NEW YORK. Vodná para je nielen jedným z najbežnejších plynov v atmosfére, ale vďaka svojej silnej absorpcii infračerveného žiarenia sama o sebe spôsobuje až polovicu globálneho skleníkového efektu.
Vychádzajúc z tejto skutočnosti by sa dalo predpokladať, že zmena koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére má len zanedbateľný vplyv na povrchovú teplotu na Zemi.
Bolo by to však krátkozraké riešenie, o čom svedčia nové počítačové simulácie tímu vedcov pod vedením Andrewa Lacisa z Goddardovho inštitútu vesmírnych štúdií (GISS) v New Yorku.
Vedci, ktorých štúdia vyšla v časopise Science, simulovali, čo sa stane, keď sa z atmosféry odoberú rôzne skleníkové plyny. Hoci vodná para najviac prispieva ku globálnemu otepľovaniu, existuje jedna zásadná odlišnosť medzi ňou a ďalšími skleníkovými plynmi: na rozdiel od oxidu uhličitého alebo metánu môže voda v pozemských podmienkach kondenzovať.
Jej podiel v atmosfére preto v závislosti od teploty výrazne kolíše a v krátkych časových škálach. Keď sa atmosféra ochladí, časť pary mizne a spolu s ňou aj skleníkový efekt. Avšak oxid uhličitý zostáva v atmosfére po tisíce rokov.
Výsledkom je, že skleníkový efekt spôsobený vodnou parou nie je bez nekondenzujúcich skleníkových plynov stabilný. Ak by oxid uhličitý a ďalšie trvalé skleníkové plyny zo dňa na deň zmizli, dôsledky by boli dramatické.
Už v prvom roku simulácie priemerná teplota povrchu Zeme v modeli klesla takmer o päť stupňov. Po 50 rokoch sa obsah vody v atmosfére znížil o 90 percent a teplota klesla v priemere na mínus 21 stupňov Celzia to je pokles o 34 stupňov. Iba v blízkosti rovníka teplota zostala tesne nad bodom mrznutia vody.
Simulácia ukazuje nielen to, že skleníkový efekt vody ako vedľajší efekt závisí od nekondenzujúcich plynov, ale aj to, aké dôležité sú takéto pozitívne a negatívne spätné vplyvy pre klímu na Zemi.
ZDROJE: wissenschaft-online.de, www.nasa.gov/topics/earth/features/co2-temperature.html
