Zdá sa, že za určitých okolností socializmus skutočne funguje. Karol Marx iba pracoval so zlým druhom.
BRATISLAVA. Keď si sadnete na lúke do trávy, prvé živé stvorenie, čo na vás vylezie, bude najskôr mravec. Potom sa bleskovo dostavia ďalší a ďalší. Niet sa čo čudovať, na jedného človeka na Zemi pripadá vyše milióna mravcov. Všetky mravce by mohli svojou celkovou hmotnosťou úspešne konkurovať ľuďom.
Za evolučný úspech vďačí tento rozšírený hmyz schopnosti žiť a komunikovať v rámci rozvinutej sociálnej organizácie, pričom jedinec sa podriaďuje záujmu celku. Mravcom sa tento spôsob života na rozdiel od ľudí osvedčuje vždy a všade.
Dokonca vraj tak dobre, že znalci mravčieho života Bert Hölldobler a Edward O. Wilson v knihe Cesta k mravcom s údivom konštatovali: „Konkurenčnou výhodou, ktorá viedla k svetovej nadvláde mravcov ako skupiny, je podľa nášho názoru ich vysoko vyvinutý koloniálny spôsob života založený na obeti jednotlivcov.
“
Najlepší poľnohospodári
Proti Marxovi, prežívajúcemu vo vnútri obrovských mravčích superkolónií, môže oprávnene vzniknúť nejedna ideová námietka. Mravce však okrem Marxa ovládajú ešte čosi, v čom sú jednoznačne lepšie ako ľudia, nech sa na to pozrieme z akejkoľvek ideologickej pozície. Touto činnosťou je poľnohospodárstvo.
Mravcov poznáme takmer dvanásťtisíc druhov, ďalšie čakajú na objavenie. Žijú na Zemi vyše stopäťdesiat miliónov rokov, plietli sa teda pod nohy už obludám známym z Jurského parku.
Ako ukázali nedávne výskumy, niektoré mravčie druhy sa asi tretinu tohto času úspešne venujú poľnohospodárstvu (zatiaľ čo človek pozná poľnohospodárstvo ani nie desaťtisíc rokov).
K najúspešnejším a najrozšírenejším druhom patria listorezné mravce z rodu Atta. Hromadne obývajú teplé oblasti Južnej, Strednej aj Severnej Ameriky, kde vytvárajú kolónie zložené až z desiatich miliónov jedincov.
Na ploche veľkej ako basketbalové ihrisko dokážu vybudovať množstvo podzemných záhrad, ktoré môžu siahať až do hĺbky šiestich metrov. V záhradách pestujú huby, ktoré im slúžia ako výživná potrava. Bez nich by nemohli prežiť.
Amazonská zeleň im svedčí
Huby rastú na listoch, ktoré im dodávajú mravčie robotníčky. Tie silnými čeľusťami odkrajujú kúsky listov zo stromov či bylín v okruhu desiatok metrov od hniezda. Celkovo listorezné mravce skonzumujú až dvadsať percent zelene amazonského dažďového pralesa.
Narezané listy odnášajú do záhrady, kde sa úlovku ujmú ďalšie špecializované robotníčky. Listy v ústach rozmelia a obohatia ich o vlastné výkaly.
Biopoľnohospodári by mali nepochybne ohromnú radosť: nijaká chémia, iba prírodné organické materiály. Na tomto biokomposte rastú huby, ktoré mravcom veľmi chutia, napríklad pečiarky či bedle.
Huby síce nemôžu dospieť, lebo potom by sa mohli rozmnožovať a spôsobili by na záhrade zmätok, no mravce si pohodlne vystačia s ich podhubím. To už obsahuje výživné látky, polysacharidy a tuky.
Zapriahli aj baktérie
Také jednoduché to však nie je. Aby huby mohli vytvárať pre seba aj pre mravce bielkoviny, potrebujú veľa dusíka. Niečo získajú z rastlín, ktoré im dodajú mravce, lenže to nestačí.
Tím vedený nadšeným výskumníkom života mravcov Cameronom Currieom z Unverzity vo Wisconsine-Madisone pred časom odhalil, že huby, ktoré mravce pestujú, navyše žijú v symbióze s baktériami, ktoré dokážu zužitkovať vzdušný dusík. Doplnkový zdroj dusíka pochádzajúceho z baktérií je ďalším z faktorov, vďaka ktorému vyzerá život listorezných mravcov takmer ako úplná idyla.
Je tu však ešte jeden problém. Mravce majú síce dokonalý systém postranných chodbičiek, ktoré odvádzajú zo záhrad teplo. Vo vlhkom prostredí pralesa sa však napriek tomu rýchlo množia parazity, roznášajúce najrôznejšie choroby. Likvidujú mravčiu pochúťku rovnako neúprosne ako buriny alebo škodcovia v záhradách ľudí.
Listorezné mravce si opäť poradili. Vedci si všimli, že počas obdobia záhradných infekcií na sebe niektoré z robotníčok nosia biely vosk a trávia najviac času vo zvlášť ohrozených oblastiach. Ukázalo sa, že nejde o vosk, ale o baktériu zo skupiny aktinobaktérií, ktorá vie vytvoriť až štyri pätiny antibiotík vyrábaných ľuďmi.
Ľudia používajú antibiotiká necelých sedemdesiat rokov, a ohromné množstvo patogénov si už proti nim stihlo vybudovať odolnosť; rezistencia na antibiotiká sa stáva nočnou morou medicíny. Mravčie antibiotiká sú účinné milióny rokov. Zrejme aj tu sa máme od mravcov čo naučiť.
