Náplň práce lovcov ľudských fosílií už nie je vyslovene romantická, taká, aká bývala. Klasikou, samozrejme, stále zostáva pátranie vo východoafrických pieskoch, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou ukrývajú pozostatky najstarších predkov moderného človeka.
Prinieslo napríklad nielen senzačný nález takmer kompletne zakonzervovanej kostry slávnej Lucy (v roku 1974), a v uplynulom roku tiež jej dávneho predka nazvaného Big Man či Luciinej „tety“ Ardi (v roku 2009)
Genetika bez romantiky?
No keďže do ľudského fosílneho záznamu čoraz viac zasahuje genetika, romantika ako keby sa nenápadne menila v laboratórnu rutinu, akou analýza DNA nesporne je. Okrem toho mnohí genetici v Afrike ani v živote neboli.
To však neznamená, že by nemali k evolúcii nášho rodu čo povedať. Najmä v prípade, ak sa vek nálezov neráta na milióny, ale na desiatky tisícov rokov, aby z nich ešte dokázali získať originálnu DNA. Paradoxne však vedia aj pomocou relatívne veľmi mladej DNA vystopovať udalosti, ktoré sa odohrávali pred miliónmi rokov.
Genetická analýza teraz napríklad ukázala, čo by klasickým paleoarcheológom kúštik kosti nájdenej na Sibíri nepovedal: neandertálci, moderní ľudia a záhadní zakrpatení hobiti neboli jedinými obyvateľmi pravekého neafrického sveta v jeho „modernej“ fáze, teda po poslednej migračnej vlne z Afriky.
Žil tu minimálne ešte jeden druh, ktorý mal viac spoločných genetických čŕt s neandertálcami než s nami. No napočudovanie to nebol ani neandertálec, ani Homo sapiens.
Novinku o rozšírení prehistórie ľudského rodu oznámil tesne pred Vianocami tím vedený známym lovcom neandertálskych génov, švédskym genetikom Svantem Pääbom. Bol to pekný darček pod stromček tým, ktorých zaujímajú osudy ľudskej evolúcie, presnejšie obrazu, ktorý o ňom vedci doteraz vytvorili.
„Skutočne to prekonalo naše predstavy,“ povedal k výskumu Pääbo. „Takmer som tomu nemohol uveriť. Znelo to príliš fantasticky, než aby to mohla byť pravda.“
Jeho nadšenie možno pokojne porovnať trebárs s radosťou, ktorú opísal v novembri 1974 paleoantropológ Donald Johanson, keď si spolu s asistentom Tomom Grayom na brehu rieky Awash uvedomili, že našli unikátne kosti, ktoré neskôr dostali meno Lucy:
„Zabudli sme na sálajúcu horúčavu a Tom i ja sme vykrikovali, objímali sme jeden druhého a tancovali ako blázniví Angličania na poludňajšom africkom slnku.“
Teória šupín
Francúzsky filozof, paleontológ a teológ Pierre Teilhard de Chardin raz prirovnal nálezy skamenených ľudských kostí k šupinám, z ktorých treba vytvoriť model vývoja človeka.
Podľa jeho „teórie šupín“ sa evolúcia rodu Homo nepodobá na jediný strom vyrastajúci zo zeme (ale ani z neba), čím ako teológ len málo prispel k autorite cirkvi a jej učeniu o božskom pôvode človeka.
Ľudská prehistória sa podľa Chardina javí skôr ako periodická sústava chemických prvkov. Jej základom nie je jediný pevný kmeň, ale prekrývajúce sa „šupiny“ prvkov – mozaikovitých pozostatkov bližších či vzdialenejších línií.
Mnohé z nich už nemáme šancu odhaliť, no sústavne sa musíme snažiť vydolovať z nich aspoň nejaký systém.
Jednou zo šupín do mozaiky je aj nový druh človeka z jaskyne Denisova (našťastie v tomto prípade nejde o rovnaký druh „nového človeka“, ktorého chceli vytvoriť Lenin, Stalin a spol. tým, že ho zbavia všetkých ľudských nerestí).
Prehistória objavu
V roku 2008 našiel tím ruských archeológov v altajskej jaskyni na juhu Sibíri kúsok kosti z ľudského prsta. Jeho vek určili na 30- až 48-tisíc rokov, patril mladej, asi päť- až sedemročnej dievčine. Rusi predpokladali, že ho tu zanechala neandertálka, jedna z mnohých obyvateliek jaskyne.
Našťastie o zlomok prsta sa začal zaujímať Svante Pääbo z Inštitútu evolučnej antropológie Maxa Plancka v Lipsku.
Tento svetlovlasý útly Švéd si dal za cieľ preskúmať pokiaľ možno všetko, čo malo alebo mohlo mať niečo spoločné s neandertálcami. Jeho tím bol prvý, ktorý prečítal neandertálsky genóm – teda kompletnú genetickú dedičnú výbavu našich bratrancov.
Členovia lipského tímu vo zvyšku kosti z jaskyne Denisova vyvŕtali otvor, ktorým získali prášok. Z neho vyrobili mazľavú hmotu, z ktorej po mnohých zjavne alchymistických procesoch vydolovali pôvodnú DNA, nekontaminovanú DNA nálezcov: ruskí vedci si našťastie dávali pozor, preto so zvyškom dávneho malíčku pracovali doslova v rukavičkách.
Pääbov tím najskôr analyzoval jednoduchšiu a oveľa menšiu časť DNA, nazývanú mitochondriálna (mtDNA). Evolúcia ju síce neumiestnila do jadra, no aj tak je dostatočne významná, lebo pre bunku vyrába energiu.
Keďže sa mtDNA dedí iba po materskej línii, obrazne povedané každý má toľko energie, koľko mu do buniek vložila matka, otec zostáva v bunkovej energetickej bilancii mimo, lebo mitochondrie zo spermie k nej neprispievajú. Asi iba sama matka príroda vie, prečo v bunke vládne matriarchát.
Genetické hodiny
Mitochondriálny genóm má ešte jednu zvláštnosť: slúži ako genetické hodiny. Ich funkcia je založená na tom, že pri pravidelnom zdvojovaní DNA nastávajú náhodné chyby čiže mutácie, ktoré menia biologické vlastnosti DNA.
Jedinec so škodlivými mutáciami má smolu, no ak sa mutácie ukážu ako životaschopné, hromadia sa konštantnou rýchlosťou 2 - 4 percentá zmien za milión rokov.
Pääbov tím podľa chodu mitochondriálnych hodín spočítal, že posledný spoločný predok denisovčana, neandertálcov a Homo sapiens mohol žiť pred miliónom rokov. Potom sa denisovčan oddelil od spoločného predka moderných ľudí a neandertálcov.
Čiže ak hovorí mtDNA pravdu – a to by mala, inak by mali genetici na čele s Watsonom vrátiť Nobelove ceny -, ide o neznámu vývojovú skupinu (alebo „šupinu“), ktorá sa zjavila niekde v období medzi Homo erectus a Homo heidelbergensis. Žeby Homo sibiricus?
Definitívny dôkaz?
Mnohí vedci oprávnene poukazovali, že samotná mitochondriálna DNA nemôže byť dostatočným dôkazom existencie nového druhu. Preto prišiel Pääbov tím s novou analýzou. Online verzia časopisu Nature, ktorá vyšla 22. decembra 2010, obsahovala výsledky sekvenovania takmer troch štvrtín genómu denisovčana.
To by už mohol byť dostatočný materiál na senzačný záver, ktorý z neho lipskí genetici urobili: záhadná dievčina z altajskej jaskyne skutočne nepatrila ani k neandertálcom, ani k Homo sapiens. Najskôr máme do činenia s novým druhom.
To isté ukázala aj analýza veľmi dobre zachovaného zuba z rovnakej jaskyne, obsahujúceho rovnaký typ DNA. Možno patril niekomu, kto dievčinu poznal. Zub sa tvarom líšil od zubov anatomicky moderných ľudí a neandertálcov a pripomínal skôr staršie formy človeka.
Dnes tvorí DNA denisovčana 4 až 6 percent genómu populácií z Novej Guiney a ostrova Bougainville. Ako poznamenal komentátor Nature, z južnej Sibíri do Melanézie je to dosť ďaleko. Skutočnosť, že sa ich obyvatelia medzi sebou krížili, naznačuje, že v neskorom pleistocéne boli denisovčania rozšírení po celej Ázii.
Ako to, že sme si ich doteraz nevšimli?
