tkým svojim vyvoleným, odhodlanie splodiť novú generáciu.
Rituál párenia žiab sa opakuje milióny rokov
Tento rituál sa zrodil v dávnej prehistórii Zeme a doba, ktorá uplynula od zrodu týchto vývojovo „najmodernejších“ obojživelníkov, je pre ľudské chápanie nepredstaviteľná. Bolo to zhruba pred 200 miliónmi rokov na konci obdobia triasu, teda v dobe, keď sa na našej planéte objavili prvé dinosaury.
Na Zemi vtedy jestvoval len jeden kontinent nazývaný Pangea. Bol z väčšej časti pokrytý púšťami, no tam kde sa nachádzala sladká voda, boli aj žaby a s príchodom doby rozmnožovania kládli do vodných tôní tisíce a tisíce vajíčok. Z nich sa liahli malé žubrienky, od ktorých ako od zdroja potravy záviselo množstvo živočíchov.
Väčšina z vtedajších živočíšnych druhov už dnes nežije. Rituál párenia žiab sa na tejto planéte opakuje už milióny rokov s neuveriteľnou pravidelnosťou odvtedy, keď sa genóm (súbor génov) ich predkov – krytolebcov – prvýkrát interpretoval novým a originálnym spôsobom. Tak sa v dávnych dobách zrodili prvé žaby. Stratili chvost, zato sa im však predĺžili zadné nohy, ktoré využívajú na skákanie a plávanie. (To máme so žabami spoločné; tiež sme stratili chvost ešte ako ľudoopy a tiež sa nám predĺžili a zosilneli zadné končatiny.)
Pekelné stvorenia i pochúťka
Človek sa so žabami stretával od nepamäti. Niekedy sa k nim správal s úctou, často ich však považoval za „pekelné stvorenia“, ktoré prinášajú nešťastie. No opak je pravdou a podiel žiab na vývoji ľudskej kultúry a vedy je mimoriadny. Indiáni z Amazónie používajú jed z tzv. šípových žiab na lov koristi. Pre Francúzov sú zasa vyhľadávanou pochúťkou. V dávnych dobách naši predkovia používali rosničku na predpovedanie počasia a dnes tak voláme hlásateľky počasia v televízii.
Vzácny modelový organizmus pre vedu
Celkom rozdielnym spôsobom prispeli žaby k rozvoju biologických vied. Žaba je jedným z najobľúbenejších modelových organizmov vo fyziológii. Na žabej koži bol prvýkrát dokázaný aktívny transport látok cez bunkové membrány. V 19. storočí bola objavená elektrina a neskôr „biologická elektrina“. Na počiatku výskumu elektrických potenciálov na membránach nervových buniek stáli opäť pokusy so žabami.
Avšak, žaby sú vhodné aj ako modelový organizmus pre výskumy genetikov a embryológov. Druh africkej žaby Xenopus laevis, alebo Drápnatka vodná, bol prvým stavovcom, na ktorom boli odskúšané techniky klonovania. Vajíčka a žubrienky týchto žiab sú skoro priesvitné, preto sa veľmi dobre hodia na genetické experimenty, pri ktorých sa dostávame bližšie k pochopeniu niektorých vývojových ochorení, ale aj samotného procesu, pri ktorom z oplodneného vajíčka vzniká embryo a plod.
Skokany „kašlú“ na definície
Dnes na celom svete žiab ubúda. Niektoré vzácne druhy už navždy vymizli a s nimi aj ich jedinečné gény. Hrozí, že tieto obojživelníky zmiznú skôr, ako ich naozaj začneme plne chápať. Ani zďaleka o nich totiž nevieme všetko. Systematická biológia vytvorila definíciu živočíšneho druhu, ktorá vraví, že druhom je populácia živočíchov alebo rastlín, ktoré sú schopné sa medzi sebou páriť a tak splodiť novú rozmnožovaniaschopnú generáciu.
Ale tzv. zelené alebo vodné skokany zrejme túto definíciu nepoznajú. Na našom území totiž žijú dva druhy zodpovedajúce uvedenej definícii – skokan rapotavý a skokan krátkonohý. Ale tam kde sa vyskytujú spoločne, dochádza medzi nimi ku kríženiu a vzniká plodné potomstvo, tzv. kleptron, ktorý sa volá skokan zelený. Je to niečo podobné, ako keď sa skríži somár s koňom. No na rozdiel od ich potomstva – mulice a mula, je skokan zelený schopný splodiť nové potomstvo a je mu celkom jedno, či jeho partner v párení bude skokan rapotavý, krátkonohý alebo zelený. Dokonca boli v populácii týchto skokanov zaznamenané aj triploidné jedince, čo znamená, že majú tri sady chromozómov. Podobný úkaz je bežný u rastlín, nie však u živočíchov.
Čo ešte naučia farmaceutov?
Žaby však nie sú prínosom len pre genetiku. Je možné, že nové poznatky o obojživelníkoch v krátkej budúcnosti ovplyvnia aj farmaceutický priemysel. Tieto živočíchy majú totiž veľmi citlivú kožu, ktorú si musia neustále udržiavať vlhkú, aby nevyschli. Vodné prostredie je však plné rôznych baktérií a žaba alebo mlok, ktorý by sa takému intenzívnemu náporu nevedel ubrániť, by v evolúcii neobstál.
A tak je koža obojživelníkov doslova biochemickou továrňou na množstvo veľmi užitočných látok. Nie sú to len jedy, ktorými sa žaby bránia pred veľkými predátormi, ale aj látky schopné zabíjať baktérie podobne ako antibiotiká. V období, keď rezistencia baktérií na antibiotiká narastá doslova geometrickým radom, je toto zistenie veľmi povzbudzujúce. Preto neopovrhujme týmito malými tvormi. Za veľa vecí im už vďačíme a ani netušíme, čo všetko sa ešte od žiab naučíme. Obyčajné „slizké žaby“ si skutočne zaslúžia našu úctu a rešpekt.
PETER ŠTEFÁNIK
