Koncom novembra, keď začínajú Slováci svoje ťaženie po obchodoch za vianočnou výzdobou a nákupmi, vo výrobnom družstve Okrasa Čadca už pomaly myslia na koncoročnú prestávku. Predsedníčka družstva Anna Ostružiarová sa usmieva: „K nám sa treba prísť pozrieť uprostred horúceho leta. Vtedy vyrábame hlavnú časť produkcie.“
Každá guľa, zvonček či vianočný špic, ktoré tu vyrobia pôvodnou technológiou, je originálom spracovaným výhradne ručne. Kým sa dostane výrobok k spotrebiteľovi, prejde desiatkami rúk. V tom je hlavná devíza týchto poctivých výrobkov, ktoré sú žiadané predovšetkým na zahraničnom trhu. Až deväťdesiatsedem percent produkcie ide na export, doma ostávajú slabé tri percentá.
„U Slovákov je zatiaľ pri nákupoch ozdôb prvoradá cenová dostupnosť. Náš trh je doslova zaplavený lacnými výrobkami z Ázie, ktoré sa vyrábajú strojovo. Ich skutočná hodnota je v porovnaní s našimi výrobkami neporovnateľná, ale mnoho ľudí pozerá z pochopiteľných dôvodov práve na cenu,“ hovorí vedúca.
Dohodnúť sa na predaji výrobkov s veľkými obchodnými reťazcami považuje takmer za nemožné. Aj preto sa chcú naďalej sústreďovať na zákazníkov, ktorí dokážu oceniť kvalitu. Ozdoby z ich výrobného družstva idú do celého sveta. Aj do Austrálie, kde sú vo farebnosti najmenej konzervatívni, či do USA, kde v posledných rokoch preferujú odtiene zelenej.
Čierna? A prečo nie?
Vianočné ozdoby zo skla si vo všetkom podstatnom zachovávajú starú tradíciu výroby, no na druhej strane sa musia rýchlo prispôsobovať novým trendom a želaniam zákazníkov, hlavne čo sa týka farebnosti a výtvarných motívov. Na vývoji a návrhoch ozdôb pracujú po celý rok tri pracovníčky, ktoré sa doslova hrajú s každým detailom.
Práve od týchto drobností závisí úspešný predaj. V porovnaní s rokom 1954, keď výrobné družstvo na Kysuciach vzniklo, je dnes zákazník omnoho náročnejší. Kým v minulosti naši rodičia chceli mať stromček čo najpestrejší, súčasným trendom sú jednofarebné ozdoby, prípadne stromček ladený tón v tóne. „Posledné dve sezóny letia zemité farby ladené do hneda či zelena. Ale tiež klasika. Biele, červené či zlaté ozdoby,“ hovorí Ostružiarová.
A výnimkou nie je ani čierna farba, ktorá by u našich starých rodičov vyvolala nanajvýš zimomriavky a ozdobili by ňou zrejme iba stromčeky v krematóriu. Anna Ostružiarová tvrdí, že aj dopyt po guliach v čiernej farbe sa v posledných rokoch zvyšuje: „Ak sú čierne ozdoby dotvorené zaujímavými maľbami, alebo ak sú na stromčeku doplnené výraznejšou farebnou dekoráciou, vytvára to veľmi pekné efekty.“
Hoci v Okrase vyrábajú aj iné tvary ozdôb – napríklad zvončeky, olivy či srdiečka, najväčší záujem je práve o guľaté tvary ozdôb. Aj tu sa však vkus mení a malé sklenené guľôčky postupne nahrádzajú väčšie. Do módy prišli v posledných rokoch aj veľké vianočné gule, ktoré s priemerom pätnásť centimetrov vyzerajú skôr ako malé lopty.
Tematicky sa na ne dokáže zmestiť jedna pekná výtvarná téma, napríklad malá dedina s kostolíkom, kopcami a betlehemskou hviezdou. „Ľudia ich kupujú predovšetkým ako samostatný výrobok. Zvyknú ich venovať ako darček na Mikuláša či Vianoce,“ hovorí Anna Ostružiarová.
„Fukáreň“ a „mačiareň“
Ročne v družstve vyrobia tri až šesť miliónov kusov ozdôb. Nikdy ich nevyrábajú na sklad, výrobky idú priamo k odberateľom. Ťažko si predstaviť, koľkokrát sa musia pracovníčky vo výrobe nadýchnuť, fúknuť do skla a vytvoriť z neho ten správny tvar.
Ak by ste prešli všetky prevádzky výroby, niektoré ich názvy by vás poriadne zaskočili a zrejme by si s nimi celkom neporadil ani slovník spisovného jazyka. Zakrátko by ste však zistili, že majú svoje opodstatnenie. Vo fukárni, kde pre syčivý zvuk z horákov takmer nepočuť vlastného slova, sa musia ženy neustále nadychovať a pritom musí byť fúknutie do skla aj správne. Ani mačiareň nijako nesúvisí s mačiatkami, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, no hotové výrobky tu máčajú do farieb od výmyslu sveta.
Ako vdýchnuť sklu život
Vo fukárni vás prekvapí veľké množstvo jednoduchých sklenených tyčiek. Dovážajú ich z Nemecka a po zohriatí nad plameňom z nich vytvoria šikovné ruky menšie sklenené kusy, nazývané telíčka. Na tvarovanie používajú špeciálne, sodnodraselné sklo, ktoré nie je príliš tvrdé a je mimoriadne vhodné na tvarovanie.
Horáky s plameňmi vydávajú poriadne teplo, odhadujú ho až na deväťsto stupňov. Pracovníčky musia byť nanajvýš obozretné, aby si nepopálili prsty. Musia sklo rýchlo zahriať nad plameňom, pootáčať, roztaviť a potom z neho vyformovať fúknutím žiadaný tvar. Stratiť sa nedá ani sekunda. Rozohriatie musí byť rovnomerne z každej strany a fúkanie presné.
„Ak sa na jednej strane nahreje sklo o niečo menej, vznikne nerovnomerný tvar a takýto výrobok končí v odpade,“ hovorí predsedníčka družstva. Opraviť tvar a vyfúkať ho nanovo sa už nedá. Ide o precíznu robotu a nenaučí sa ju robiť každý.
„Chce to cit pre sklo aj oheň. Bez toho to nejde. Pred časom sme robili rekvalifikáciu a zo sto záujemcov sa uchytilo iba desať,“ vysvetľuje Anna Ostružiarová. Tým najšikovnejším adeptom trvá zaučenie v priemere od troch mesiacov do pol roka.
Vodou riediteľné farby nezabrali
V mačiarni vám ako prvý udrie do nosa výrazný zápach acetónu. Nič lepšie zatiaľ odborníci nevymysleli.
„Experimentovali sme aj s farbami, ktoré sa dali riediť vodou. Efekt však nebol zďaleka taký, ako sme čakali, a farby sa ukázali nestále.“ Namiešať farby tiež nie je hračka. Naši predkovia si vystačili s niekoľkými základnými farbami, dnes dokážu v mačiarni „vytvoriť“ viac ako tristo odtieňov rôznych farieb.
Postup farbenia vyzerá zdanlivo jednoduchý. Gule sa máčajú vo farbách a nechajú sa minimálne hodinu schnúť. Niekedy však napríklad nepriaznivé počasie dokáže narobiť poriadne škrty v rozpise prác. Ak je vo vzduchu vysoká vlhkosť, výrobu treba radšej zastaviť. Na výrobkoch sa začnú robiť fľaky, prípadne sa farba lúpe. V minulosti to bol vážny problém a neraz pracovníkov poriadne zdržal. Čeliť mu začali až po nákupe zariadenia na vysúšanie priestorov.
So štetcom už nevystačia
Z mačiarne putujú výrobky do maliarne. Podľa návrhov výtvarníčok tu vzniká finálna podoba výrobkov. Je to akýsi malý výtvarný ateliér, kde podľa predlohy vznikajú ornamenty a maľby. Treba na ne pevnú ruku a výtvarný cit. Je to možno podobný kumšt ako pri zdobení perníkov.
Margita Sirotová pracuje vo výrobnom družstve už tridsaťpäť rokov a tvrdí, že zdobenie je z roka na rok náročnejšie: „Kedysi sme vystačili so štetcom, dnes sú techniky oveľa náročnejšie, ale aj zaujímavejšie. Posúva nás to ďalej a každý návrh je pre nás malou výzvou,“ hovorí.
Okrem štetca sa veľmi často používa aj ťah lepidlom, na ktoré sa nanáša jemný zlatý, strieborný či farebný prášok. Ani Jozefíne Michnáčovej sa táto práca nezunovala, hoci čoskoro uplynie už štyridsať rokov, odkedy do Okrasy nastúpila. „Dnešný zákazník je náročný, a to je pre nás dobre. Keby sme robili stále to isté, nemali by sme šancu pokročiť. Ja sa niekedy až teším, na akých nových predlohách budeme pracovať,“ dodala.
S trasúcimi sa rukami by tu žiadna žena neuspela. Ťahy musia byť rýchle, presné a jemné. Najviac sa dá pohrať práve s veľkými guľami, ktoré pripomínajú lopty. Jedna vec je navrhnutý vzor a druhá skúsenosť, s ktorou treba námet rozložiť po obvode gule a zvládnuť ho profesionálne. „Tu je práve detail veľmi dôležitý, lebo každé zaváhanie ruky by bolo dobre viditeľné,“ hovorí Jozefína Michnáčová.
Zisťujeme, či sa sklené ozdoby ženám za celý rok „neprejedli“ a na vianočnom stromčeku ich radšej nenahradia inými ozdobami. Margita Švancarová to vyvracia: „Nič iné ako naše výrobky si na stromčeku neviem predstaviť. Každý rok sa snažím dať výzdobe iný nádych a zväčša sa mi to podarí,“ povedala. Pani Margita je šťastná, že po niekoľkých rokoch nezamestnanosti zakotvila práve tu: „Na Kysuciach je to s prácou veľmi zlé a ja som mala šťastie. Spočiatku som mala trocha obavy, či túto náročnú prácu zvládnem. Ale išlo mi to napodiv rýchlo a dnes sa doslova teším na každý nový vzor.“
Záverečná bodka za výrobou sa dáva v baliarni, kde dokončujú posledné úpravy. Zreže sa sklenená špička, ktorá umožňovala ľahkú manipuláciu s výrobkami a na odrezaný koniec sa nastokne vešiačik.
Aby neprišli na Vianoce skrátka ani deti, každoročne pre nich vyrobia rozprávkové gule s príbehmi. Sú na nich obľúbené detské motívy – princezné, ježkovia či psík s mačičkou.
Aj keď dnes už máme na stromčekoch aj papierové či háčkované gule, sklenené výrobky opäť zažívajú boom. Potvrdzuje to aj Anna Ostružiarová: „Po roku 1989 sa kontakty s niektorými zákazníkmi dočasne prerušili, no mnohí z nich sa k nám postupne vracajú.“ Vianočné gule zo Slovenska tak zdobia stromčeky prakticky v celej Európe, ale tiež v Amerike či Austrálii.
Sklo pre Vianoce, chlieb pre Kysuce
V pohnutých päťdesiatych rokoch minulého storočia vznikla Okrasa ako výsledok snahy zamestnať znevýhodnené osoby.
Prichádzali sem pracovať predovšetkým ženy z domácnosti a ľudia so zmenenou pracovnou schopnosťou. Hoci po zmenách v roku 1989 sa dovtedajšie výrobné družstvo invalidov zmenilo iba na výrobné družstvo, aj dnes zamestnávajú v Okrase niekoľko ľudí so zmenenou pracovnou schopnosťou.
Poctivé socialistické gule
Skrývajú vaši starí rodičia na povalách v škatuliach vianočné ozdoby, ktoré vám nostalgicky pripomenú detstvo? Možno si práve v tej chvíli vybavíte, ako často padali zo stromčeka a rozbíjali sa práve v momente, keď ste chceli tajne uchmatnúť z vetvičky salónku. Potom už stačilo staniol z fondánovej salónky zakrútiť tak, aby pripomínal jej tvar. Mamky nič nezbadali a nemuseli sa zlostiť, že sme ešte ani nezasadli k večeri a salónky sú zjedené.
Aj keď niekoľko desaťročí staré gule možno vyzerajú ošumelo a sem-tam sa z nich odlupuje farba, je veľa spôsobov, ako do nich opäť vdýchnuť život. Aranžérka Magdaléna Kováčová hovorí, že na trhu dnes možno zohnať prakticky všetko, čo zo starej gule urobí novú a zaujímavú. Farebné glitre, špeciálne laky a farby, snehovú glazúru.
„Treba už iba dobrý nápad, trochu šikovnosti a trpezlivosť,“ hovorí. Pozor však treba dávať na to, že tieto socialistické dielka boli tiež poctivou a jemnou sklárskou prácou a zďaleka nepripomínali ázijské plastové výrobky, ktoré pokojne môžete hodiť o zem a ešte si aj poskočia. „V tomto prípade treba narábať s materiálom veľmi opatrne,“ dodala.
Mimochodom, experimentom sa medze nekladú a typická vianočná guľa zďaleka nemusí byť vyrobená iba zo skla. Predovšetkým na vianočných trhoch už predávajú ľudoví umelci aj originálne gule z papiera, drôtikov, prípadne ozdoby zhotovené patchworkovou technikou.
Zelené ihličie chránilo pred démonmi
Zaujímavé je, že vianočná guľa sa celkom dobre hodí aj k umelému stromčeku, zatiaľ čo etno ozdoby zo slamy si akosi pýtajú živý stromček. Bez stromčeka, ako neodmysliteľnej súčasti Vianoc, by totiž žiadnej výzdoby nebolo.
Eva Pančuhová, etnografka Slovenského národného múzea – Etnografického múzea v Martine hovorí, že vianočný stromček je u nás pomerne mladým kultúrnym javom: „Je novodobou formou prastarého všeľudského symbolu života a prosperity – zelene. Zeleň v tradičnej kultúre národov symbolizovala vegetačnú silu, prírodnú regeneráciu a neustálu obnovu. Zeleň predstavuje jednu z najvýznamnejších znakových zložiek vo všetkých obyčajových cykloch, ktorú prevzalo z predkresťanskej tradície aj kresťanstvo.“
Etnografka dodáva, že v predvečer Božieho narodenia, teda na Štedrý deň, kým ženy pripravovali štedrovečernú večeru, muži – gazdovia prinášali z hory jedľové vetvičky a pozapichovali ich nad zárubne všetkých dverí. Zelené ihličie malo chrániť ľudí i zvieratá pred démonmi.
„Obyčaj prinášať do domu ihličnatý stromček a zdobiť ho sa na Slovensko šírila z nemeckých a rakúskych miest približne od konca 18. storočia. Týkala sa však mestského prostredia. Z módnej novinky sa stromček vcelku za krátky čas stal symbolom Vianoc aj v roľníckej kultúre a už v druhej polovici 19. storočia sa s ním stretávame aj na slovenskom vidieku,“ hovorí etnografka.
Úspech rýchlo sa šíriacej tradície zdobiť zelený ihličnatý stromček v interiéri, kde bola pripravená štedrovečerná večera, vyplynul podľa nej zo staršej tradície - zdobiť interiér počas Vianoc zelenými vetvičkami ihličnatých stromov. Jedličky vešali spočiatku na strop nad stôl. Až neskôr začali stromček osadzovať do podstavcov stojacich na zemi.
Na Orave končil stromček na hnojisku
„V niektorých obciach na Orave obrali stromček hneď po večeri a zapichli ho na hnojisko. Nebol to prejav neúcty, ale naopak vyjadrenie snahy preniesť jeho vegetatívnu silu do zeme, zúrodnenej hnojom z hnojiska. Aj odpadnuté ihličie vmiešali do siatin, ktoré na jar vysievali do zeme. Najčastejšie však zostával vyzdobený stromček v interiéri do Troch kráľov alebo do Hromníc,“ povedala.
Zatiaľ čo v mestskom prostredí plnil vianočný stromček najmä estetickú úlohu, v roľníckej kultúre sa mu pripisovala ochranná a prosperitná funkcia. Stromčeky v domácnostiach tradične zdobili jabĺčkami, orechmi, z papiera vystrihovanými hviezdami, neskôr i medovníkmi.
