Pozrite sa niekedy v noci nahor na oblohu. Uvidíte tam drobné, na prvý pohľad nehybné svetielka – hviezdy. Kedysi ľudia verili, že túto dokonalú sféru stálic riadi priamo prvý hýbateľ.
No ak budete mať šťastie a viete, kam sa pozerať, možno uvidíte zvláštnu hviezdu nízko nad horizontom, ktorá sa nočnou oblohou pohybuje akosi inak. Nie je to kométa ani blížiaci sa asteroid. Je to úžasný ľudský stroj, ktorý vo výške asi 350 kilometrov krúži nad našou planétou.
Dôkaz, že vo vede nejestvujú hranice ani krajiny a že vesmír je spoločný pre všetkých, sa volá Medzinárodná vesmírna stanica ISS. Je najdlhšie trvalo obývaným ľudským kozmickým telesom a 2. novembra oslávi desať rokov, odkedy na toto ohromné vesmírne laboratórium dorazili prví dlhodobí obyvatelia.
Súperi spojencami
Príbeh medzinárodnej stanice sa začal kdesi hlboko v studenej vojne. Kozmické laboratórium bolo jedným zo symbolov vesmírnych pretekov medzi Američanmi a Sovietmi. Jedni aj druhí si postavili svoje vlastné stanice.
Po páde železnej opony však bolo jasné, že na takomto finančne a technologicky náročnom projekte sa musia podieľať krajiny spoločne.
Dňa 20. novembra 1998 sa tak vydal do kozmu ruský modul Zarja (Zore), aby ho o dva týždne neskôr nasledoval americký Unity. Spojenie týchto telies vytvorilo základ pre budúce ISS. Rusi pritom mali na orbite ešte stále svoju vlastnú stanicu Mir.
„Po prvý raz v histórii sa museli technológie dvoch veľmi rozdielnych kultúr perfektne zhodnúť,“ povedal o tomto historickom momente Randy Brinkley, manažér projektu.
„Všetko, počnúc počítačovou technológiou až po rozdiely medzi elektrickými a vzduchovými systémami muselo pasovať. A muselo to aj fungovať, keď sa svetlá a počítače spustili.“
Ruský a americký modul vtedy spájala misia amerického raketoplánu Endeavour. Mimochodom, tento raketoplán zažije aj úplne posledný let amerických raketoplánov budúci rok vo februári.
Na palube však boli vtedy aj americký astronaut Robert Cabana a podobne skúsený ruský veterán Sergej Kirkaljov. Symbolicky vstúpili ako prví ľudia na ISS spolu.
„Keď sme otvorili hlavný príklop, ja a Sergej sme vošli spoločne,“ spomínal na túto udalosť Cabana. „Na tú chvíľu nikdy nezabudnem. Išlo o ISS a ja som cítil, že je skutočne dôležité, aby sme tam ako medzinárodná posádka vstúpili spoločne.
Stav bez tiaže
Odvtedy uplynulo viac ako desaťročie. Stanica sa musí z času na čas uhýbať pred kozmickým smetím, astronauti opravujú poškodené stroje a prístroje a predovšetkým robia rôzne experimenty (dnes ich majú za sebou viac ako štyristo).
Japonci tam dokonca pestovali suroviny na kozmické pivo. Lekári zase skúmajú, aký má dlhodobý pobyt v beztiažovom stave vplyv na budúcich vesmírnych dobrodruhov – veď čo ak sa o pár desaťročí ľudstvo vyberie na Mars?
„Pri pobyte v beztiažovom stave si zvyknete na lietanie ako na bežný spôsob pohybu. Normálne je, že niečo pustíte, a ono to ostane vo vzduchu. Zvyknete si, že musíte všetko priviazať, zubnú kefku, pastu aj vrchnák, všetko vedecké vybavenie,“ hovorí o beztiažovom stave expert David Wolf.
Pre astronautov pritom nie je ťažké zvyknúť si na takéto poletovanie, oveľa zložitejší je návrat späť na Zem do normálnej gravitácie. „Pri pristavaní sa vaše hodinky zmenia na tehlu, takí ste zvyknutí na nulovú gravitáciu.“
Kozmický symbol
Projekt za viac než sto miliárd dolárov je však v prvom rade obrovský úspech medzinárodnej diplomacie a najmä vedy. Aj keď sa na stanicu nepozrelo viac ako dvesto ľudí, a aj keď o jej efektivite sa často špekuluje.
Lenže Medzinárodná vesmírna stanica je predovšetkým symbolom. Keď robí americký raketoplán vývrtku, aby obyvatelia ISS mohli nasnímať jeho tepelný štít, spomeniete si na medzinárodný tím, ktorý svojim kolegom môže zachrániť život – aby sa už neopakovala katastrofa Columbie z roku 2003.
Možno si vtedy uvedomíte, že na záberoch NASA môžete sledovať takmer štyristotonový kus ľudskej vynaliezavosti, ktorý pomalým tempom klesá k Zemi a nebyť drobných korekcií, napokon by zhorel v atmosfére planéty. Ani vám pritom nezíde na um, že kozmom tento vďaka solárnym panelom „okrídlený“ ľudský výtvor uháňa rýchlosťou takmer 28-tisíc kilometrov za hodinu.
ISS je jednoducho ukážkou, že aj keď na zemi máme rôzne problémy, v kozme ľudstvo kope za jeden tím. A tento tím obletí našu modrozelenú planétu takmer šestnásťkrát za deň.
Skylab a Mir
Pilotované rakety sú dobrá vec. Lenže orbitálna stanica je ešte lepšia vec.
Orbitálna stanica môže krúžiť okolo Zeme dlhé roky, pripravovať kozmonautov na beztiažový stav a plniť množstvo netradičných vedeckých, technických aj technologických úloh od výskumu Slnka, pulzarov a kvazarov až po výrobu nových materiálov.
Americká stanica
Po prvých pokusoch vyslať na obežnú dráhu Zeme menšie obývateľné teleso – v roku 1971 to bol sovietsky Saľut - zabodovali ako prví Američania. Z mysu Canaveral vypustili v máji 1973 skutočného orbitálneho obra - stanicu Skylab, dlhú 35 metrov s hmotnosťou 87 ton. Tento údaj vynikne v porovnaní s čerstvou informáciou, že Čína sa chystá vyslať na orbitu svoju prvú stanicu v budúcom roku - bude mať iba 9 ton.
Skylab vytvorili z upraveného tretieho stupňa „mesačnej“ rakety Saturn 5 a bolo na ňom dosť miesta na dlhodobý pobyt minimálne trojčlennej posádky.
Keďže to bol prvý technicky vysoko náročný projekt tohto druhu, trpel viacerými detskými chorobami. Minútu po štarte sa zo Skylabu odtrhol ochranný štít a slnečný panel, zatiaľ čo druhý sa zasekol; neskôr to výrazne skomplikovalo inštaláciu panelov a zásobovanie energiou. Prvá posádka v zložení Peter Conrad, Paul Weitz a Joseph Kerwin dostala na zemi špeciálny výcvik, aby mohla dať na Skylabe všetko do poriadku. Podarilo sa.
Potom nasledovali ešte dve trojice kozmonautov, a od roku 1974 zostal Skylab opustený. Dôvodom boli najmä finančné problémy a nečakane rastúca aktivita Slnka. Po šiestich rokoch sa Američania rozhodli Skylab naviesť do atmosféry, kde zhorel. Ani táto akcia síce nedopadla presne podľa predstáv riadiaceho strediska (dopadol nad neobývanou oblasťou Austrálie), no celkovo to bol veľký krok dopredu.
Šikovnejší Sovieti
Viac ako desať rokov po Američanoch sa presvedčili o náročnosti budovania veľkej orbitálnej stanice Sovieti (a po rozpade ZSSR Rusi).
Svoje laboratórium nazvali Mir. Jeho základný blok – obytný a riadiaci modul - vyniesli na obežnú dráhu začiatkom roka 1982. Mir napokon dosiahol hmotnosť 250 ton a bol veľký asi ako šesť autobusov. Ako vedecká vesmírna základňa slúžil takmer pätnásť rokov, od marca 1986 do júna 2000. Vyletel na ňu aj slovenský kozmonaut Ivan Bella.
Stanicu obsluhovali sovietske Sojuzy a nákladné Progressy, po ukončení studenej vojny ju niekoľkokrát navštívili americké raketoplány. Sovieti pôvodne rátali s vlastným raketoplánom Buran (vyrobili úspešný prototyp), no pre finančné problémy tento projekt po rozpade ZSSR zrušili.
Michal Ač
