ulosti?
5,25" disketa
Neohrabane veľká a navyše nespoľahlivá.
Pružný obal, ktorého otvory pre čítanie magnetického povrchu chránila iba papierová obálka, nebol zárukou toho, že uložené súbory pri každodennom používaní diskety načítate aj o mesiac. Nejeden zvedavec sa dotkol hnedastého povrchu, aby na ňom zanechal odtlačku prsta a všetci sme riešili neustále to isté. Hľadali sme chybné sektory, aby sme ich vyradili z používania. Nuž a čo poviete na kus samolepky, ktorý mal chrániť obsah proti prepisu? Alebo nebodaj na nožnice, ktorými sme vystrihovali zárez na druhej strane, aby bolo možné obe strany diskety používať v jednostranných mechanikách? O kapacite 1,2 megabajtu ani nehovoriac.
3.5" disketa
Tvrdé puzdro z plastu a kovová manžeta s pružinkou výrazne zmenili náš vzťah z disketám.
Zvýšenie kapacity na 1,44 MB nebolo až takým prínosom ako skutočnosť, že diskety boli omnoho spoľahlivejšie, aj keď sa stávalo že z času na čas niektorý z plieškov vyskočil, alebo sa do diskety dostal prach či omrvinky. Liehom sme čistili mastné škvrny na magnetickom povrchu, čo nie vždy prinieslo úspech. Niektorí podľahli fetišu nálepiek, farebných diskiet a iných dekorácií, ba pokračovala aj éra škatuľkovania. A ak si spomeniene na softvér s názvom 2M, na jednu disketu bolo vďaka nemu možné vtesnať takmer 2 megabajty dát. A tie šli prečítať na ľubovoľnom počítači, bez väčšej námahy.
Zipka a LS120
iOmega však prišla s inou predstavou o diskete.
S hrubšou, na ktorú bolo možné zapísať 100, neskôr 250 či dokonca 750 megabajtov dát. Šlo o médiá, po ktorých zväčša siahali grafické štúdiá, aby mohli archivovať svoje práce a prenášať ich medzi strojmi, ktoré neboli zosieťované. Aj keď v ponuke boli interné mechaniky, u nás zväčša fičali tie externé. Boli príliš drahé na to, aby boli pevne uviazané k počítaču.
Keď sa na trhu objavila konkurenčná mechanika LS120, ktorá dokázala čítať aj obyčajné diskety, mnohí sa nádejali, že práve ona sa stane štandardnou súčasťou počítačov. Žiaľ, nestalo sa tak a všetci vieme, kedy "disketám" odzvonilo.
Jaz drive
Čo sa stane, ak sa niekto rozhodne v diskete vymeniť plastový záznamový disk za kovový, ktorý sa používa v pevných diskoch?
iOmega to skúsila a prišla na trh mechanikou s názvom Jaz Drive, kde bolo možné na jediné médium uložiť až jeden gigabajt dát. Aj keď sa opäť objavili v našich grafických štúdiách, do domácností narozdiel od "zipiek" nikdy neprenikli. Vyžadovali SCSI pripojenie k počítaču a taký radič bol v domácnostiach skôr raritou, ako štandardom.
Ako to pokračovalo vie už každý. Prišla éra cédečiek, dévédečiek, usb kľúčov, diskov vo výmenných zásuvkách a rýchlych sietí, ktoré poslali výmenné médiá na večný odpočinok. A ak bude internet napredovať tak, ako v posledných rokoch, zbavíme sa aj tých dnešných.
