Internetové drogy: takmer ako skutočné?

Spomínate si na Billa Clintona a jeho rýchle chúlostivé kontakty s Monikou Lewinskou? Ak áno, nie je to nič výnimočné, boli toho plné médiá. Skúste si však spomenúť presne, kedy a kde sa to stalo.

Máte problém? Pomôže Google: blízke stretnutia s prezidentom podľa Moniky prebehli sedemkrát od 15. novembra 1995 do 29. marca 1997. Odohrali sa väčšinou v Oválnej pracovni alebo neďaleko nej.

Keď pamäť vyšumí

Ak si to pamätáte bez pomoci internetu, klobúk dole. V porovnaní s Billom Clintonom ste génius. Bývalému americkému prezidentovi tieto stretnutia alebo minimálne ich obsah podľa jeho rozporných výpovedí pred vyšetrovacími a súdnymi komisiami vyšumeli z pamäti akosi veľmi rýchlo.

Clinton predstieral výpadky pamäti, aby sa vyhol riskantnému priznaniu. Tak logicky znel vtedajší „hlas ľudu“. Keď však o prezidentskom zabúdaní písal harvardský psychológ, špecialista na pamäť Daniel Schacter v knihe Sedem hriechov pamäti, ponúkol odlišný scenár.

Správanie Billa Clintona mohlo vyplývať jednak z enormného pracovného zaťaženia, jednak z toho, že pamäť každého človeka s pribúdajúcim časom prirodzene podlieha jednému zo smrteľných hriechov, ktorý sa volá zabúdanie.

Náš mozog denne zaznamená veľmi veľa informácií. Niektoré zostanú, iné si po čase vybavíme, aj keď iba približne a nepresne. Väčšina prežitých udalostí a pozbieraných informácií však z našej pamäti postupne zmizne.

Prebieha to tak nenápadne, že už pred dvesto rokmi s úžasom konštatovala anglická spisovateľka Jane Austenová, autorka rodinného románu Pýcha a predsudok: „Okolo človeka je plno zázrakov. Zvlášť záhadná mi však pripadá naša schopnosť pamätať si či zabúdať.“

Výživa mozgu alebo hrozba rozumu?

Nicholas Carr, autor knihy Plytčiny: čo robí internet s našimi mozgami, má v záhade zlyhávajúcej pamäti jasnejšie než Austenová, ktorá v živote nedostala jediný e-mail.

Carr pre magazín Esquire povedal, že prirodzené stimuly, ktoré pomáhali prvým ľuďom nachádzať potravu a vyhýbať sa dravým zvieratám, nás teraz približujú k situácii technicky vyvinutých laboratórnych potkanov, „ktoré bezmyšlienkovito tlačia kláves v nádeji, že dostanú svoju porciu sociálnej alebo intelektuálnej výživy“.

Nedávny výskum správania britských administratívnych pracovníkov ukázal, že si v priemere pozrú svoju e-mailovú schránku tridsaťkrát za hodinu. Ako keby bol každý e-mail niečo ako informačná droga, ktorá príjemne vybudí dráhy medzi neurónmi.

Nemá to ďaleko od skutočnosti. Príťažlivosť e-mailovej schránky vyplýva z toho, že obsahuje prvok neistoty. Možno tam čaká správa, ktorá oznamuje niečo dôležité, čo obohatí alebo nebodaj zmení náš život, samozrejme, k lepšiemu.

Preto podvedome potláčame predchádzajúcu fádnu skúsenosť, že okrem bežných správ od príbuzných, kolegov či známych pravdepodobne opäť nenájdeme nič vzrušujúcejšie než informácie o tom, kde zohnať lacnú viagru alebo prestížne zamestnanie s príjmom 2500 eur mesačne a viac. Samozrejme, ak napíšeme na tú správnu adresu.

Tehličky, ktoré sú na nič

Nadbytok informácií a neustále prebiehanie od jednej k druhej znižuje kapacitu pamäti. Carr vysvetlil: „Keď prepíname medzi jednotlivými informačnými kanálmi, dostáva naša pracovná pamäť príliš veľa údajov príliš rýchlo. Začíname trpieť chorobou, ktorú neurovedci nazývajú kognitívnym preťažením.“

Výsledkom snahy poznať a pochopiť čo najviac je úplný opak. Namiesto porozumenia novým informáciám, po ktorých tak túžime, získa naša dlhodobá pamäť veľmi málo použiteľného materiálu. Tehličky zložené z bleskovo pozbieraných informácií, ktoré v nej zostanú, sú malé a roztrúsené, takže čo z nich nakoniec mozog môže vystavať?

Nebezpečenstvo povrchnosti zvyšuje aj rastúca popularita sociálnych sietí, z ktorých sú najpopulárnejšie Facebook a Twitter. Jedna z najvýznamnejších britských neurovedkýň Susan Greenfeldová varovala, že posadnutosť komputerovými kontaktmi môže preformátovať obvody mozgu.

Ten sa stane náchylným na neustále hľadanie zážitkov a sústavnej odmeny. Čo je však azda najhoršie, stratí schopnosť empatie, čiže umenia nahliadnuť do mysle iného človeka.

Greenfeldová si myslí, že za alarmujúcim nárastom hyperaktivity s poruchou pozornosti je nadmerné používanie technológií. Príliš časté surfovanie po internete zhoršuje schopnosť učenia, sústredenia a bráni nám v pochopení vecí do hĺbky.

Počítačové hry, ktoré sa môžu začínať stále odznova, nás robia nedbanlivejšími, lebo začneme mať pocit, že každú chybu možno napraviť. Lenže v skutočnom živote to tak nie je.

Celkovo zrejme potrebujeme v prvej fáze odvykania menej akčnosti a viac pomalosti. To sa ľahko povie, ale ťažšie vykoná.

Počas písania tohto článku autor nazrel do svojej e-mailovej schránky v priemere päťkrát za hodinu a napísal devätnásť mailov.

Oproti britským úradníkom je to síce relatívne lepší výsledok, ale aj tak sa nie je čím chváliť.