Luna 16Odštartovala 12. septembra 1970. Na Mesiaci pristála o osem dní na to. Na zem priviezla sto gramov mesačnej pôdy.
Sovietsky zväz vyvinul veľké úsilie, aby bol na orbite Zeme vo všetkom prvý. Vyslal tam prvú družicu, prvého psa aj prvého kozmonauta. No na Mesiaci sa ku koncu kozmického súperenia darilo lepšie Američanom, najmä vďaka programu Apollo.
Úspešné začiatkySovietsky program automatických sond označený Luna (Mesiac) priniesol rad nových poznatkov najmä v počiatkoch výskumu. Zrodil sa v roku 1958; Luna 1, vypustená v januári 1959, bola prvým výrobkom ľudských rúk, ktorý úspešne zamieril k inému vesmírnemu telesu.
Po tom, čo sonda unikla z gravitačného poľa Zeme, však nabrala vyššiu rýchlosť než bolo potrebné a Mesiac sa jej trafiť nepodarilo.
To dokázala až Luna 2 v septembri toho istého roku, aj keď to bolo tvrdé pristátie. Luna 3 z októbra 1959 už nemala iba dopadnúť na Mesiac a hrdinsky sa oň rozbiť, ale prvý raz v histórii poslať na Zem snímky jeho odvrátenej strany. Aj keď ich nebolo ani dvadsať (z toho Sovieti zverejnili iba šesť) a neboli veľmi kvalitné, bolo to po prvý raz, čo si ľudia mohli pozrieť Mesiac tak, ako ho ešte nikdy nevideli.
Potom sa Sovieti dlhší čas pokúšali o mäkké pristátie. Neúspešných bolo ďalších jedenásť misií. Až Luna 9, vypustená posledný deň roku 1966, mäkko pristála ako prvé teleso zo Zeme na povrchu Mesiac - a teda aj iného kozmického telesa. Bolo to v oblasti Oceánu búrok pri kráteri Cavalerius.
Prvý dotykLuna 9 urobila panoramatické zábery povrchu a merala základné fyzikálne parametre povrchovej pôdy. Bol to prvý vedecký dotyk s exotickým mesačným regolitom, poznačeným častými dopadmi meteoritov.
Analýza mesačnej pôdy v pozemských laboratóriách bol ďalší krok, ktorý si Sovieti vytýčili. Sondu preto museli inžinieri vybaviť novým výkonným modulom, ktorý dokáže po mäkkom pristátí odštartovať aj s pôdou späť. Hmotnosť sondy stúpla na 5,7 tony a na jej dopravu na Mesiac museli použiť oveľa silnejšiu nosnú raketu ako dovtedy - Proton.
Apollo už tam boloPo dvoch neúspešných pokusoch vyštartovala k Mesiacu Luna 15. Bolo to 13. júla 1969, teda tri dni pred posádkou Apolla 11. Mala to byť aspoň drobná náplasť na sovietsky mesačný neúspech v pilotovaných letoch, no ani tá nefungovala. Luna 15 dopadla na mesačný povrch príliš rýchlo a riadiace stredisko s ňou stratilo kontakt. Stalo sa to len niekoľko hodín predtým, než z Mesiaca odleteli Armstrong a Aldrin (aj s mesačnou pôdou vo vrecku).
Nasledovali ďalšie tri neúspešné pokusy. Až Luna 16, ktorá odštartovala 12. septembra 1970, odletela a pristála na Mesiaci tak, ako mala. V oblasti Mora hojnosti nabrala sto gramov regolitu, pritom sa jej vrták dostal až do hĺbky 35 centimetrov. Po tomto historickom výkone – historickom aspoň pre automatickú sondu - regolit vzduchotesne uzavrela do návratového puzdra, ktoré sa 24. septembra vrátilo na Zem.
Pracovité LunochodyVzorky mesačnej pôdy priviezli na Zem ešte Luna 20 a 24, dovedna teda Sovieti získali 326 gramov regolitu. Lunou 24 sa tento pozoruhodný program skončil. Spomenúť pritom treba aj Lunu 17, ktorá v novembri 1970 dopravila na Mesiac legendárny Lunochod 1, hlavnou úlohou ktorého bolo, okrem fotografovania, tiež analyzovať mesačnú pôdu.
