Mozog už dávno nie je čiernou skrinkou, do ktorej nevidno. Potvrdil to pozoruhodný experiment amerických vedcov z Kalifornie. Ich výskum na mozog prezradil, ako si vyberá dôležité alebo zaujímavé veci z obrovského množstva informácií, ktoré sa naň doslova hrnú. Nezastupiteľnú úlohu v tom hrá jediný neurón čiže mozgová bunka.
Najnovší pokus sa odráža od zaujímavého zistenia z roku 2005. Neurológ Christof Koch z Caltechu (Kalifornský technický inštitút) a neurochirurg Itzhak Fried z UCLA (Kalifornská univerzita v Los Angeles) vtedy prišli s experimentálne zdôvodnenou myšlienkou: mozog si ukladá poznanie o abstraktných pojmoch vrátane tvárí blízkych či známych ľudí až neuveriteľne jednoducho.
Obraz v jedinej bunke
Keď napríklad uvidíme vlastnú babičku, zareaguje na to jediný neurón, takže to vyzerá, ako keby bol jej obraz ukrytý práve v ňom; tak sa aj zrodil prvý polovedecký a položartovný názov tejto mozgovej bunky - babičkin neurón.
Rovnaká reakcia jediného neurónu však sprevádza pohľad na spevákov, hercov či športovcov, takže v hlave máme neuróny pre Michaela Jacksona, Brada Pitta alebo Kim Clijstersovú. Ba čo viac: neurón je aktívny nielen pri vizuálnom podnete, ale aj pri počutí konkrétneho slova či mena, alebo aj v prípade, keď o ňom (prípadne o tom) iba uvažujeme.
Ide síce o zjednodušenie, lebo rozšifrovaniu akejkoľvek dôležitej informácie sa venuje oveľa viac buniek, no záverečný akord aj tak zahrá jediná kľúčová bunka.
Tento poznatok inšpiroval oboch uvedených vedcov spolu s Moranom Cerfom z Caltechu (bol vedúcim výskumného tímu) a ďalšími neurovedcami, aby po činnosti neurónov pri rozoznávaní dôležitých informácií pátrali priamo v mozgu.
V skúmaní im pomohlo dvanásť dobrovoľníkov trpiacich epilepsiou, ktorí sa pripravovali na operáciu mozgu. Lekári hľadali zdroj choroby pomocou 64 jemných elektród zavedených do spánkového laloku mozgu, spojeného s pamäťou a emóciami. Elektródami priebežne sledovali aktivitu mozgu a čakali, v ktorej časti nastane záchvat. Čakanie využili vedci na experiment.
Ako v zrkadle
Vedci sa najskôr dobrovoľníkov pýtali na záujmy a potom im premietali vyše sto obrázkov známych záberov, napríklad obrázky Marilyn Monroe alebo Michaela Jacksona. Sledovali pritom, ako na obrázky reagujú.
Na záver mohli vybrať štyri najkontrastnejšie obrázky osobností, ktoré sa v mozgu dobrovoľníkov odrážali v zrkadle zjavnej aktivity neurónov.
V prvej časti pokusu dobrovoľníkov poprosili, aby rozmýšľali o snímkach, napríklad Marilyn Monroe, a toto rozmýšľanie sa pokúsili previesť do pohybu kurzora na obrazovke. Tak získavali spätnú väzbu a učili sa zosilňovať myšlienky o vybranom objekte.
Po prvom tréningu vedci podmienky trochu skomplikovali. Na obrazovke počítača dobrovoľníkom ukázali dve snímky so zníženým jasom. Museli si vybrať jeden, myslieť naň a pokúsiť sa myšlienkovým úsilím potlačiť druhý obrázok.
Aktivitu ich mozgu lúštilo zariadenie nazvané brain-computer interface, ktoré taktiež upravovalo signál na premietanie obrázkov a zosilňovalo obraz zodpovedajúci aktivite neurónov v mozgu.
Dobrovoľníci našli niekoľko spôsobov, ako úlohu vyriešiť. Niektorí o obrázku iba rozmýšľali, iní opakovali kľúčové meno nahlas, iní sústreďovali pohľad na nejaký detail, ktorý si na obrázku všimli.
Keďže výsledok svojho snaženia videli okamžite na obrazovke, väčšinou sa naučili veľmi rýchlo zosilniť vybraný obrázok – stačilo aj desať sekúnd. Z celkového množstva 900 pokusov boli úspešní v 70 percentách.
Aj po tomto experimente je k čítaniu myšlienok ešte ďaleko. Bližšie sa javí možnosť, že podobný dômyselný prístroj na rozhraní človek - stroj, aký použili americkí vedci, by mohol „čítať myšlienky“ ochrnutých ľudí. Tým by im veľmi uľahčil komunikáciu s okolím.
Hlavný zdroj: www.membrana.ru
