Enslaved: Odyssey to the West - opičia cesta na západ

Ono pozliepať všetko dohromady, pretože to fungovalo niekde inde a ten náš guláš vyzerá k svetu, je často práve tým jazíčkom na váhach spomienok, ktoré vybraný projekt pošlú buď do krajiny zabudnutia alebo večnej slávy. Vezmime si Call of Duty: Modern Warfare – v podstate nič extrémne nové, avšak s pospájaním všetkých konkrétnych čiastočiek tvoriacich nádhernú (aj keď akčnú) mozaiku si dal niekto sakra prácu. Enslaved: Odyssey to the West vás hneď zo začiatku maximálne prirazí do herného kresla – mnohými faktormi a zároveň okamžite odhalíte aj jedinú slabinu, ktorá to napokon celé potopí do „iba“ nadpriemerne kvalitných vôd.

Enslaved: Odyssey to the West je v podstate arkáda, skákačka. Máte panáka a ten sa buď po vzore Lary Croft snaží niekam vyštverať alebo ako v mnohých akčných hrách bojuje proti nepriateľsky naladeným protivníkom. Sem-tam nejaký ten boss, sem tam logický rébus a celé to je zabalené do krásnych farieb, hrá tam super hudba a keďže je náš hrdina svalnatý geroj, spoločnosť mu musí robiť – a tentoraz prirodzene – krásna deva. Áno, to všetko tu je. Lenže Enslaved: Odyssey to the West je dielkom partičky zvanej Ninja Theory a stačí spomienka na ich posledný projekt, launch titul pre Playstation 3, Heavenly Sword a máme vymaľované. Enslaved: Odyssey to the West nebude len obyčajnou, tupou a monotónnosou arkádou, hoci tomu herné prvky jednoznačne navádzajú.

Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Originálnou hrou Enslaved rozhodne nie je, avšak obsahuje presne tie herné prvky, ktoré vás pritiahnu a nepustia dovtedy, kým si nebudete hovieť pri záverečných titulkoch. Ninja Theory vedia ako zaujať. A nie tak, že ukážeme ryšavú devu s nevinným pohľadom a svalnatého hrdinu, ktorý má obvod bicepsu asi ako váš pás po štedrovečernej žranici. Oni vymyslia niečo pôsobivé. Enslaved vzniklo podľa námetu čínskej literárnej predlohy Putovanie na západ, ktorá sa dočkala i u nás známeho spracovania v podobe seriálu Opičí kráľ. Keď už chcete konkrétny príklad hrateľnosti, zmiešajte si Fallout, Uncharted a napríklad Ratcheta s Clankom. Pekný chaos.

Ale poďme poporiadku. Ľudia najprv konajú a až potom premýšľajú. Odjakživa radi robia (sami sebe) problémy a prejavujú sa agresivitou. Tentoraz to však trochu prehnali – vlastne viac než dosť, pretože dej hry, ktorá sa odohráva 200 rokov po pustošivej vojne, vám zasadí riadnu facku. Na jednej strane príjemne farebnú a na druhej ste zarazení ako ľahko sa dokáže takmer vypariť z povrchu planéty ľudská rasa. Na rozdiel už spomínaného Falloutu tu však nemáme svet vyvedený v depresívnych či chladných farbách, práve naopak. Paradoxne to funguje, tentoraz sa nehráme na lietajúce atómovky, ľudia to proste znovu riadne dovrzali a dobrovoľne prenechali svoje miesto matke prírode. Tá nelenila a po dlhé desaťročia sa znovu rozpínala na miestach, z ktorých ju ľudia násilím vystrnadili. V skratke: celé je to pekne zelené, vegetácia bujnie, budovy či cestné komunikácie sú v tragickom stave a všade je ticho a kľud. Čo je napríklad na taký New York, kde sa začne naše skutočné putovanie, pomerne čudné. Ale nebojte sa, dlho pokoj mať nebudete. Máte nových nepriateľov: robotických mechov.

Hráč sa zhostí úlohy, ako už bolo vyššie naznačené, svalnatého opičáka. Doslova. Náš hrdina sa volá Monkey. Nie je chlpatý, neškriabe sa na miestach, kde by to gentleman robiť nemal, ale jeho akrobatické kúsky a bojové výkony z neho robia krásneho kríženca zvieraťa a človeka. Za tak dlhý čas prežívania pod útlakom a neustále úteky za slobodou sa podpísali nad zmýšľaním tohto jedinca. Bez domova a bez priateľov sa spolieha výhradne na seba, no ani to mu nezabráni, aby ho mechovia nezajali na otrokárskej lodi. Uväznený v špeciálnej kapsuli bude bojovať až do konca, nechce sa stať otrokom plechových monštier.

Obrovská lietajúca loď ho berie nevedno kam, no pohľad na utekajúce žieňa, ktoré destabilizuje lodné systémy a tým otvorí Monkeymu dvere na slobodu, mu dáva iskričku nádeje. A tú plánuje Monkey využiť. Lenže z lietajúceho kolosu nie je jednoduché dostať sa na pevnú zem. Jediným riešením je dostať sa do únikového modulu – cesta to nebude jednoduchá. Nielenže musí Monkey bojovať proti robotickým nepriateľom, polená pod nohy mu hádže i samotná dievčina, ktorá chce taktiež uniknúť z väzenia a vždy je o krok pred ním. Znamená to, že sa poprechádzate nielen v útrobách lode, ale zažijete i monumentálne až epické chvíle i priamo na trupe gigantického plavidla.

Všetko napokon dobre dopadne – teda doslova. Monkey i s Trip (ako sa hrdinka volá) pristanú tvrdo. Prvá úroveň, v ktorej si osvojujete ovládania, vás navnadí naskriptovanými scénami. Isteže, viacnásobné hranie je tým pádom z pozície prekvapujúcich momentov značne neperspektívne, no mnohé prípady si radi užijete znovu. A znovu. Pretože tieto priam filmové scény nadopované adrenalínom majú čosi do seba. Tu si zas môžeme spomenúť na Uncharted a jeho hrateľnosť. Monkey je podobne ako Nathan Drake vynikajúcim akrobatom (už viete, prečo má také meno aké má) a s ladnosť, s akou zdoláva jednotlivé prekážky, preskakuje ponad priepasť alebo šplhá do výšok, je úžasný. Samotné ovládanie týchto pohybov je pritom vskutku prirodzené a v záujme zachovania instantnej hrateľnosti, aby sa nič ani na chvíľu nezastavilo, nemusíte voliť presné smerovanie nasledujúceho pohybu. Dokonca z plošín nemôžete spadnúť, prípadne z výčlenkov skočiť do miest, kde sa nemáte ako uchytiť. Zautomatizovanie tejto činnosti na stlačenie príslušného tlačidla jedného zo základných smerov (hore, dole a do strán) možno hardcore hráčom nebude voňať, no výsledok je úžasný. Úžasne plynulý.

Teraz sa presunieme k boju a dôvodu, prečo to celé drží pohromade. Za prvé: bojuje výhradne Monkey, Trip, ktorá mu bude robiť spoločnosť, musí ochraňovať. Boje tak nebudú nikdy príliš masívne, respektíve sa pod ťarchou plechu a elektroniky ocitnete až v samotnom závere. Bojový systém je nastavený tak, aby ste sa venovali každému protivníkovi osobitne. Princípy sú jednoduché. Niektorí majú štíty, takže bezhlavý útok na nich neplatí. Niektorí útočia z diaľky, niektorí sú imúnni voči určitému typu útoku, pri iných musíte počkať na vhodný moment. A sú tu aj obranné veže, spiace roboty (perimeter prebudenia vidíte, snažíte sa ich nechať v stand-by režime) a nesmú chýbať ani bossovia. Každé stretnutie s nimi je monumentálne, cítite silu protivníka, ktorý s vami dokáže, ak sa dostatočne nesústredíte a zaváhate, vyzametať všetky špinavé kúty. Ale presne takto je to zábava, nelikvidujete desiatky panákov, ale sa sústredíte na každého z nich a po každom boji si vydýchnete.

Vrátime sa k rozprávaniu príbehu. Po dopade únikového modulu nasadí Trip Monkeymu, ktorý je v bezvedomí, špeciálnu čelenku a v podstate si z neho tak spraví otroka. Monkey tak unikol otrokárom, avšak stáva sa hračkou v rukách Trip. Nielenže sa od nej nemôže vzdialiť, a teda od nej utiecť, no zároveň ak zahynie ona, zomrie i hlavný hrdina. Jednoduché pravidlá, avšak zároveň počiatok budovania krehkého vzťahu. Trip je nedôverčivá, Monkey ju chce roztrhať na dva kusy (on sa totiž neviezol v module, ale na ňom). Trip je ľahko zraniteľná a skôr technicky vyspelá, Monkey je hora svalov. Preto musí Trip čakať v úkryte, spoliehať sa na pomoc pri väčších skokoch na Monkeyho. Symbióza je však vzájomná.

Pri presunoch dokáže Trip upútať na istý čas pozornosť hologramom, spoločne riešia logické rébusy, vďaka Trip môže Monkey postupne zlepšovať jednotlivé schopnosti či vlastnosti, otvára mu dvere, ukazuje cestu, vďaka čelenke v prehľadnom užívateľskom prostredí upozorňuje na míny a nepriateľov. Jednoduché zadávanie príkazov vôbec neobmedzuje, často sa Trip a Monkey rozdelia, navzájom si pomáhajú. Lenže ono je cítiť postupnú zmenu charakterov oboch postáv. Síce to pôsobí skôr rozprávkovo, pateticky sladko, no táto prostosť zápletke vôbec neškodí, práveže ju robí príťažlivou. Trip totiž chce, aby ju Monkey dostal do jej rodnej dedinky, kde žijú ľudia v sebestačnej komunite. Cesta cez zdemolovaný New York k vraku otrokárskej lode, kde má Monkey svoj futuristický harley, vedie k spoznávaniu a zblíženiu oboch postáv. Nemusíme ani viac prezrádzať, ako to v spomínanej dedinke dopadne – pomsta však bude sladká a priberiete k sebe ďalšiu postavu.

Pigsy je... popísať ho ako prasa je možno vulgárne, no večne spotený trpaslík s nadmernou nadváhou tak i behá a správa sa. O vtipné momenty nie je núdza a presne takto si predstavujeme kvalitné rozprávania zaujímavej zápletky. Nie originálnej, ono tu v podstate nenájdete zvrat, ktorý by sme nikdy nezažili, avšak... ono to proste drží pohromade. Príklad? Filmový King-Kong. Viete ako to skončí, viete, o čom to bude a predsa to je krásna rozprávka.

Technické spracovanie je úžasné. To, že je prostredie voči vašim akciám imúnne, vôbec nevadí. Nepriatelia rozboria mnohé prekážky, takže za bariérami sa večne ukrývať nemôžete a podobne. Tá krása je však akoby vnútorná, vyžaruje z prostredia. Či už je to zdevastovaný New York, ktorého výškové budovy sa majestátne týčia do výšky, no zároveň podliehajú skaze v boji s prírodou. Práve farebná pestrosť je v kombinácii s depresívnymi vyhliadkami na budúcnosť famózna. Opustené prostredie a živé osvetlenie robí hrania zážitok. Vysoká kvalita všetkých textúr je daňou za striktne lineárnu cestu, avšak vôbec to nevadí, celé to divadielko si budete užívať.

Ozvučenie je nádherné, čisté, ohromujúce, ukľudňujúce. Užijete si rachot pri rúcajúcich sa objektoch, hlavne ak Monkey len tak tak unikne. Preciťovať budete tiché pasáže, kedy v pozadí počujete spev vtákov a niekam sa štveráte. Zmeny z pompézneho na pokojného ozvučenia sa dejú plynule, podobne je na tom hudba, ktorá má presne ten dar, že nikdy neruší, ale vždy, keď zaznejú burcujúce tóny melódie, ženú vás v boji alebo inej vypätej situácii dopredu, takže zvládnete i to, čomu už-už neveríte. A Monkey tesne uhne pred padajúcim objektom, preskočí priepasť na poslednú chvíľu. Funguje to na výbornú aj vďaka ozvučeniu.

V čom je teda tá zásadná chyba a prečo nemá tento oslavný text takmer desiatkové výsledné hodnotenie? Zametieme pod koberec to, že vám táto lineárna hra vydrží tak na 7-8 hodín čistého herného času a potom ju môžete odložiť na poličku a vytiahnuť až neskôr, keď budete mať chuť na nejakú arkádu. Alebo zabudneme aj na príliš skokové prechody medzi animáciami pohybov Trip pri cut-scénach. A to, že v Enslaved narazíte na neviditeľné bariéry, ktoré vás nepustia ďalej, pokojne prehliadneme. To, čo nás najviac obmedzovalo, frustrovalo a hneď pokazilo ohromenie, je kamera samotná a ovládanie pohybu z toho prameniace. Pohľad na hlavného hrdinu sa často mení, snaha o filmové spracovanie je viac než viditeľná. V mnohých prípadoch to nevadí, pretože viete, kam idete, len samotný pohyb, ktorý je často až príliš arkádový, rýchly, robí z napredovania skôr grotesku. Lenže sú tu i momenty, ktoré sú príliš neprehľadné, v súbojoch sa neraz stane, že vlastne ani netušíte, kde sa nachádzate. Manuálne úpravy kamery sú možné len v niektorých lokalitách. Keď si spojíte príliš „snažiacu sa“ kameru a až neskutočne komixový štýl pohybu (veľké kroky, postavy prekonávajú príliš veľké vzdialenosti), nedopadne to nikdy dobre. Príliš to vadí, príliš to bije do očí, zamedzuje presnosti.

Napriek pomerne závažnému problému je Enslaved hrou, pri ktorej sa dá táto prekážka nie prehliadať, dokonca ani nie ignorovať, ale akosi ju akceptujete a napriek jej závažným dôsledkom sa bavíte. Presne preto je Enslaved nenápadným, avšak o to hrateľnejším, pútavejším a atmosférou nasiaknutým hitom sezóny. Jediné, čo by vás od hrania malo skutočne odradiť, je nenávisť k third person akčným hrám.