;) |
Séria Medal of Honor je tu s nami už pomerne dlho a pri pohľade do minulosti je ťažké uveriť tomu, že prvýkrát k nám nakukla v konzolovej verzii už pred viac než 11 rokmi. Ale je to tak, dokonca keby nebolo Medal of Honor, zrejme by sme nikdy nepočuli ani o Call of Duty. Tieto čriepky z minulosti si však môžeme vyťahovať a škriepiť sa pri dlhých zimných večeroch. V Electronic Arts sa rozhodli reštartovať celú sériu a začať odznovu. Klesajúca kvalita posledných dielov a hlavne unikajúca konkurencia, ktorá famóznym Modern Warfare poslala Airborne do večných lovísk, si to proste žiadala.
A podarilo sa - teraz skutočne bez preháňania. Medal of Honor je kvalitnou strieľačkou z vlastného pohľadu, ktorá má v singleplayeri gule a multiplayer vás dokáže chytiť tak, že stratíte prehľad o čase. Isteže, kopnúť a kopať sa dá do všetkého, veď hru vydáva (zlé) Electronic Arts, konflikt sa nám presunul do prítomnosti ako v (dobrom) Call of Duty, a preto je to len (zlé) kopírovanie. Možno, no Medal of Honor svojou atmosférou v kampani posiela pestrofarebné Call of Duty s patetickým zachraňovaním sveta do detských izbičiek a skutočne sa dlho nestalo, aby sa i multiplayer tváril tak trochu zversky, príťažlivo, aby ste s berserkom v očiach prežívali každú sekundu. Nepovieme vám síce, či nové Medal of Honor pri Black Ops prepadne. To nevie nik, no rozhodne si svoje postavenie kvalitnej série ubránil. Kto to s hrou riskne, neprehlúpi.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Už pred samotným vydaním vývojársky tím Danger Close (na multiplayeri zas pracovali skúsení tvorcovia série Battlefield, DICE) pripomínal, že príbehová kampaň bude na hony vzdialená od naskriptovaného Call of Duty. Dej sa nám presúva do prítomnosti, zavítame do nie práve bezpečného Afganistanu. Ešte stále zúriaci konflikt je pomerne atraktívny a kontroverzný zároveň, veď len tesne pred vydaním hry bola v multiplayeri premenovaná jedna zo strán na opozičnú, hoci je každému jasné, že ide o teroristické hnutie Taliban. Príbeh sledujeme z pohľadu dvoch postáv: špeciálnej jednotky Tier 1 a ako člen Ranger tímu, pričom sa obe postavy samozrejme i stretnú. Oproti konkurencii tu však nenájdeme žiadnu romantickú záchranu sveta či vztýčenie vlajky s krvavými rukami hrdinu, ktorý bojuje za jedinú správnu vec, na konci dostane polovicu princeznej a tak dajako. Vyvrcholenie je výborné a len podtrhuje celú myšlienku spracovania zápletky: život špeciálnych jednotiek na nepriateľskom území.
Je pravdou, že tak odpadá zžitie sa s ostatnými členmi jednotky, hoci napríklad ako člen s prezývkou Rabbit pracujete vždy vo dvojici s iným kamarátom. Či by tieto drobnosti pomerne plytkému príbehu pomohli, teraz rozoberať nebudeme. Možno by vznikol sladučký blivajz s americkými zástavami na zadniciach teroristov, možno by sme sa si užívali výpravnosť v štýle Band of Brothers. Samotný dej je len akousi výplňou medzi jednotlivými prestrelkami a práve v nich zažijete správne hektické situácie, na ktoré sa vývojári primárne zamerali. Nechýbajú ani interaktívne scény typu idem vo vozidle a niečo sa okolo mňa deje, avšak to tu máme predsa od prvého Medal of Honor. Kto od koho teda opisoval, nemá zmysel riešiť, veď krátke scény sú tu len preto, aby vytvorili adekvátnu atmosféru.
Určite sa nemusíte obávať toho, že by sa z Medal of Honor stal simulátor, prípadne taktická hra. Stále tu máme lineárnu a naskriptovanú akciu, hoc nie tak úzkoprsú a cukríkovú ako v Call of Duty. Samotné dianie na obrazovke pôsobí omnoho surovejšie, reálnejšie, nie ste zavalení až bizarnou dávkou pátosu. V podstate tu nie je nič extrémne originálne: strieľačka z vlastného pohľadu viete ako sa hrá, po novom tu máme možnosť prilepiť sa za prekážku a plynule spoza nej vykúkať. Pôsobivá je samotná atmosféra a je úplne jedno, či sa práve plížite v tme osadou alebo hľadíte oproti oslepujúcemu slnku kdesi v skalistých pohoriach. Neprídete o streľbu z vrtuľníku, vo vozidle, dôjde aj na tiché snajpovanie. Všetko si to užívate, no až neskutočný masaker (inak sa to nazvať nedá) zažijete pri skúsenosti s obranou či útekom z nebezpečných oblastí.
Práve tieto momenty si zapamätáte. Nie však ako sekvencie - pre príklad si spomeňme na záver Modern Warfare - ale ako skúsenosť priamo na bojisku. Prezrádzať konkrétne dojmy nie je až taký prehrešok. Tak napríklad pri výsadku ako člen Ranger tímu zažijete skutočné peklo, keď vás nečakane prepadne Taliban. Všade okolo vás znejú výstrely, skaly, za ktorými sa ukrývate, sa vďaka aspoň nejakému fyzikálnemu enginu drolia a rozpadávajú. Musíte stále postupovať, čistiť si postupne cestu. Naskriptované scény nechýbajú ani tu, a preto je niekedy nutné bežať dopredu, označiť napríklad guľometné hniezdo a požiadať o podporu zhora. Inak by ste mohli hádzať piesok a skaly do teroristov až do súdneho dňa a stále by sa množili tuná za rohom. Nie vždy a nie až tak okato, ale predsa.
V inom prípade ste zas obkľúčení v rokline a v troskách domu na vás útočí nepriateľ zo všetkých strán. Snažíte sa aktívne zneškodňovať ciele, do toho neutíchajúca streľba, výbuchy a hlavne pokriky vašich parťákov. Míňa sa im munícia, do vysielačiek žiadajú - čiže adekvátne revú a sem tam nejaké to fuck padne - o podporu, akúkoľvek formu pomoci. Lenže tá príde až o minútu, dve - a v tom momente už len počujete svojho kamaráta, ktorý prekrikuje ostatných, aby ste sa stiahli, pretože na vás letí raketa. Ohromujúci výbuch, nič nevidíte, nič nepočujete, stena pred vami zmizla, musíte sa kryť na inom mieste. Táto situácia sa s miernymi obmenami opakuje, napätie nenormálne rastie, ku koncu už prikrčený k ostatným parťákom ledva vidíte a nie, že si vyberáte ciele, ale neviete, po čom máte strieľať skôr. A znovu výbuchy, rev, granáty pod nohami. Tak ohromujúci berserk, aký vás v tomto prípade chytí, ste dávno nezažili. Samozrejme, že v hodine dvanástej príde záchrana, avšak tieto momenty budete prežívať omnoho intenzívnejšie ako v Call of Duty. Tu to totiž vyzerá skutočnejšie ako boj o prežitie na nepriateľskom území, ťažký život vojaka.
Technické spracovanie je na dostatočnej úrovni. Niekto by mohol namietať vzhľadom na monotónne prostredie, avšak tak jednoducho Afganistan vyzerá. Nebudeme sa teda nahí naháňať za svitu luny po rozkvitnutých lúkach a taktiež tu nenájdeme ani pochod hustou džungľou. Esteticky však Unreal Engine tretej generácie plne dostačuje, vizuálne orgie sa ale nekonajú. Niektoré misie sú trochu fádne, príliš sme si neužili hlavne nočné prepady, ktoré pôsobili akoby pusto, no ešte raz pripomíname, že na grafické spracovanie sa sťažovať nebudete, plne dostačuje. Škoda, že fyzikálny engine je aplikovaný len na niektoré objekty. Taktiež je neviditeľný tunel v určitých prípadoch zbytočný. Máme síce väčšiu voľnosť ako pri Call of Duty, ale Crysis to nie je. O ohlušujúcom rachote vojnových konfliktov môžeme písať básne už od druhého Call of Duty - pre niektorých, a my sa zrejme ticho taktiež pridáme, doposiaľ najlepšej vojnovej FPS v histórii. Medal of Honor znie úžasne, hlavne ak si akciu užijete s volume poriadne doprava a kvalitnými reproduktormi. Vyššie sme spomínali, že ide o nezanedbateľný poháňač atmosféry. Hudba zohráva pri hraní taktiež dôležitú úlohu: ozýva sa v správnych, vypätých momentoch, pridáva na hlasitosti, ženie dopredu. Nie je to nič, čo by ste vypočuli napríklad i v aute, no pri strieľaní to navodzuje správnu atmosféru.
Pozrime sa ale aj na chyby, ktoré i sami postrehnete. Otázkou zostáva už len to, či vám budú aj vadiť alebo si na ne zvyknete a jednoducho ich akceptujete, dokážete nad nimi privrieť oči. Tak za prvé: kampaň je krátka, avšak to, že trvá 5 hodín nás nemusí príliš zarmucovať. Veľmi ťažko sa totiž hľadá vhodný pomer zaujímavosti, pohltenia a zábavy bez zbytočného opakovania situácií či iného naťahovania. Navyše si treba uvedomiť, že napríklad Call of Duty nám skáče z prostredia do prostredia. Aj napriek tomu, že hromadný cintorín lietadiel nesmie chýbať ani tu (a videli sme to už niekde, všakže...), je herná doba vhodne zvolená: samotné dianie vrcholí vo vhodnom momente, dej naberá adekvátne na obrátkach a ženie vpred bez toho, aby začal nudiť. Tri druhy obtiažnosti sú plne postačujúce, no ani tá najnáročnejšia vás nepresvedčí o tom, že nepriatelia sú tak trochu hlúpučkí. Tak trochu viac než dosť. Umelá inteligencia sa veľmi nepodarila, nepriatelia sa nedokážu aktívne kryť, reagovať na váš postup, brániť sa alebo ustupovať. Skripty nepustia a kam panákov vývojár postavil, tam budú stáť, pokým im to nevytlčiete z hlavy. Doslova. Tu je to fakt bieda. Aspoňže vaši kamaráti toho majú v hlavách trochu viac, no niekedy sa zasmejete aj na ich spôsobe hrania.
Mierne zamrzia drobnosti pri streľbe. Ten správny pocit kazí hneď niekoľko faktorov: za prekážkami sa niekedy objavia nepriatelia znenazdajky, akoby chýbalo zopár frameov animácií, prípadne ich pohyb pôsobí skokovo. Taktiež po jednom zásahu spadnú na zem, vy si myslíte, že sú mŕtvi, no vzápätí sa otrasu a pýtajú si ďalšie olovené prekvapenie. Dopad na hranie je len striedmy, avšak mierne to ruší, animácie pádov sa opakujú. Pritom dojem zo streľby je perfektný, hlavne ak zásahy do vás sú precízne a skutočne nevydržíte mnoho. Systém obnovovania zdravia je prítomný i v Medal of Honor. Špeciálnym módom je Tier 1 - misie z kampane hráte na čas, obtiažnosť je vyššia, podmienky hrateľnosti náročnejšie, zdravie sa obnovuje pomalšie, muníciu si nemôžete brať od parťákov, znesiete menej - a všetky tieto štatistiky si môžete porovnávať s ostatnými hráčmi. Nie je to teda klasický príbeh, ale len normálne úrovne, ktoré zdolávate čo najlepšie. Výzva to je a kto vám tvrdí opak, automaticky nevzal do úvahy i túto možnosť. Škoda len, že chýba kooperatívne hranie kampane - rozhodne by sme neprotestovali.
Aj keby ste kampaň po tých 5 hodinách plnohodnotnej zábavy odhodili, stále tu máme plnohodnotný multiplayer, ktorý vám vydrží na desiatky až stovky hodín. Je tak trochu iný ako arkádové pobehovanie v sérii Halo či niekedy priam besné strieľanie v Modern Warfare 2. Samozrejme, ešte raz a znovu, Medal of Honor nie je žiadnym simulátorom, no keď sa proti sebe postavia dva tucty hráčov, je dianie na obrazovke akoby animálnejšie, pôsobivejšie, živelnejšie. Berte to ako čisto subjektívny názor. Na rozdiel od Battlefieldu tu nenájdete žiadnu vojenskú techniku, takže sa musíte spoľahnúť výhradne na svoje nohy a presnú mušku. Mapy, ktorých je zatiaľ osem, budú samozrejme pribúdať. Rozlohou sú omnoho menšie, strety s nepriateľmi, ale zároveň aj tímová podpora je tak jednoduchšia. Dianie na mape je rýchle, avšak nechýba mu potrebný adrenalín ani po hodinách hrania.
Na začiatku dostanete na výber tri triedy: Rifleman, Special Ops a Sniper. Túto voľbu môžete kedykoľvek po smrti zmeniť podobne ako svoju výbavu či vylepšenia. Jednotlivými killmi alebo asistenciami pri zabíjaní, headshotoch a ďalších bonusoch získavate body skúseností presne v povolaní, ktoré vykonávate. Počas hrania na jednej mape tak môžete vystriedať všetky triedy. Pri postupe o úroveň vyššie dostanete pri konkrétnej voľbe triedy buď novú zbraň alebo jej vylepšenie. Zameranie každej je zrejmé, takže len skrátene. Rifleman je bojovou jednotkou s bežnou výbavou ako útočná puška či machine gun. Spec Ops sa zameriava skôr na boj na kratšie vzdialenosti, takže v jeho výbave nechýba skôr brokovnica, využíva ale i raketomet a vybúšniny na sabotáže. A čomu sa venuje Sniper nie je príliš nutné vysvetľovať. Každá trieda teda zbiera skúsenosti osve a rozhodne to nejde rýchlo, každý kill si budete musieť zaslúžiť.
Prvé zápasy budú samozrejme pre váš nový charakter hektické a nebudete ani len tušiť, odkiaľ vlastne smrť prišla. Aj na menších mapách je spočiatku náročné sa orientovať a stačí vystrčiť v nesprávny moment na nesprávnom mieste nos a... a už ho nemáte. Protivník pritom nemusí držať v rukách ani snajperku. Nechýbajú ani špeciálne výhody po získaní určitého počtu bodov ako bombardovanie či iné ataky na vybrané miesta. Žiadne perky či iné drobnosti tu nehľadajte. Je to vlastne i plusom, nie sme tým zavalení tak ako v poslednom Modern Warfare 2, kde nám každú chvíľu lietalo po obrazovke nejaké vylepšenie, odmena, bonusové ohodnotenie. Všetko si tu musíte jednoducho zaslúžiť a z odmeny sa i náležite tešíte.
Oficiálne je zatiaľ prítomná štvorica módov, pričom každý z nich je možné spustiť ešte v Hardcore verzii - čo to znamená, netreba rozvádzať, snáď len to, že do tohto krvavého kolotoča vstúpte skutočne len ak máte bohaté skúsenosti s hraním a nebojíte sa nejedného držkopádu. Všetky módy sú zviazané s tímovým hraním. Či už ide o klasický Team Deathmatch (tu Team Assault) alebo kontrolu vybraných bodov na mape, čo poznáme z Battlefieldu (Sector Control). Combat Mission zas postaví pred jednu skupinu hráčov sériu úloh a Objective Raid bude známy hráčom CS-ka. Dve miesta, ktoré musí jedna skupina hráčov ubrániť a druhá sa ich naopak snaží získať pod svoje krídla. Zábava na dlhé zimné večery je zaručená. Nedá sa od toho len tak ľahko odlepiť.
Medal of Honor prekvapil, a to rozhodne príjemne. Dá sa nadávať na krátku kampaň, pomerne jednoduchý príbeh a hlúpu AI. A nevyzerá to ako vyleštený šerbeľ. A nenadabovala to žiadna hollywoodska hviezda. To áno. Lenže atmosféra a hrateľnosť je u nás na najvyššom mieste. Práve tu vyťahuje Medal of Honor žolíka z rukáva, ťažko mu odolať. Nenájdete tu žiadne prekvapenie, hra neprináša originálne prvky, ale všetko tu funguje na výbornú a pri hraní sa vynikajúco bavíte. Čo chcieť viac?
