme si s nimi mohli počať. A súčasne si uvedomiť, že pomalosť a pokoj tu boli skôr ako mobilita a zhon.
Napríklad pri stredovekých gregoriánskych choráloch akustika románskych a gotických kostolov neumožňovala ani spievať, ani hovoriť v prirodzenom rytme. Pomalosť sa preto stala nielen podmienkou zrozumiteľnosti, ale tiež znakom dôstojnosti a rozvážnosti.
Pre remeselníkov bol nízky rýchlostný stupeň pri práci symbolom kvality, stavovskej poctivosti, presnosti a dodržiavania tradícií. Krátenie času potrebného na prácu alebo akékoľvek experimentovanie neboli žiaduce.
„Nijaký remeselník nesmie ani vymýšľať, ani nič vynachádzať, ani používať čokoľvek nové,“ písalo sa v cechovej listine mesta Thorn, dnešnej Torune z roku 1523. Ešte v roku 1742 sa dostali pred súd vo francúzskom Amiense dvaja remeselníci preto, že mali na obdobie, v ktorom žili, veľmi pokrokový, no veľmi podozrivý nápad: chceli vo svojej dielni inštalovať dve stovky tkáčskych stavov, čo by umožnilo zrýchliť výrobu.
Rýchlejšie, lacnejšie, dostupnejšie
Rýchlosť alebo skôr pomalosť prenosu informácií tiež prešla zaujímavým vývojom. Napríklad správa o páde Carihradu (dnešného Istanbulu) putovala v roku 1453 do Benátok celý mesiac. Obchodníci však už vtedy potrebovali aktuálnejšie informácie, aby podľa nich mohli reagovať na situáciu na trhu. Ak napríklad dostali neskoro správu, že k ich mestu sa blíži flotila naložená čiernym korením, keď ho mali plné sklady, mohli rovno vyhlásiť bankrot.
Vynachádzavejší obchodníci začali poslom sľubovať prémie, ak ich budú informovať v kratšom čase, iní zasa hrozili prísnymi trestami, ak sa poslovia oneskoria. Prípadne skúšali obe metódy kombinovať, z čoho sa zrejme zrodil postup známy aj dnešným špičkovým manažérom ako metóda cukru a biča.
V 16. storočí, keď už fungovala verejná pošta, stálo doručenie jediného listu poslaného z Frankfurtu nad Mohanom do Berlína toľko ako dobre vykŕmené prasa. Odosielateľ teda musel dobre porozmýšľať, či sú mu milšie relatívne rýchle informácie, alebo plná špajza jaterníc.
Ak chceme dnes poslať list elektronickou poštou hoci aj na Galapágy, asi o tom nerozmýšľame ani sekundu, lebo nás to vďaka internetu stojí iba stlačenie zopár písmen na klávesnici a kliknutie myšou. Pritom aj tu by sa oplatilo porozmýšľať. Pri posielaní e-mailu na hociktoré miesto na zemeguli síce priamo nespaľujeme fosílne palivá ani nepoužívame papier, elektrickú energiu však áno: odhaduje sa, že iba na udržanie informačných stredísk v prevádzke padne vyše 150 miliárd kilowatthodín ročne.
Energia sa ešte stále produkuje najmä z fosílnych zdrojov, takže všetky počítače a ich doplnkové vybavenie vyprodukujú dve percentá celosvetových emisií skleníkového plynu oxidu uhličitého, čím v zohrievaní atmosféry konkurujú leteckému priemyslu. Do roku 2020 by mohli vzrásť emisie skleníkových plynov pochádzajúcich z rýchlo rastúceho územia virtuálneho sveta o 1,4 miliardy ton oxidu uhličitého, čo je neuveriteľných 280 percent.
Slnečné hodiny znamenali revolúciu - ak viete merať čas, viete merať aj rýchlosť
Auto krajšie ako Niké
V časoch priemyselnej revolúcie nemali ľudia o možnom vplyve emisií zo spaľovania uhlia ani tušenie. Stačilo, že parný stroj umožnil nielen rádovo zvýšiť produktivitu, ale tiež podstatne zrýchlil a uľahčil dopravu.
„Aj keď doprava nie je zďaleka jedinou oblasťou, kde sa po napoleonských vojnách začína šíriť vírus rýchlosti, môžeme ju bez obáv označiť za najspoľahlivejší indikátor revolučných čias,“ napísal Borscheid. „Všade sa v mene slobody rozbiehajú reformy, všade sa odpratávajú prekážky a uvoľňujú brzdy. Jediným cieľom je odstrániť stagnáciu a pasivitu, a na ich miesto dosadiť pohyb a zrýchlenie.“
Francúzsky autor Benjamin Gastineau v knihe Život na železnici z roku 1863 napísal: „Pred stvorením železnice sa príroda nehýbala, nebesá sa zdali bez pohybu. Železnica všetko oživila, všetkým pohla.“ Banky, poisťovne a akciové spoločnosti stimulujú pohyb peňazí a starajú sa o to, aby rodinné úspory neodpočívali v slamníkoch.
Spolu s tým sa v ľuďoch uvoľňuje iniciatíva a ochota riskovať, teda to, čo dnes nazývame podnikateľský duch. Filippa Tommasa Marinettiho, zakladateľa futurizmu, rýchlosť očarila. Spolu s ňou ho oslovil aj automobil. V manifeste futurizmu z roku 1909, ktorý zverejnil denník Le Figaro, Marinetti napísal: „Vyhlasujeme, že nádheru sveta obohatila nová krása: krása rýchlosti. Pretekársky automobil so svojou kapotou ozdobenou hrubými trúbkami podobajúcimi sa na hada s výbušným dychom … je krajší než Niké Samothrácka.“
Nevedno, čo by napísal básnik Marinetti dnes, ak by mal možnosť navštíviť niektorý zo svetových autosalónov, pohladkať oblé línie karosérií a vyskúšať motor so stovkami konských síl. No isté je, že napríklad Číňania holdujú automobilizmu s podobným nasadením, aj keď s menšou poetickou silou ako Marinetti. V Pekingu jazdilo v roku 1985 tisíc áut, v roku 2004 ich malo hlavné mesto Číny dva milióny.
Koncom uplynulého roku tam narátali už 4,76 milióna registrovaných áut a koncom uplynulého roka sa pred mestom odohralo niečo, čo médiá nazvali najväčšou dopravnou zápchou v histórii. Úrady obmedzili počet nových registrácií pekinských áut na tento rok na 240-tisíc. A hneď 1. januára 2011 rozbehli online lotériu, v ktorej môžu ľudia vyhrať právo kúpiť si v tomto roku nové auto.
Slimáky, frčte
Číňania majú oproti Európanom smolu: je ich príliš veľa a k plodom priemyselnej revolúcie sa dostávajú pod vplyvom historického vývoja a vlády jednej strany trochu neskoro. Má to však tú relatívnu výhodu, že sa ešte nemusia príliš zaoberať problémom, ktorý riešia európski myslitelia: koľko rýchlosti človek potrebuje a aká miera zrýchlenia je preňho ešte únosná.
Máme predsa približne rovnaké telo, tú istú hlavu a zrejme aj rovnako rýchle či pomalé spojenia medzi neurónmi, ako mali aj prví poľnohospodári. Tým, že z našich tiel a mozgov túžime aj s pomocou všakovakých prístrojov, pomôcok a podporných prostriedkov vydolovať čoraz viac rýchlosti, občas pripomíname hlavných hrdinov eseje Ivana Štrpku s názvom Slimáky, frčte! Ponáhľame sa, doháňame a predháňame, a zmysel tejto činnosti nám zostáva utajený.
Americký režisér Woody Allen s nenapodobiteľným skepticizmom raz konštatoval: „Viac ako kedykoľvek predtým stojí ľudstvo na križovatke. Jedna cesta vedie k zúfalstvu a beznádeji. Druhá k úplnému vyhynutiu. Modlime sa, aby sme mali dostatok umu vybrať si tú správnu.“
Podobne ako večný pesimista Woody to vidí aj súčasný francúzsky kultúrny teoretik Paul Virilio, zakladateľ konceptu dromológie (logiky rýchlosti), autor kníh Rýchlosť a politika alebo Vojna a film. K jeho obľúbeným tézam patrí, že vynález lode bol tiež vynálezom stroskotaného vraku alebo že vynález koľajníc bol súčasne vynálezom vykoľajenia. Každá technická inovácia v sebe má zakódované neprekonateľné defekty, ktoré kult rýchlosti a zrýchlenia iba jasnejšie odhaľuje.
Kuriérska služba Pony Express, ktorá fungovala v rokoch 1860 až 1861,
prepravovala poštu z Missouri až do Kalifornie. Traťový rekord (3000 km)
bol sedem dní a sedemnásť hodín. Ukončil ju nástup telegrafu, ktorý
skrátil čas odoslania a prijatia správy na zopár minút
Zrýchlený čas
Podobný postoj nájdeme aj vo vyjadreniach známeho českého filozofa Václava Bělohradského, ktorému moderná spoločnosť čoraz viac pripomína spoločnosť nevoľnosti: vyznačuje sa komunikačnou hojnosťou a obrovskou záplavou informácií a obrazov, no všetko to vyznieva akosi samoúčelne až kafkovsky beznádejne.
„Čas nás má v svojej moci a často nám to dáva nemilosrdne najavo,“ napísal iný český filozof Miroslav Petříček. „Udalosti nás vždy zastihnú viac-menej nepripravených: vieme o nich, až keď sa stanú, prekvapia nás, lebo sú z definície nepredvídateľné... Máme oprávnený dojem, že sme odsúdení na to, aby sme ku všetkému prichádzali neskoro. Akoby sme sa stále oneskorovali. Akoby sme boli príliš pomalí... Plynový pedál na podlahe automobilu je výzva, ktorú vrháme do tváre čoraz pomalšiemu behu času.“
Čas ubiehajúci okolo nás sa tak zrýchlil, že my sami sa pod jeho tlakom cítime neskutočne pomalí. Rovnako ako šachista v časovej tiesni máme iba jedinú možnosť: rýchlo spraviť ťah bez ohľadu na to, či bude dobrý, alebo zlý.
