Nedávno svet obehla správa, že do rýchlo rastúceho panteónu génov určujúcich rôzne vzory ľudského správania a predispozícií vstúpil gén „spoločenskosti“ a našiel si tak svoje miesto vedľa génov šťastia, agresie, schopnosti brať na seba riziko, sexuálnej orientácie a celého radu ďalších ľudských charakteristík. Mohol by z toho vzniknúť dojem, že sme na najlepšej ceste pochopiť tajomstvo seba samého a že je to s nami v mnohých ohľadoch jednoduchšie, ako sme sa doteraz domnievali. Schopnosť konverzovať na koktailovom večierku alebo závislosť na koktailoch nemusí byť napokon geneticky predurčená o nič menej ako farba vlasov.
Definovať vplyv génov na správanie však vôbec nie je ľahké. Väčšina výsledkov štúdií o človeku je nanajvýš predbežná a žiadna z nich žiadny gén v skutočnosti neidentifikovala. To vlastne také štúdie ani nemôžu, lebo na človeku sa experimentovať nesmie. Dokonca ani u zvierat, ktorých gény sa dajú študovať oveľa ľahšie a o ktorých teda vieme viac, napríklad u vínnej mušky Drosophily, sa nedá úplne jednoznačne určiť vzťah medzi génom a správaním. Každú charakterovú vlastnosť totiž určuje celá séria génov.
Aj vínna muška
sa vie „bifľovať“
Gény Drosophily sa napodiv veľmi podobajú génom človeka - rovnako ako génom mnohých ďalších živočíchov. Dokonca i v správaní sa na nás tento drobný hmyz podobá. Keď napríklad vínnu mušku budeme chcieť naučiť, aby dávala prednosť jednej konkrétnej vôni, zapamätá si to omnoho lepšie, keď ju budeme trénovať dlhší čas v kratších pravidelných intervaloch, ako keď sa pokúsime naučiť ju to intenzívne a naraz. Drosophily nie sú práve géniovia, ale „bifľovanie“ im nejde o nič horšie ako nám, ľuďom. K tomu všetkému vedci z Neurofyziologického inštitútu v San Diegu nedávno zistili, že podľa všetkých základných definičných kritérií vínne mušky v noci spia.
Tým z nás, ktorí študujú vplyv génov na správanie, nedáva zložitosť genetickej výbavy vínnych mušiek spať. U Drosophíl sa navyše táto zložitosť prejavuje v podmienkach nepretržitej „výchovy“ - čo u človeka neplatí. Ak je však vzťah medzi génmi a správaním taký zložitý, dá sa predpokladať, že u človeka je ešte zložitejší?
Jeden gén - jedna vlastnosť?
Názor, že za každú biologickú vlastnosť zodpovedá jeden gén, je starý ako sama genetika. Či už šlo o popis génov farby kvetov u hrachu alebo o tvar krídel Drosophily, genetici na počiatku minulého storočia si mysleli, že každú vlastnosť živého organizmu má na starosti jeden konkrétny gén. Onedlho prišla skupina niekoľkých genetikov - zakladateľov tzv. eugeniky - so zavrhnutiahodným tvrdením, že i vlastnosti ako „roztopašnosť“, „lenivosť“ a „zločinnosť“ možno prisúdiť vplyvom určitých génov.
Čas postupoval, vedeckých poznatkov pribúdalo - aj vďaka vínnym muškám - a zložitosť vzťahov medzi génmi a vlastnosťami odhalila svoje prvé tajomstvá. V dvadsiatych rokoch sa už väčšina vedcov zriekla konceptu jedného génu na jednu vlastnosť a ľudské správanie prestali pripisovať výlučne génom. Eugenici jediní vzdorovali: dospeli k názoru, že v obmedzovaní pôrodnosti detí, ktoré nazývali geneticky „nespôsobilými“, spočíva spása ľudstva.
Kombinácia genetickej výbavy je unikátna
Dnes se nachádzame v záplave genetických informácií. Vďaka novým technológiám každý deň objavujeme nové gény a pre červy, myši i ľudí už boli spísané dlhé a obsažné zoznamy génov. Ich správanie - a to platí aj pre Drosophilu - je však dôsledkom rozsiahleho súboru génov, z ktorých ani jeden nepôsobí izolovane. Gény sa navzájom ovplyvňujú a ich potom ovplyvňuje okolitý svet. Produktom je vždy jedinečný a neopakovateľný jedinec.
Dôvod je prostý. Všetky živočíchy, ktoré sa rozmnožujú pohlavnou cestou, sa skladajú z unikátnej kombinácie genetickej výbavy ich druhu, ktorú zdedia po svojich rodičoch. Napríklad všetky ľudské bytosti majú rovnaký súbor génov - zhodný genetický kontext, ale v každom z nás je vždy trošku iná verzia tohto súboru. (Výnimkou sú potom identické dvojčatá a klony). Tomu, čo nás navzájom v rámci druhu odlišuje, sa hovorí variácia. Význam genetického kontextu dokazujú štúdie behaviorálnych mutantov u múch a myší. Rovnaká mutácia môže mať hlboký dosah v jednom genetickom kontexte a nulový alebo menej významný v inom.
Gény život umožňujú,
ale neurčujú
Ak odhliadneme od genetiky, aj každý živý tvor prežíva iný sled životných udalostí. To platí ako pre geneticky identické baktérie, ktoré vyrastajú v nemennom prostredí, tak pre človeka vyrastajúceho v Paríži, Tokiu, Moskve alebo Buenos Aires. Zážitky a skúsenosti dvoch Moskovčanov budú, pochopiteľne, omnoho odlišnejšie ako zážitky akýchkoľvek dvoch baktérií v laboratórnej kultúre. A o to práve ide. Geneticky identické baktérie predstavujú extrém. Predpokladá sa, že budú rovnaké. Ak platí náhodilosť pre ne, potom rozhodne musí platiť pre človeka.
Gény život umožňujú, ale v žiadnom prípade ho neurčujú. Nejde teda o to, či sme sluhami našich génov, ale o našu posadnutosť myšlienkou, že ľudské správanie možno ľahko popísať a predpovedať. Zrejme by sme nemali tak túžiť po tom, aby sme sa zbavili bremena reflexie, vyhodnocovania a výberu - skrátka toho, čo leží v samom srdci nášho ľudstva.
RALPH J. GREENSPAN
Autor je experimentálnym
neurobiológom na Neurofyziologickom inštitúte v San Diegu.
Copyright: Project Syndicate, 2002
