V západnej psychológii je už dlhší čas viditeľný príklon k populárnym témam, ako je výskum šťastia či rôzne popkultúrne fenomény. Ako je to na Slovensku?
Nastal silnejší príklon k témam, ktoré sú bližšie ku každodennému životu. Aj antropológovia kedysi v minulom storočí skúmali zvláštne zvyky rôznych kmeňov, ktoré žili niekde hlboko v pralese, a teraz niektoré kolegyne skúmajú napríklad rovnako zvláštne a zaujímavé zvyky pouličných bánd detí zo sídliska alebo hoci fungovanie škôlok z hľadiska posilňovania rodových stereotypov.
Facebook je sexi téma, čím vás priťahoval?
Pôvodne ma Facebook zaujímal hlavne z hľadiska toho, prečo tam toľko ľudí trávi toľko času. Keď odrátame prosto preflákaný čas, keď sa človeku nechce pracovať, vyzerá to, že Facebook im ponúka niečo jedinečné, že je tam niečo, čo inde nie je. Alebo sa tam dá niečo robiť ľahšie než inde. Zďaleka si totiž nemyslím, že tráviť čas za počítačom je len slabá náhrada niečoho iného. Je to nové sociálne prostredie, kde ľudia môžu konať starými spôsobmi alebo si vymyslieť nové.
Podľa štatistík ľudia na Facebooku najčastejšie zdieľajú linky s odkazmi na články a videá. V tom je dnes definícia priateľstva?
Iste nielen v tom, ale príde mi dôležité, že tam ľudia môžu tak ľahko zdieľať kultúru – texty, pesničky a videá, ktoré ich oslovujú. Nie vždy sa dá ísť s kamarátmi do kina spoločne a rozoberať kontroverzný film hneď po predstavení, nie všetkým môžem strčiť do ruky knihu, ktorú som práve nadšená dočítala – a táto funkcia Facebooku umožňuje niečo podobné. Viacerí respondenti mi rozprávali, že ten čas, čo strávia sledovaním takto "odporúčaných" médií, vlastne ušetria tým, že o to menej browsujú bezcieľne, napríklad na stránkach novín.
Vo svojej práci píšete, že Facebook je špeciálne dobrý pre udržiavanie a rozvíjanie slabých väzieb. Nie je to protirečenie bežnej predstave, že všetci hľadáme silné väzby?
Silných väzieb, čiže vzťahov s naozaj blízkymi ľuďmi, máme len pár. Samozrejme, sú veľmi dôležité, ale väčšina ľudí má aj menej blízke vzťahy, ktorých býva spravidla omnoho viac. Pre všeobecnú spokojnosť so životom sú tiež veľmi dôležité. No a práve taký ten nízkoprahový - nenáročný na čas a energiu, jednoduchý kontakt v rámci slabých väzieb Facebook enormne uľahčuje – cez možnosť zdieľať, komentovať, ale aj cez to notorické lajkovanie, cez vytváranie akcií atď.
Mnohé vzťahy v bežnom živote zvetrávajú a odchádzajú do úzadia, cez Facebook sa vracajú. Aký má zmysel budovanie takéhoto internetového „zombielandu“?
Myslím, že v skutočnosti sa žiaden "zombieland" nebuduje, pretože všetko sa to zasa po čase usporiada. Je pravda, že niekedy sa ľudia prestanú baviť akosi prirodzene, ale niekedy sa naozaj chcem niekomu po rokoch ozvať, ale zmenil mobil, mail alebo adresu a nedá sa vystopovať. Pre náročných je hľadanie kamarátky zo strednej, ktorá sa odsťahovala do Česka a pri vydaji si zmenila meno. Presne takéto kontakty sa cez Facebook dajú obnoviť, nenadarmo si tam mladé ženy bežne uvádzajú aj priezvisko zaslobodna. Niekedy sa to skončí po výmene dvoch e-mailov, ale často som sa v rozhovoroch dozvedala príbehy, ako sa ľudia s niekým po rokoch začali znova stretávať a ako ich to obohatilo.
Na úkor čoho ľudia trávia svoj čas na internete?
Odmietam sa pozerať na internet a Facebook ako na zlodeja času, ktorý by sa dal tráviť inak. Keď niekto nejde do lesa alebo do divadla, alebo von s deťmi a namiesto toho sedí pred obrazovkou a hľadá známych na Facebooku, niečo nie je v poriadku. Ale keď niekto nepozerá 56. diel telenovely a namiesto toho nadšene cez Facebook chatuje s bývalou spolužiačkou z vysokej školy, ktorá teraz býva v Kanade, napríklad o tom, ako zmeniť rasizmus na Slovensku? Alebo hoci aj o najnovšej knihe od Matkina a o vzťahoch, nech to neznie tak altruisticky. Sem sa už nejako nehodí ten stereotyp, že čas online je čas strávený na úkor niečoho iného.
Skúmal niekto ľudí, ktorí síce majú facebookový profil, ale viac-menej túto stránku ignorujú?
Medzi návštevníkmi bolo aj pár takých, ktorí tam chodia veľmi sporadicky, ale skôr to súviselo s tým, či vedia toto prostredie kompetentne využívať a napríklad povypínať všetko, čo ich ruší – čo sú často výsledky kvízov a informácie o úspechoch v hrách ako Travian a Farmville ich známych. Vo výskume som zistila, že väčšina používateľov a používateliek toto prostredie a jeho možnosti využíva veľmi pragmaticky a zmysluplne. Nie sú otrokmi Facebooku, ale Facebook im pomáha v tom, čo je pre nich dôležité.
Celosvetový priemer priateľov na Facebooku je okolo stotridsať, ale napríklad v Japonsku ani nie tridsať, ako to je u nás?
Tých stotridsať ako priemerný počet priateľov už visí na stránke oficiálnych štatistík Facebooku dosť dlho a nezdá sa mi, že by sa to nemenilo. Pôvodne tam boli len študenti a študentky a teraz sa pridávajú aj omnoho starší ľudia alebo, naopak, aj deti. Priemerný počet by mal stúpať, v mojom výskume to bolo dvestodvadsať priateľov.
Stal sa počet priateľov na Facebooku statusovým znakom?
Nedá sa povedať, že to číslo nič neznamená, ale zďaleka neplatí „čím viac, tým lepšie“. Ľuďom je však sympatické, keď má niekto podobný počet priateľov ako oni sami. Čo sa týka uveriteľného počtu, vo výskumoch z USA to vychádzalo okolo tristo priateľov. Pre ten istý dôvod nefunguje stratégia ľudí, ktorí zbierajú čo najviac facebookových priateľov, ktorých ani nepoznajú, len aby vyzerali obľúbení. Pretože keď prešvihnú hranicu uveriteľnosti, vyzerá to práve, že sa kŕčovito snažia vyzerať obľúbení.
Zmenil Facebook zmysel slova priateľ?
Rozpor v tom, že ľudia majú stovky facebookových priateľov, a pritom slovo priateľ má po slovensky dosť exkluzívny podtón, sa vo výskume hneď ukázal. Napríklad 26-ročná návštevníčka z Bratislavy hovorí: Nie sú to moji priatelia, sú to známi, ja to rozlišujem, akurát Facebook nie. Tiež bežne používali odstupňovanie na priateľov, kamarátov a známych, alebo hovorili o priateľoch v úvodzovkách, aby jasne odlíšili facebookový význam slova a ten bežný.
Ako sa v správaní na Facebooku odlišovali starší a mladší ľudia?
Ukázali sa síce isté rozdiely medzi ľuďmi mladšími a staršími než 25 rokov, ale súviselo to skôr s tým, ako ľudia žijú. Tí mladší často študujú, sú single a majú viac voľného času, tí starší často pracujú, mnohí majú rodiny a málo času. Rozdiel sa ukázal napríklad v uvádzaní vzťahového statusu – zdá sa, že u mladších je bežné povedať viac. Celá veda je okolo toho, kedy si zmeniť status zo single na vo vzťahu; napríklad si niekto zmení status na single nie vtedy, keď sa rozíde, ale až vtedy, keď sa s tým v duchu vyrovná.
S masovým nástupom Facebooku spustil veľkú kampaň Pokec, kde ľudia chatujú. Kto vyhráva, resp. kto dáva naďalej prednosť starému Pokecu?
Myslím, že vyhráva jednoznačne Facebook, hlavne pre všetky ďalšie funkcie, ktoré ponúka okrem chatovania, aj keď práve to sa teraz Pokec pokúša napodobniť. Najväčší rozdiel je v anonymite, takže ak chce niekto anonymne chatovať, dá prednosť Pokecu alebo iným klasickým chatom. Alebo aj niekto, kto sa chce zoznamovať s úplne novými ľuďmi, pretože Facebook je vhodný skôr na rozvíjanie už existujúcich kontaktov, alebo ešte prípadne na zoznamovanie sa s kamarátmi kamarátov.
Na Facebooku má väčšina ľudí skutočnú fotografiu a meno. Nastáva akýsi pokles internetovej anonymity?
Téme virtuálnych prostredí sa venujem už desať rokov, od čias, keď ešte fungovali len jednoduché chaty a textové mudy (hráčske prostredia) a domnievam sa, že teraz je naozaj pozorovateľný posun k neanonymným prostrediam. Súvisí to aj s omnoho užšou integráciou internetu do bežného života, už to nie je prostredie, kam večer chodí špeciálna skupina počítačových expertov komunikovať s čudnými ľuďmi do čudných prostredí. Je to niečo, kde väčšina z nás každodenne posiela a prijíma kopec mailov, platí účty, komunikuje s kolegami z práce, podáva elektronické formuláre do poisťovne. To nejde dokopy s anonymitou. Tá ostáva iba v niektorých prostrediach, ako sú napríklad chaty.
Magda Petrjánošová (1976)
je sociálna psychologička, pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV. Venuje sa skúmaniu identity v rôznych kontextoch od Slovákov a Sloveniek žijúcich v zahraničí až po virtuálne prostredia.
