Ilustračné foto
ako sa učiteľ od vulgárneho žiaka až po maturite dozvie, čo si o ňom celé štyri roky myslel.
Zapojenie pevnej linky a odhlásenie mobilných služieb nie je na Slovensku práve typickým zákazníckym správaním, ja som však predsa len zistil, že pevnú linku kvôli internetu potrebujem a platiť mesačne dva paušály sa mi neoplatí. Rozhodol som sa preto zrušiť zmluvu s operátorom Orange a mobil využívať len s predplatenou kartou od Eurotelu.
Všetko išlo hladko - podanie žiadosti o ukončenie zmluvy trvalo pár minút a spolu s ňou som zároveň požiadal aj o odblokovanie mobilného telefónu. Kúpil som si ho totiž v akcii a bolo ho možné využívať len v sieti Orange. Viazanosť mojej zmluvy však už vypršala a pracovníčka v predajni mi prisľúbila, že kód na odblokovanie môjho Ericssonu dostanem poštou do týždňa. Bolo to začiatkom decembra 2001.
V priebehu nasledujúcich šiestich mesiacov som päťkrát navštívil predajňu Orange, telefonoval som pravdepodobne so všetkými jeho zamestnancami, ktorí nemajú utajené číslo, a v pravidelných intervaloch som sa dožadoval informácie, kedy budem môcť konečne používať svoj telefón. Napísal som sťažnosť. Kód na odblokovanie telefónu však stále nechodil a Orange mal pre mňa stále tú istú odpoveď. „Musíte čakať, pretože kód nám musia poslať zo Švédska. Nemôžeme nič robiť. Ďakujeme za váš telefonát a želáme vám pekný deň.“
Chápem, že Švédsko je ďaleko, že pošta je nespoľahlivá, že Ericsson sa topil v problémoch. Napriek tomu sa mi zdá byť záhadou, že Orange ma o trpezlivosť nepožiadal pri uzatváraní zmluvy. „Tuto sa podpíšte a začnite platiť. Telefón nám musia poslať zo Švédska. Bude to trvať týždeň, mesiac alebo možno rok. Ďakujeme, že ste sa stali naším zákazníkom.“
Nič také sa nestalo - telefón sa preváža ťažšie ako obálka s kódom, ale Orange mi ho ochotne predal hneď pri objednaní služby. V tom momente som totiž bol perspektívnou dojnou kravou, naproti tomu po ukončení zmluvy som už len bývalým zákazníkom, ktorý chce svoj vlastný telefón využívať u konkurencie a nezaškodí, ak sa mu v tom podarí zabrániť.
Telefón ležal pol roka v zásuvke a fungoval ako budík, až kým mi minulý týždeň, presne pol roka po podaní žiadosti o odblokovanie, nedošla s firmou Orange trpezlivosť a nedal som si na internetovom fóre inzerát so žiadosťou o odblokovanie telefónu.
Odblokovanie trvalo asi desať minút. Prvých päť minút som kráčal k internátu fakulty elektrotechniky a informatiky, kde býval dobrodinec, ktorý mi bol za 200 korún ochotný pomôcť. Ďalšie tri minúty trvalo, kým očistil kontakty, pripojil telefón k počítaču a s pomocou špeciálneho programu rumunskej výroby bez problémov odstránil jeho ochranu. Zvyšný čas som stál v internátnej izbe medzi dverami a dvaja budúci inžinieri sa úprimne zabávali na tom, ako som naletel historke operátora o „nutnosti zaslať kód zo Švédska“.
Spoločnosti Orange nikto nemôže vyčítať, že jej nerobí starosť strata zákazníkov. Ešte v decembri, necelých 24 hodín od podania žiadosti o zrušenie zmluvy, ma skoro ráno zobudil telefón. Pracovníčka Orange sa úprimne zaujímala o to, prečo odchádzam a ponúkala mi množstvo lákavých nových služieb, ďalší telefón zdarma a výhodnejší paušál. Keď som ju poinformoval, že som prešiel ku konkurencii, zarazila sa, dostala zo seba len „aha“ a nastalo trápne ticho. Premkol ma intenzívny pocit, že som sa jej osobne dotkol. Že som zranil jej city a že by som to rýchlo mal odčiniť a so smiechom vyhlásiť, že som len žartoval, a že si v skutočnosti hneď zajtra pôjdem do Orange vybrať nový telefón. Ovládol som sa a zostal som mlčať a ona sa ešte raz opýtala: „A s čím ste boli v našej firme nespokojný?“
Vlastne s ničím konkrétnym.
RICHARD HAVROŠ,pocitace@smeonline.sk
