Už pri prvom kontakte s vedeckými faktami by malo byť každému súdnemu človeku jasné, že problém globálneho otepľovania nie je otázkou viery či pseudonáboženského presvedčenia. Ak si nie ste týmto celkom istí, pokúste sa na svet pozrieť z trochu väčšej perspektívy.
Súčasná koncentrácia oxidu uhličitého (CO2) v atmosfére je vyššia než kedykoľvek za posledných 15 až 20 miliónov rokov. Samotný CO2 sa podieľa asi 60 percentami na zosilňovaní prirodzeného skleníkového efektu, ďalšie hlavné skleníkové plyny sú metán a oxid dusný.
Slnko, ľad a oceány
Ľudia spaľujú fosílne palivá a premieňajú krajinu tak rýchlo, že nárast skleníkových plynov je 10 až 1000násobne rýchlejší ako v geologickej histórii Zeme. A výsledok? Planéta sa otepľuje spôsobom, pre ktorý by ste v jej histórii asi len ťažko hľadali precedens.
Zatiaľ čo aktivita Slnka sa za posledných 50 rokov nezvýšila, stratosféra sa dlhodobo ochladzuje. To je dôkaz, že súčasné otepľovanie prízemných vrstiev atmosféry nesúvisí so slnečnou aktivitou. Navyše napriek tomu, že sa nachádzame vo výraznom minime slnečnej aktivity v rámci 11-ročného cyklu, globálne teploty sa blížia k rekordným hodnotám a posledné desaťročie je najteplejším obdobím od počiatku inštrumentálnych meraní teplôt.
Podľa posledných vedeckých poznatkov je rozloha plávajúceho ľadu v Arktíde najnižšia za posledných niekoľko tisíc rokov a rýchlosť úbytku ľadu v Grónsku a Antarktíde sa zvyšuje. Dnes by ste mali medzi vedcami problém argumentovať, že hladiny svetových oceánov narastú do konca storočia o menej ako jeden meter.
Len veľmi ťažko by ste hľadali oblasti sveta, kde horské ľadovce rastú. Ak takúto oblasť nájdete, zistíte, že tento (dočasný) nárast je spôsobený vyššími snehovými zrážkami v zime. Platí totiž, že teplejšia atmosféra je schopná udržať viac vodnej pary. Paradoxne môže preto globálne otepľovanie znamenať aj zimy s bohatšou nádielkou snehu, najmä v horských oblastiach.
Údajne väčšina meteorologických staníc, z ktorých sa teplotné záznamy používajú na odhad globálnej teploty, sa nachádza v centrách miest. Nie je to celkom tak a aj keby áno, otepľujúci vplyv mestských ostrovov tepla na teplotné trendy je nevýznamný. Otepľovanie navyše dokazujú aj satelitné merania.
Veľmi mierne globálne otepľovanie v stotinách stupňa Celzia za storočie je určite vec pozitívna a prírodné ekosystémy ako aj človek by mali dostatok času na prispôsobenie. S rýchlou zmenou je však problém.
Napríklad borovicové lesy v Kanade postihla lykožrútová kalamita, ktorej plošný rozsah je desaťnásobne väčší ako rozsah ktorejkoľvek kalamity v histórii pozorovaní. Takto postihnuté lesy sa stávajú zdrojom CO2 a podporujú tak ďalšie otepľovanie.
U nás doma
Dokonca aj ruský prezident Dmitrij Medvedev po uhasení tohtoročných rozsiahlych požiarov vyhlásil, že by sme s klimatickou zmenou mali niečo robiť. Sedem miliónov Pakistancov stále nemá pred príchodom zimy strechy nad hlavou, ktoré im odniesli povodne zapríčinené rekordnými monzúnovými dažďami. Amazónia tiež na tom nebola v tomto roku najlepšie - postihlo ju historické sucho, už druhé v priebehu piatich rokov.
A aby toho nebolo málo, globálne otepľovanie sa začína výraznejšie prejavovať aj u nás doma, na Slovensku. Jasným dôkazom sú aj tohtoročné májové povodne, ktoré boli spôsobené mimoriadne výdatnými a historicky najvyššími zrážkami. Nebolo ťažké dokázať, že za extrémnosťou jarných dažďov stála najmä priemerne teplejšia atmosféra.
Skúste niekedy o pochybovačoch globálneho otepľovania zapochybovať!
(Alexander Ač pracuje v Centre výskumu globálnej zmeny - CzechGlobe, AV ČR; Jozef Pecho pracuje ako klimatológ v Slovenskom hydrometeorologickom ústave)
Autor: Jozef Pecho
