.
Redaktori austrálskeho vedeckého časopisu Cosmos mali pred rokom naliehavý pocit, že nastal čas dôverne osloviť mimozemšťanov. Navrhli preto svojim čitateľom, aby im prostredníctvom internetu napísali krátku textovú správu v rozsahu maximálne šesťdesiat znakov. Trafili do čierneho.
Ich návrh sa stretol s obrovským ohlasom, zareagovalo naň takmer dvadsaťšesťtisíc ľudí. Tommy z Adelaide do vesmíru oznámil, že sme krehkí, naivní a nedostatočne vyvinutí na to, aby sme všetko chápali.
„Sme cudzinci v rozľahlom a záhadnom kozme,“ dodal. Azda najviac bolo takých hlasov, ktoré v jednej vete zhrnula Alexandra Lynchová z Brisbane: „Sme tu a čakáme na vás.“
Smer: GLIESE 581 D
Kolektívny pozdrav z modrej planéty astronómovia zakódovali do rádiového signálu. Koncom augusta 2009 správu vyslali austrálskym rádioteleskopom, ktorého anténa má priemer sedemdesiat metrov.
Nasmerovali ju k jednej zo stoviek známych planét objavených za hranicami našej slnečnej sústavy, k exoplanéte Gliese 581 d. Názov planéty neznamená nič iné len to, že hviezda, okolo ktorej krúži, sa volá Gliese 581.
„Déčko“ je v poradí tretia objavená planéta, lebo „áčko“ náleží hviezde, no astronómovia ho pri jej názve neuvádzajú. Druhou objavenou planétou bola Gliese 581 b, treťou Gliese 581 c, obe bez náznakov možného života. Voľba „déčka“ na možnú mimozemskú komunikáciu nebola náhodná.
V tom čase to bola planéta, ktorá sa najviac podobala na Zem a bola k nej najbližšie. Nepatrí k horúcim obrom, čiže k plynným planétam nevhodným na život, ktorých je medzi objavenými exoplanétami logicky zatiaľ najviac, pretože sú najväčšie.
Na povrchu Gliese 581 d je možno aj voda, čo oznámili objavitelia na čele so Stephanom Udrym už v roku 2007.
Namiesto slnka trpaslík
Gliese 581 d krúži okolo červeného trpaslíka, čo je isto jeden z najsympatickejších vesmírnych objektov, lebo astronómovia ho majú dokonale prečítaný a ničím už neprekvapí, čo nemožno tvrdiť o iných trpaslíkoch - bielom ani hnedom.
Sú to veľmi bizarné typy objektov, najmä hnedý, ktorý nie je ani hviezda, ani planéta, a posielať správu zo Zeme k iným trpaslíkom než červeným by nikomu ani nenapadlo.
Červený trpaslík Gliese 581 je hviezda s tretinovou hmotnosťou v porovnaní s naším Slnkom a má asi päťdesiatkrát nižšiu svietivosť. Vzdialená je 20,3 svetelného roku.
Nedávno sa svet dozvedel aj o senzačnom objave Gliese 581 g. Hmotnosťou sa má ešte viac približovať k hmotnosti Zeme a pohybuje sa v ešte vhodnejšej vzdialenosti od hviezdy, takže by to malo s ešte väčšou pravdepodobnosťou umožňovať existenciu kvapalnej vody.
Objav amerického tímu Steva Vogta sa zatiaľ nepodarilo európskym vedcom potvrdiť, no možno je to iba otázka času. Aj tak už je jasné, že okolo Gliese 581 sa to planétami hemží tak, že v krátkom čase prídu ďalšie objavy a že naša slnečná sústava nie je v galaxii osamotená.
Existujú už aj iné vzdialené sústavy planét, napríklad pri hviezde 51 Pegasi, pri ktorej našli Michel Mayor a Didier Queloz pred pätnástimi rokmi prvú exoplanétu.
Posolstvo pozemšťanov vyryté na hliníkovej pozlátenej platničke s rozmermi 22 x 15 cm.
Ak sa raz dostane k mimozemšťanom, mali by na základe neho veľmi jednoducho zistiť,
čo sme zač a kde nás majú hľadať
Tam a späť: štyridsať rokov
V čase písania článku zostávalo pozemskému pozdravu vyslanému od protinožcov ku Gliese do cieľa ešte devätnásť rokov a 123 dní.
Dalo sa to vyčítať z webovej stránky Cosmosu, kde beží čas aj zostávajúce kilometre, čo je ešte stále päťnásťmiestne číslo. Šampanské, ktoré redaktori nepochybne už teraz dali do chladničky, aby mali čím oslavovať, až signál doletí, bude teda poriadne vychladené.
Keby hypotetickí inteligentní mimozemšťania z planéty Gliese 581 d odpovedali, ich správa by potrebovala na cestu k nám rovnaké množstvo času. Bol by to zrejme nesmierne inšpiratívny, no predsa len trochu vlečúci sa rozhovor, ak Gliesania nepoznajú inú, nám nedostupnú formu komunikácie.
Redaktori austrálskeho Cosmosu nezorganizovali prvé posolstvo mimozemšťanom. Je však prvé, ktoré letí k relatívne blízkemu a zrejme najvhodnejšiemu cieľu.
Astronómovia nám na Gliese 581 d sľúbili podmienky, ktoré život nevylučujú, dokonca ho podporujú v podobe, ako ho poznáme my. Pokojne by tam vraj mohla fungovať aj naša Zem po zániku Slnka, ktorý sa očakáva niekedy o päť miliárd rokov.
Začal s tým optimista Sagan
Snahu niekomu oznámiť, že sme tu, aj keď to môže byť niekto neznámy, nejestvujúci alebo v najhoršom prípade nebezpečný, majú ľudia zrejme zabudovanú v génoch.
Treba na to však nielen potrebnú technológiu, o čosi dokonalejšiu od dymových signálov, telegrafu a telepatie, ale aj dostatočnú porciu optimizmu, aby človek uveril, že jeho správa má šancu niekam doraziť. A že ak skutočne nájde adresáta, nebude to mať pre Zem katastrofálne následky.
V jednej zo svojich sci-fi noviel to skepticky predpovedal spisovateľ Douglas Adams: Vesmírna supercivilizácia nechala Zem hneď na začiatku vybagrovať, pretože jej prekážala pri výstavbe diaľnice. Takže nás možno nečaká optimistické „blízke stretnutie tretieho druhu“, ale osud obťažujúceho hmyzu.
No ironik Adams nepredstavoval hlavný smer uvažovania o mimozemšťanoch. Už dávnejšie iní novinári, tentoraz americkí - Eric Burgess a Richard Hoagland - oslovili astronóma Carla Sagana s návrhom, aby vymyslel, ako sa ozvať mimozemšťanom, ak takí niekde jestvujú.
Sagan bol v tomto smere ešte väčší optimista ako oni: „Ak sme vo vesmíre sami, potom je to neuveriteľné mrhanie priestranstvom,“ napísal raz. Okrem optimizmu mal aj dosť originálnych nápadov, ako posolstvo pripraviť precízne a názorne, aby ho pochopil aj ten najzaostalejší zelený mužík. A najmä - dokázal do komunikačného projektu zapojiť sondu Pioneer 10, určenú na výskum Jupitera.
Carl Sagan (1934 – 1996), americký astronóm a popularizátor vedy. Na snímke
so zlatou gramoplatňou, ktorá bola umiestnená na sonde Voyager 1. Nahrávka
obsahovala hudbu i ukážky rôznych jazykov. Sagan napísal aj román Kontakt,
ktorý sa stal predlohou úspešného filmu (Contact, 1997) o tom, ako by asi
mohol vyzerať náš prvý kontakt s mimozemšťanmi
Výkrik do prázdna?
V roku 1972 Sagan vymyslel pre Pioneer 10 obrazovú správu s názvom Posolstvo pozemšťanov. Pomáhali mu pri tom manželka Linda a rádioastronóm Frank Drake. Ten istý Drake, ktorý prišiel so slávnou rovnicou, „vedecky“ odhadujúcou množstvo komunikujúcich civilizácií v galaxii.
Skeptik by o nej však mohol povedať to isté, čo o štatistike: je to presný výsledok, dosiahnutý na základe nepresných čísiel.
Pravdepodobnosť kontaktu s mimozemšťanmi vychádza podľa Drakeovej rovnice síce ako veľmi vysoké číslo, no javí sa ako rýdzo teoretické. Veď ako si už dávno všimol fyzik Enrico Fermi, keby mimozemšťania existovali, dávno by tu už boli.
Tak kde teda do čerta sú? pýtal sa Fermi, čím sformuloval aj svoj slávny paradox. Možno sa naozaj raz budeme musieť zmieriť s tým, že v dosahu našej terajšej ani budúcej techniky jednoducho sme a zostaneme sami.
Ibaže by sme žili večne, a to sa doteraz nijakému živočíšnemu druhu nepodarilo. Asi iba večný optimista Sagan by mohol očakávať výnimku, ktorú by z tohto pravidla dostali práve ľudia. Videné cez Fermiho paradox, Saganovo posolstvo bolo od počiatku skôr tichým výkrikom do temného kozmického prázdna bez šance na ozvenu.
Ani Sagan netušil, prečo ho posielať práve smerom k Jupiteru a potom ďalej do neznáma iba preto, že tam letí nejaká sonda, ktorú sotva môže niekto niekedy v takom ohromnom priestore nájsť.
Americký astronóm sa však držal presvedčenia, že nádej zomiera posledná. Takže nakoniec vznikla plaketa s takým typickým obsahom, že dnes patrí nepochybne k najznámejším grafi ckým výtvorom. Pripomeňme iba, že zobrazuje nahú dvojicu - ženu a muža - a súčasne polohu Zeme, určenú vzhľadom na polohu niekoľkých dobre viditeľných pulzarov.
Malí a zelení
Pulzary boli v tom čase vlastne astronomickou novinkou, o prvom sa vedelo od roku 1967. Dnes vieme, že sú to rýchlo rotujúce neutrónové hviezdy, ktoré vydávajú elektromagnetické pulzy rovnako pravidelne ako maják svetlo.
No v čase objavu pulzarov bolo jedným z prvých „typicky vedeckých“ vysvetlení tohto zvláštneho javu, že sa nám takto ozývajú Little Green Men, čiže malí zelení mužíčkovia.
Neposedný zmagnetizovaný pulzar vošiel do dejín astronómie aj tým, že ho objavila žena, astronómka Jocelyn Bellová z Cambridgeskej univerzity, za čo dostal jej šéf z rovnakej univerzity Nobelovu cenu.
Komisia sa asi držala názoru z 19. storočia, že v astronómii sú ženy vhodné iba na čistenie objektívov a úmornú prácu pri zaznamenávaní nameraných údajov. Posolstvo, ktoré dnes na palube Pioneeru 10 smeruje k hviezde Aldebaran v súhvezdí Býka, svojho času komentoval Sagan ako vždy veľmi optimisticky:
„Nik neposiela takýto odkaz na cestu k iným svetom a bytostiam, ak nemá pozitívny vzťah k budúcnosti. Napriek všetkým nezmyselným nápadom obsiahnutým v odkazoch si mimozemšťania môžu byť istí, že sme druhom nadaným nádejou a vytrvalosťou, aspoň kvapôčkou inteligencie, značnou veľkorysosťou a hmatateľnou chuťou nadviazať kontakt s kozmom.“
Mimozemšťanov si predstavujeme rôzne – väčšinou sú vždy fyzicky odpudiví,
no môžu byť dobrácki ako E. T. Mimozemšťan (1982), nebezpeční a agresívni
ako Votrelec (1979) alebo sa štýlom života môžu podobať na bezdomovcov
či imigrantov ako vo fi lme District 9 (2009)
Problémy s čínskou hudbou
Pokračovanie nasledovalo v roku 1977. Americká vesmírna agentúra NASA Sagana vyzvala, aby vybral dramaturgiu gramofónovej nahrávky pre ďalšie vesmírne sondy, Voyager 1 a 2. Obe sú už dnes aj s posolstvom tak ďaleko, že zápasia s gigantickými vesmírnymi silami na hraniciach našej slnečnej sústavy. Členka tímu a Saganova tretia manželka Ann Druyanová o tvorbe nahrávky napísala:
„Záznam pre Voyager mal obsahovať pozdrav v šesťdesiatich ľudských jazykoch a v jednom jazyku veľrýb, zvukovú úvahu o evolúcii, 116 obrázkov zo života na Zemi a 90 minút hudby najrozmanitejších svetových kultúr. Inžinieri navrhli pre túto zlatú gramoplatňu obal, ktorý vydrží miliardu rokov. Nebolo ťažké si predstaviť, že aj my, rovnako ako Noe, skladáme archu ľudskej kultúry, čiže jediný artefakt, ktorý prežije do nepredstaviteľne vzdialenej budúcnosti.“
Druyanová sa podľa vlastných slov poriadne zapotila napríklad s vyhľadávaním jediného najhodnotnejšieho kúska čínskej hudby. Pritom prípadným mimozemšťanom by asi bolo jedno, akú čínsku hudbu si vypočujú, pretože vnímanie a oceňovanie hudby sa veľmi líši už podľa jednotlivých pozemských kultúr, a tým skôr podľa rôznych galaxií či vesmírov.
Lenže takto to dopadne vždy, keď vedec tvorí ani nie tak kvôli mimozemšťanom, ale kvôli sebe, takže jeho najkritickejším kontrolórom je jeho vlastné vnútro. A vôbec nezáleží na tom, že trebárs práve posolstvá mimozemšťanom alebo lov na obývateľné exoplanéty majú dnes sotva nejaké pozitívne dôsledky pre naše materiálne blaho.
Hľadanie mušky
Hľadanie planét mimo našej slnečnej sústavy je veľmi vzrušujúca, no veľmi náročná činnosť: na čas, trpezlivosť, peniaze i na vývoj nových techník a metód. Napriek tomu ešte aj v dnešnom prakticky zameranom svete sa nájde dosť ľudí a prostriedkov, aby nákladný lov na nové svety vo vesmíre mohol pokračovať. Lovec planét však nemôže očakávať nijaké výrazné spoločenské ocenenie alebo nebodaj trvalejšiu slávu. Za exoplanéty sa Nobelove ceny nerozdávajú a mená úspešných astronómov pozná málokto.
Aj Edwina Hubbla ľudia poznajú len preto, že jeho meno nesie doteraz najúspešnejší ďalekohľad v histórii vedy. Hľadať exoplanéty je naozaj drina. Predstavme si, akým problémom je nájsť vzdialenú planétu, ktorá obieha okolo žiarivej hviezdy. Jej lúče prekryjú všetko v ďalekom okolí, takže astronóm rieši približne podobný rébus, ako odhaliť svätojánsku mušku v lúčoch majáka vzdialeného desiatky kilometrov.
Blíži sa čas exomesiacov
Astronómovia si pomáhajú niekoľkými nepriamymi metódami: na prítomnosť planéty pri hviezde usudzujú napríklad z kolísania jej jasu pri prechode planéty pred hviezdou. Teraz chcú podobným spôsobom hľadať mesiace, ktoré by pri mnohých planétach mali byť. Ich rozhodnutie určite neurýchlil kasový trhák Avatar, ktorého dej sa odohráva na mesiaci s názvom Pandora. Jednoducho už prišiel čas exomesiacov.
Jeden zo špecialistov v tejto oblasti David Kipping z University of London o nastávajúcom love na mesiace pri exoplanétach pre časopis Gliese povedal, že metódu merania zmeny jasu bude najlepšie spojiť s inou metódou: „Planéta a prípadný mesiac obiehajú okolo spoločného ťažiska, takže to vyzerá, ako keby sa planéta v priestore potácala. Napríklad Mesiac spôsobuje kolísanie Zeme v priestore asi o 4700 kilometrov.
Toto kolísanie ovplyvňuje parametre obežnej dráhy planéty. Naším cieľom je obe metódy kombinovať.“ Kipping očakáva objav prvého mesiaca pri exoplanéte v polovici budúceho roka, najmä vďaka modernému vesmírnemu observatóriu Kepler, ktorého cieľom je hľadať planéty podobné našej Zemi.
Dlho sme nijakú nevideli
Sľub nadchádzajúceho lovu na exomesiace znie takmer ako sci-fi . Veď prvú exoplanétu objavili Michael Mayor a Didier Queloz až v roku 1995 a donedávna nikto nijakú na vlastné oči nevidel. Pre nás obyčajných ľudí to boli takmer rovnako hypotetické a záhadné objekty ako Hawkingove čierne diery, ktoré tiež nemožno priamo pozorovať. Až koncom novembra 2008 členovia tímu Christiana Maroisa oznámili, že sa im podarilo odfotiť tri exoplanéty.
Počítačové spracovanie snímok astronómom umožnilo odtieniť žiaru materskej hviezdy a veľmi pomohla aj veľká vzdialenosť planét, ktorým trvá jeden obeh stovky rokov: najbližšia planéta je od svojej hviezdy 24-krát ďalej ako naša Zem od Slnka, najvzdialenejšia dokonca 68- krát. Prvé exoplanéty, ktoré sa dali zvečniť pozemskými kamerami, sú oveľa hmotnejšie a takmer o tretinu väčšie ako Jupiter, najväčšia planéta slnečnej sústavy.
V rovnakom čase oznámil odfotenie exoplanéty aj tím Paula Kalasa. S použitím legendárneho Hubblovho vesmírneho teleskopu nachytal v negližé planétu s hmotnosťou asi dvoch našich Jupiterov. Obieha hviezdu Fomalhaut v súhvezdí Južnej ryby, jednu z najjasnejších na oblohe, vzdialenú dvadsaťpäť svetelných rokov. Za poznámku na záver možno stojí skutočnosť, že astronómovia skúmali Fomalhaut osem rokov. Keď tento astronomický čas prepočítame na čas politický, sú to plné dve volebné obdobia.
Astronómom a politikom však nepochybne beží čas rôzne, ako si to koniec koncov všimol už Einstein. Veď čo všetko stihnú politici za osem rokov. No tím astronómov, zhodou okolností z Kalifornie, sa za celý ten čas zmohol prakticky iba na vytrvalé „špehovanie“ jedinej hviezdy, aby zistil, či okolo nej čírou náhodou nekrúži niečo, čo možno odfotiť. S takouto produktivitou by sa neuživil ani jeden investigatívny fotoreportér.
Umelecká vízia planetárnej sústavy pri hviezde HR 8799, vzdialenej 130
svetelných rokov, premietajúcej sa do súhvezdia Pegasa.
ILUSTRÁCIA – GEMINI OBSERVATORY/LYNETTE COOK
Vesmír je plný zvláštnych obyvateľov. Umelecká vízia zachytáva hnedého
trpaslíka, v diaľke svieti oranžový trpaslík, čo je hviezda so životnosťou asi
trikrát dlhšou ako naše Slnko.
ILUSTRÁCIA - ROBERT HURT/IPAC
Vedci už našli aj exoplanétu, atmosféra ktorej sa vyparuje. Mohlo by to vyzerať asi takto.
ILUSTRÁCIA – ESA/ALFRED VIDAL-MADJAR, NASA
Vízia pulzaru (modrá hviezda s dvoma rádiovými lúčmi)
v guľovej hviezdokope NGC 6397.
ILUSTRÁCIA – ESA/FRANCESCO FERRARO