Hru na recenziu zapožičal internetový obchod s hrami www.ProgamingShop.sk
Prevažne na ovládaní, avšak i tento hendikep sa dá prekonať, čo dokázali v Ensemble Studio s Halo Wars. R.U.S.E. je pre UbiSoft druhým pokusom presadiť sa ako na PC, tak konzolách. Predpoklady na okupovanie vyšších hodnotení hra rozhodne má. Na rozdiel od nepriameho predchodcu EndWar, kde malo hráčov priťahovať ovládanie jednotiek hlasom, je R.U.S.E. v podstate bežnou stratégiou z prostredia druhej svetovej vojny. Na prvý pohľad.
Nemusíte začať hneď stonať. Isteže, R.U.S.E. sa nám odohráva v období, ktoré na nás v hernom svete vyskakuje spoza každého druhého rohu, no tentoraz ide o čisto kozmetickú záležitosť. Podobne ako v prípade EndWar totiž R.U.S.E. pripomína skôr o čosi pokročilejšie šachy. V žiadnom prípade tu neplatí pravidlo označenia húfu jednotiek a ležérneho vyslania na skupinu inak sfarbených, čiže nepriateľských panákov. Pri správnej konštelácii hviezd na najnižšej obtiažnosti možno, avšak hlavná myšlienka zábavného hrania je v R.U.S.E. položená úplne inde. V príbehovej kampani, ktorá je síce riadne dlhá, no niekedy na vás pôsobí skôr ako taký obšírnejší tutoriál, dostaneme dávku rôznorodých misií. S výstavbou základne i bez nej, s vybranými jednotkami budeme brániť pozície i získavať pod spojenecké krídla tie strategické. Tu sa nič nemení, avšak do tajov hrateľnosti ste možno vhadzovaní až príliš pomaly. Akoby ste sa učili plávať pomalým postupovaním po centimetroch na pláži a po hodine zistíte, že máte vodu po kolená. Nič to, patetickú zápletku, ktorá je rozprávaná retrospektívne a kto pri nej nezaspí, spí už na začiatku, vynecháme. Radšej. Dobrý ujo proti zlému ujovi, spojenci proti tým, čo tak divno mávajú ručičkami.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Systém výstavby základne je podstatne minimalizovaný, s realitou nemá nič spoločné, no funguje to. Máte svoj domček, o ktorý nemôžete prísť. Následne potrebujete peniaze, kredity, money - jednoducho to, za čo si kupujete nových panákov, tanky, húfnice, lietadielka, nové budovy. Tie získavate zo zásobovacích skladov, ktoré sa nachádzajú len na vybraných miestach a majú obmedzenú kapacitu. Takže postavíte “zásobovací sklad” na mieste pre “zásobovací sklad” a už vám vetriesky nosia na korbách peniažky, ktoré vidlami hádžete do základne. Pribúdajú pomaly, na rozdávanie ich mnoho nemáte, preto je voľba investície vždy nesmierne dôležitá. Presvedčíte sa o tom hlavne na začiatku misie, kedy nemáte v rukách málokedy niečo použiteľné, no nepriateľ vám už klope na vrátka. Z budov tu máme špecializované kasárne, letisko, rôzne druhy tovární na výrobu tankov, bunkre... všetko to poznáte a funguje to to presne tak, ako by ste čakali. Vyberiete vhodnú lokalitu, na dané miesto príde nákladiak a budova stojí. Žiadny murári hádžuci štrk a cement do miešačky.
Rovnako jednoduché pravidlá platia aj v prípade jednotiek. Máme ich tu hneď niekoľko druhov, pričom je jasne definovaná ich úloha: proti komu je ktorá účinná a naopak, kto ju roznesie doslova na kopytách. Obyčajná pechota sa javí ako zbraň malého kalibru a ono je faktom, že proti tankom to nie je najvhodnejšia alternatíva. Ale dá sa, hoc sa stratám nevyhnete. Práve o to ide, nahrádzať jednotky priamo na bojisku je náročné. Nielen finančne, ale aj vzhľadom na ich presun. Napriek tomu, že sa R.U.S.E. odohráva na sklonku druhej svetovej, je pohyb pomerne obmedzený a pomalý. Pechotu budete využívať hlavne na ničenie protitankových diel. Avšak ukryte si ich v lese, kam iná jednotka nemôže a oni vytiahnu protitankové strely a bez jediného škrabanca zlikvidujú aj niekoľko strojov. Taktiež môžete využiť ambush útok a nepriateľa prekvapiť... a napokon aj obyčajná pechota je zrazu nesmierne potrebná, pretože ak ju nepostrehne nepriateľ, vie napáchať obrovské škody, pokým ju nezachytíte vy, útok sa s najväčšou pravdepodobnosťou skončí fiaskom.
Podobne môžeme postupovať i ďalej - hoci tanky dosah na pechotu nemajú, čo tak umiestniť niekam strategicky guľometné hniezdo alebo taký tank s plameňometom dokáže flambovať jedna radosť. Nebudeme sa teraz rozplývať nad tým, ktorý tank je na čo vhodný, označenie ako light, medium či heavy už čosi hovorí, navyše máte pri každej jednotke zvýraznené, proti ktorým cieľom je účinná a ktoré si ani nevšíma. V podstate tu máme o jednu zložku náročnejšie “kameň-papier-nožnice”. Pechota-vozidlá-lietadlá-budovy, tak znie nie príliš zložitá rovnica v R.U.S.E., a práve v tejto jednoduchosti je neuveriteľná krása. Vopred viete do čoho idete (samozrejme ak máte prehľad, kto proti vám stojí, čo vždy pravda nie je) a ako sa výsledok s veľkou pravdepodobnosťou skončí. Kombinovaný útok jednotiek s presným výberom cieľov je ďalšou nutnosťou. Mierne na škodu je, že dianie nemôžete zastaviť a s kľudom rozdať príkazy, avšak vývojári argumentujú tým, že o tom real-time je. Áno, ale my sa chceme baviť.
Pomerne dôležitú úlohu zohrávajú karty, ktoré prezentujú ľsti alebo ak chcete úskoky, klamanie telom. Ako hovorí slogan hry: neverte tomu, čo vidíte. Na mape nefunguje klasická fog of war funkcia, čiže môžete sledovať celé priestranstvo. Zoom je vskutku vynikajúci: kochanie sa detailnými modelmi jednotiek a pestrou krajinou vám síce žiadnu bitku nevyhrá, no pre potechu oka si krajinu raz za čas pozriete zblízka. Častejšie využívaný je samozrejme oddialený pohľad. Prehľadnosť nadovšetko, tu vidíte mapu i jednotky na nej. Teda na prvý pohľad. K dispozícii máte niekoľko kariet, ktoré môžete používať. Chcete vedieť, čo nepriateľ skutočne skrýva vo svojom sektore (celá mapa je na ne rozdelená), pretože môže podobne ako vy používať umlčanie radarov, takže žiadne zmeny nevidíte. Alebo dodajte vašim jednotkám väčšiu rýchlosť, či vytvorte atrapy jednotiek, takže môžete viesť efektívne útok z viacerých strán a protivník sa - až do odhalenia kamufláže - musí snažiť bojovať na dvoch frontoch naraz! Taktiež môžete negatívne ovplyvniť súperove jednotky, či zameniť symboly jednotiek. Malé jednotky sú totiž pre súpera ukryté pod malý symbol kruhu, veľké vidíte na mape ako kruh veľký. Vtipné použitie pri obrane vlastného územia vám vyvolá pobavený úsmev na tvári po prekvapujúcom odrazení márneho úsilia nepriateľa, ktorý nečakal tak výrazný odpor. Klamať sa nemá, to vieme, ale v R.U.S.E. to je neskutočne zábavné.
Základné pravidlá hry sú teda jasné. Horšie je, že do všetkého preniknete pomerne rýchlo, dokonca sa aj adekvátne bavíte, no počiatočné nadšenie vyprcháva ďalšou a ďalšou partiou. Niekedy sa musíte do nasledujúceho hrania skôr nútiť. Jednotlivé misie sú v kampani striktne naskriptované a očakáva sa od vás, že ich splníte vybraným spôsobom. Niekedy je toto zviazanie až príliš striktné a vedeli by ste si predstaviť omnoho väčšiu mieru voľnosti. Taktiež zamrzia niektoré obmedzenia mapy ako napríklad to, že vrchy sú pre jednotky neprístupné (aj pre pechotu, ktorá mohla mať postihy, no do kopcov prístup mať mala) alebo svoje jednotky nemôžete vyslať so sektorov, ktoré sú súperove a k tomu, aby ste splnili hlavný cieľ misie, ich nepotrebujete. Lenže čo ak chcete doplniť zdroje a len expandovať? Zviazané ruky v kampani však budete mať na dlhú dobu, rozhodne sa pripravte na to, že misií dostanete dve hromady, do toho si pridajte rôzne skirmish mapy či úlohy. Najlepšie je, že tento progres postupu v hre je zaznamenávaný, za všetko dostávate skúsenosti, a tie sa zohľadňujú vo vašom profile. Jednoducho levelujete ako v klasickom RPG, čo rozhodne ženie vpred za úspechmi - hlavne v multiplayeri. Ten je zábavný preto, že misie netrvajú nikdy príliš dlho a hra napríklad na body, ktoré získavate za ničenie súperových jednotiek či budov neprestane tak skoro baviť vďaka širokým možnostiam hrania. Všetko vďaka kartám, vždy ide o čosi nové, máp je dostatok a nikdy nemôžete hlúpo hrať svoju vlastnú hru bez sledovania krokov súpera. Zaručená taktika na víťazstvo tu neexistuje.
Mierne sklamaní sme z technického spracovania. Je kvalitné, rozhodne nadpriemerné, avšak nie tak bombastické ako nám bolo pôvodne predkladané. Už v dojmoch z hrania betaverzie sme boli skôr rozčarovaní ako spokojní. Ono je vlastne všetko v poriadku: modely jednotiek sú príjemné na pohľad, dokonca aj ich animácie, bombardéry nalietavajú na pozemné ciele - a keď sa dokonca pozriete na krajinu z čo najmenšej výšky, prekvapí vás miera detailov. Lenže je tu taký menší problém: síce pozeráte na krásne polia a údolia, farmy či cestičky, no zatiaľ vám pošla pechota, tanky vybuchli a vy zistíte, že najlepšie spravíte, ak kameru pekne oddialite a pozeráte sa na svet z prehľadnej výšky. V tomto prípade vám budú ukradnuté krásne budovy a stopy po pásoch tankov: jednotky vidíte ako modely označené krúžkami. Stačí to. Mapu je dokonca možné odzoomovať až tak ďaleko, že vidíte celú mapú ako vytvorený model krajiny vo veliteľskom centre. Väčšinu času strávite teda nad graficky strohejšou mapou a priblížite sa len pri nútenom presnom zadaní pozície, kam sa majú dostaviť, prípadne sa kocháte úspešným bojom. Lenže výkonný stroj potrebujete tak či tak. Navyše R.U.S.E. je hrou absolútne chudobnou na pôsobivé grafické efekty. Isteže, tie sú skôr doménou hollywoodskych filmov, lenže hranie by spestrili. Ozvučením hra nenadchne, určite ani neurazí, príjemne si budete užívať hlavne rozdiely hlasitosti pri rôznych nadmorských výškach: ak sa rýchlo presuniete dolu, priamo do rachotu zbraní, má to svoje čaro.
Veľmi dôležitou súčasťou strategických hier a ich hodnotenia je ovládanie, R.U.S.E. nevynímajúc. Všetko je navrhnuté prehľadne a intuitívne. Proste klik-klik a už to ide. Práve v tom je problém. Ono si označíte jednotku, ukážete jej, že poď pekne sem a fajka zhasla. Okamžite sa vám odznačí a pokým ste sa uklikli predčasne, prípadne vydávate viac príkazov postupne (prieskumné lietadlo nám ukáže, čo je kde, dopred vyšleme pechotu, tanky) a dôjde k nepríjemné odhaleniu (protitankové delá, guľometné hniezdo), musíte jednotky, ktoré ste už pracne niekam poslali, znovu hľadať a znovu ich označovať a rýchlo im povedať, že nie tam, ale rýchlo inam a keď to dohihňáte, pretože reálny čas je reálny a zastaviť ho nemôžete, tak ich znovu hľadáte a celé vám to príde ako postavené na hlavu. A ono to aj je. Navyše je absolútne jedno, či vyšlete panákov s bazookami tankom presne oproti alebo sa snažíte napadnúť tú pancierovú obludu zozadu. S tým hra nepočíta. Celé hranie tak spočíva len v tom, že posúvate panákmi takmer neustále. Koordinované útoky sú mierne nemotornejšie a ešte to automatické odznačovanie. Prečo, preboha prečo? Hlavne ak máte v príbehovej kampani pod palcom jedinú jednotku a tú musíte ako kreténi znovu a znovu označiť... Podobne pri kupovaní jednotiek, pri stavbe napr. guľometných hniezd, keď nechcete jedno, ale rovno tri, tak si to proste musíte vyžrať.
Mali sme možnosť vyskúšať si R.U.S.E. na Playstatione 3. Áno, znovu sa jedna zo stratégii snaží presadiť na konzolách, ale teraz jej to aj celkom ide a ovládanie (až na vyššie spomínanú tragédiu) vôbec neprekáža. Bonusom je, že R.U.S.E. je možné ovládať pomocou Move ovládača, takže si do jednej ruky vezmete tú srandu so svietiacou guľou na konci a kurzorom hýbete pekne akoby laserom na mape. Je to zaujímavý spôsob ovládania, hlavne však plne funkčný, tlačidlá sú namapované intuitívne, rýchlo vám to prejde do krvi. Lenže v druhej veliteľskej packe musíte držať ďalší ovládač (Navigation Controller alebo gamepad) na pohyb kamery, Motion Controllerom ovládate len kurzor, otáčanie a zoom kamery. S gamepadom v jednej ruke to nie je nič príjemné a neskôr si uvedomíte, že ono je vždy pohodlnejšie buď držať myš alebo gamepad v ruke/rukách ako mávať a neustále hýbať jednou končatinou vo vzduchu. Ale funguje to - to áno, je to dokonca i presné, automatické navádzanie na jednotky je spoľahlivé, môžete vyberať všetky podobné jednotky, celé grupy a necítite sa ničím obmedzovaní.
Zhodnotiť R.U.S.E. je obtiažne. Nedajú sa nájsť až tak výrazné chyby, pre ktoré by sme hru jednoducho potopili a poslali na prepadlisko dejín. Lenže podobne ako v prípade EndWar, začne R.U.S.E. nudiť, motivácia k ďalšiemu hraniu klesá. Zahráte si jednu dve partičky denne, to možno áno, ale dlhodobo nemá hra ani najmenšiu šancu udržať hráča pre svoje síce jednoduché, ale opakujúce sa prvky. Pritom hra to kvalitná je, len na to, že sa tvári ako seriózna stratégia, je pomerne plytká. V multiplayeri sa však ukrýva dostatok priestoru k vyblázneniu sa a aj obsah pre jedného hráča je nesmierne bohatý. Len tomu chýba potrebná šťava, atmosféra, duch hry. Do pár mesiacov totiž na R.U.S.E. všetci zabudneme.
