Star Wars: Force Unleashed II - Hviezdne vojny bez Sily

Star Wars: Force Unleashed II malo v podstate jednoduchú úlohu. Vziať to, čo fungovalo minule, opraviť to, čo bolo mierne rozbité a nechať to v tých pekných handrách a krásnych efektoch. Lenže nie, ono nie je jednoduché ani to prosté kopírovanie. Máme pred sebou klasickú third person akciu, kde na pobehujúcu postavičku, ktorá máve svetelným mečom a používa Silu, pozeráme zozadu. Tu a tam lietajú nepriateľskí panákovia, AT-ST či iné stroje, a to všetko dokola. Baviť by nás to mohlo, nie že nie, veď arkády sú príjemným jedlom, ktoré zasýtia unavenú dušu pracujúceho človeka siahajúceho po nenáročnom relaxe. Lenže nie, Force Unleashed II padá k zemi práve pri tom najdôležitejšom – v hrateľnosti.

Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Príbeh vás síce na kolená nezrazí, ale príjemne navnadí na akciu, takže putovanie Starkillera, naklonovaného hlavného hrdinu, ktorý sa vzoprie svojmu pánovi Darth Vaderovi, má pre vás zmysel. A len aby sa vedelo: Starkiller sa chce pomstiť, nájdeme tu motív lásky na pozadí globálneho konfliktu, takže majster Jedi Rahm Kota na vás kričí, nech nejdete zachrániť svoju lásku Juno, že je to len pasca, aby sa vás Darth Vader mohol zbaviť a radšej nech sa zapojíte do boja. Lenže Starkiller sa nechá viesť citmi, nie rozumom a celé to skončí... viete si predstaviť ako. Aj napriek patetickému rozprávaniu je napredovanie zápletky vhodne osviežené spomienkami hrdinu na predošlé situácie. Je klon alebo sú to skutočne jeho spomienky? A znamenajú pre neho niečo? Hra má dva konce, pričom si ich zvolíte až v samotnom závere, kedy sa pridáte na temnú či svetlú stranu. Je zarážajúce, že žiadnu voľbu nenájdete počas hrania – kráčate lineárnou cestou stále dopredu, otvorené máte stále jedny dvere.

Ešte zostaneme pri chválení. Force Unleashed II vyzerá vynikajúco. Animované sekvencie z dielne LucasArts sú výborné po technologickej stránke a ani pri nich nezaspíte od nudy. To sa musí tvorcom nechať. Podobne je na tom technické spracovanie samotnej hry. Vyzerá užasne, nádherné prostredia sú nielenže dokonale vymodelované a potešia nejedno oko náročného hráča, ale vďaka využitiu systémov Havok, Euphoria a Digital Molecular Matter je fyzikálny engine prepracovaný a časticové efekty pri kolíziách vynikajúco stvárnené. Či už sa budete prechádzať po svojom umelom väzení na planéte Kamino, v bažinatom Dagobah, interiéroch vesmírnych korábov, či vo vzdušných archách na Cato Neimoidia, vždy je na čo pozerať. V podstate je to úplne jedno, každé miesto vás zaujme svojou odlišnosťou a kvalitou spracovania. Úžasná hra svetla a tieňov robí z temnejších miest romantické miesto, lesklá podlaha odrážajúca postavy, svetelné meče osvetľujúce temné zákutia – a samozrejme sú tu už spomínané fyzikálne zábavky. Rozbiť môžete mnoho objektov, s viacerými predmetmi – a postavami – sa dá manipulovať, čo je nádherne vidieť napríklad pri otváraní zaseknutých dverí Silou: nikdy to nevyzerá rovnako. Rovnako môžete Silou chytiť nepriateľa a pohybovať ním vo vzduchu, hádzať ho do iných predmetov, pričom ak majú dvere sklo ako výplň v strede, on cez črepy krásne prepadne... príkladov je mnoho, je to vizuálna hostina.

Podobne je na tom zvuková stránka, ktorej však budeme venovať omnoho menej slov: hudba je už tradične starwarsovská a jednotlivé motívy sa rozozvučia iba v niektorých momentoch, inak počujete ticho. Je to trochu škoda, pretože hudba je akoby mierne v ústraní, niekedy príde na scénu trochu neskoro. Ozvučenie je už tradične fenomenálne vďaka nekonečným súbojom, pri ktorých vám okolo uší lietajú laserové lúče, vy do toho mávate laserovými mečmi, okolo vás vybuchujú rakety... vaše uši si rozhodne neoddýchnu ani na chvíľu, tu sa oplatí vytočiť hlasitosť trochu vyššie.

Tým môžeme zoznam kladov pokojne uzavrieť. Žiaľ ide o skromnú ponuku, do ktorej sa nedostali tie najdôležitejšie prvky: hrateľnosť a zábava. Darmo to vyzerá k svetu, keď hranie samotné buď nudí alebo zbytočne frustruje. Začneme už len tým, že level design je smiešne jednoduchý a skutočne vám nedovolí nikam vybočiť z vývojármi navrhnutej cesty. Prostredie samotné je príjemné na pohľad, avšak jednoduché rozloženie kulís a v podstate len iné tapety na inak lineárnej a opakujúcej sa ceste začnú veľmi rýchlo nudiť. Obmedzenie priestorom, kam sa môžete vybrať, je až príliš striktné. Zlepšiť sa malo i ovládanie, veď Silu sme aktívne používali a zlepšovali si jej výkonnosť jednoduchými RPG prvkami. Z každého nepriateľa totiž vypadli nejaké tie body skúsenosti a keď sme ich mali dostatok, zakúpili sme si nejaké vylepšenie. To sa vo Force Unleashed II výrazne zjednodušilo – v podstate ako všetko.

Okrem používania svetelných mečov môžeme nepriateľa odhodiť tlakovou vlnou, omráčiť elektrickým výbojom, uchopiť a odhodiť, hodiť na vzdialené objekty svetelné meče alebo explodovať a odstrániť tak zo svojho dosahu nepriateľov. To je všetko: navyše na začiatku máte každú z týchto vlastností na úrovni číslo jedna a jediné, čo môžete spraviť, je postúpiť na maximálne tretí level. Postup je badať, ale v podstate ak by ste manuálne nerozdeľovali body, ale robil to program v pozadí za vás, nič by sa nestalo. Poteší možnosť výberu svetelných mečov podľa kryštálov do nich zasadených: tie nachádzate počas svojho putovania, a hoci majú aspoň nejaký vplyv na hrateľnosť, príliš pozornosti ich výberu venovať nebudete.

Omnoho viac sme čakali od zlepšenia ovládania. Ono samotný pohyb je pohodlný, dokonca ani kamera nerobí často psie kusy a drží hubu a krok. Väčšinou. Lenže hra, ktorá je založená na využívaní Sily, musí mať prehľadné a užívateľsky priateľsky nastavené ovládanie práve týchto dôležitých elementov. Už minule to bolo skôr zúfalstvo a ani dnes sa takmer nič nezmenilo. Chaotické označovanie cieľov je skôr dielom náhody, málokedy sa vám podarí na prvý pokus vybrať objekt, ktorý chcete hodiť po nepriateľovi. Jednoducho to vôbec nefunguje, hranie sa zmení v chaotické mierenie s myšlienkou "veď niečo trafím". Ak už máte niečo uchopené, je manipulácia nemotorná a znovu platí to isté. Presný hod je ťažko nastaviteľný a pomalé mierenie nemá predsa v rýchlej arkáde žiadny zmysel. Nielenže klesá tempo akcie, ale ostatní nepriatelia vás zlikvidujú. Stáva sa teda, že často netušíte čo vlastne robíte, ale ono sa to pekne rozbíja a panáčikovia lietajú vzduchom. A to je celá zábava.

Najhoršie na tom je, že samotná akcia, jej hrateľnosť, je podivne odfláknutá. Bez akéhokoľvek gradovania, udržiavania vysokého tempa, zábavných faktorov. Môže za to len niekoľko druhov nepriateľov. Tí síce sú náležite odlišní a platí na nich iná taktika, no v podstate na vás hra hádže dokola tých istých nepriateľov. Jednu vlnu za druhou. Ak sa vám to začne zdať jednoduché, využili vývojári absolútne hlúpu taktiku poslania všetkých druhov nepriateľov na hráča. V jeden moment. Povedzme, že jeden druh rytierov je odolných voči Sile, takže ich upižláte mečom, no to sa k nim musíte najprv dostať. Lenže potom sú tu neviditeľní, rýchlo sa premiestňujúci, ktorých musíte najprv odhaliť pomocou elektrických bleskov. Aby to nebolo málo, pridajte si nejaké to AT-ST pľujúce po vás rakety a podobne. Zosype sa na vás toho toľko, že netušíte, kde vám hlava stojí. Pokojné pasáže, ktorými prechádzate ako nôž maslom, striedajú tieto zúfalé miesta, na ktorých zahyniete, pretože si niekto zmyslel, že je to už príliš jednoduché a treba hráča prebrať. Prebudíte sa behom okamihu a o niekoľko desatín sekundy je váš hrdina mŕtvy a vy len neveriaco pozeráte, čo sa to vlastne stalo. Nič, prešli ste neviditeľnou hranicou, ktorá spustila skript a spadlo vám na hlavu hneď niekoľko nepriateľov. Nie je to však ani zábavné, ani výzva, ani slušné: jednotlivé druhy útokov navzájom nenadväzujú, v podstate nevytvárate ani kombá, a preto musíte len útočiť správnym štýlom na správny typ nepriateľa. A to, že ich je tam hneď niekoľko a na ostatných to neplatí, núti chudáka hráča pobehovať po uzavretej ploche ako splašený kôň, občas udrieť, občas ukázať svoju Silu. Chaos, nuda a zbytočná frustrácia v kombinácii s nie najlepším ovládaním smerovania útokov.

Jednorázový pochod smerom vpred je preto nezábavný, dokonca sa nebavíte ani pri používaní Sily, neohúri vás možnosť opantať mysle nepriateľského troopera, ktorý sa samovražedne vrhne do vlastných radov. Idete vpred a stláčate tlačidlo, občas vás poteší, že môžete chytiť okolo letiaci X-Wing a šmariť ho niekomu do úsmevu, avšak výsledný dojem je príliš sterilný, neosobný, jednoducho vás to netiahne. Chýbať nesmú ani quick time eventy, ktoré spočiatku príjemne potešia, no neustálym opakovaním sa vám zhnusia. Vrcholom úpadku zábavy sú súboje s bossmi. Tam, kde by vás hra mala ohúriť zbytočne uspáva núteným opakovaním akcií a quick time eventov. Záverečný fight s Darth Vaderom (aspoňže klasicky dýcha do masky, no dabing nie je dostatočne plechový) je výsmechom poctivej výzvy a zábavy. Trvá niekoľko dlhých minút, kým neprídete ako to celé odfláknuť a proste toho panáka umlátite čapicou. Umelá inteligencia u súperov neexistuje, pri zmene obtiažnosti vám nepriatelia len vezmú viac zdravia, čo je pri masových bitkách, kedy sa na vás zosype hneď niekoľko panákov nesmierne vtipné, pretože netušíte, odkiaľ vlastne prišla smrť. Na medium obtiažnosti je Force Unleashed II zábava na 4-5 hodín.

Star Wars: Force Unleashed II je jednorázová, nijak zábavná a nijak dlhá zábava. Multiplayer tu nenájdete, jedinou alternatívou sú extra úlohy v Challange móde, ktoré sú síce pestré (obrana na čas, musíte sa niekam dostať, obrana pred vlnami nepriateľov a pod.), no jediným výsledkom je porovnanie časov či bodového skóre s ostatnými hráčmi. Ten vnútorný a silne subjektívny pocit, že Force Unleashed II bola akoby hrou bez duše, však pretrvával až do samotného záveru. Ako jednoduchá arkádová zábava by hra mohla uspieť, keby dokázala udržať pozornosť hráča po celý čas svojho krátkeho trvania. Ale i tých niekoľko hodín má plno hluchých miest.