Rozhovor s vedcom si prečítajte na konci článku.
NEW YORK, LONDÝN. Americký denník New York Times a britská spravodajská stanica BBC citujú slovenského vedca. Obe prestížne svetové médiá sa rozprávali so slovenským genetikom Martinom Hajduchom o adaptácii rastlín na rádioaktivitu v okolí ukrajinského Černobyľu.
O výskume sme písali aj v SME. Už v minulosti o výskume tohto tímu informovali prestížne média ako odborný magazín Science, známy popularizačný časopis New Scientist a vážená internetová stránka Physorg.com.
Obnova po katastrofe
V Černobyľskej jadrovej elektrárni v apríli 1986 vybuchol jadrový reaktor a rádioaktívne častice následne zamorili okolitý vzduch a pôdu. Napriek obrovskej katastrofe niektoré rastliny v tejto oblasti sa zrejme dobre adaptovali na zmenené podmienky a v kontaminovanej pôde sa im darí.
Táto schopnosť adaptácie zjavne súvisí s miernymi úpravami úrovne bielkovín v rastlinách. Vyplýva to z výsledkov štúdie, ktorú slovensko-ukrajinský výskumný tím publikoval v časopise Environmental Science and Technology.
"Ak navštívite túto oblasť, nikdy by ste si nepomysleli, že sa tam stalo niečo zlé, citujú New York Times Martina Hajducha z Ústavu genetiky a biotechnológií rastlín SAV v Nitre, ktorý je jedným z autorov štúdie. "Rastliny boli nejako schopné adaptovať sa na rádioaktivitu. My sme chceli pochopiť, k akému druhu molekulárnych zmien došlo.
Ľanové semienka
Hajduch a jeho kolegovia pestovali ľanové semienka v kontaminovanej pôde v Černobyľskom regióne, pričom ich porovnali s ľanom rastúcim v nerádioaktívnej pôde. Zistili len veľmi málo rozdielov medzi rastlinami okrem päťpercentného rozdielu v úrovniach bielkovín.
Vedci sú presvedčení, že tieto proteínové zmeny môžu byť obranným mechanizmom rastlín, ktorý im lepšie umožňuje chrániť sa pred radiáciou.
"Hoci rastliny rastúce v rádioaktívnej pôde sa zdajú byť zdravé, nemusia byť bezpečné pre konzumáciu," upozorňuje Hajduch. "Nemyslím si, že by to niekto chcel teraz jesť. Ale raz môže dôjsť ku kultivácii a využitiu na poľnohospodárske účely," konštatoval pre americký denník.
Vedecká štúdia je výsledkom porovnávania prvej generácie plodín. Vedci ďalej plánujú publikovať výsledky výskumu druhej a tretej generácie rastlín, uzatvárajú noviny.
Hajduch: Máme morálnu povinnosť informovať
New York Times aj BBC. Minulý rok zase Science či New Scientist. Aj takéto prestížne média môžu citovať slovenského vedca. Je ním Martin Hajduch z Ústavu genetiky a biotechnológií rastlín SAV.
Zľava: Mgr. Katarína Klubicová, Mgr. Michal Berčák, Dr. Martin Hajduch, Mgr. Daša Gábrišová.
Ako sa média ako BBC a New York Times dozvedeli o vašom výskume?
„Časopis Environmental Science and Technology publikuje Americká chemická spoločnosť. A ona zaradila správu o našom článku do svojich press release, ktorý každý týždeň posiela novinárom. Tam si to všimli v New York Times a v BBC. Je to taká istá situácia ako minulý rok, keď sme v máji publikovali naše prvé výsledky v Journal of Proteome Research. A vtedy to tiež zaradila chemická spoločnosť medzi svoje novinky a tiež ma takto kontaktovali novinári. Aj keď vtedy to bolo také trochu odbornejšie: Science alebo New Scientist."
Prečo si myslíte, že ich výskum o Černobyle a ľane zaujal?
„Hlavný dôvod je určite ten, že černobyľská katastrofa bola najväčšia podobná jadrová katastrofa v histórii. Veď jej dôsledky boli hádam ešte väčšie ako zhodenie jadrových bômb na Hirošimu či Nagasaki. Tam mal veľmi ničivý dôsledok samotný výbuch. Ale černobyľská nehoda viedla k tomu, že všetka rádioaktivita sa dostala do ovzdušia a kontaminovala veľkú časť Európy. Mala veľký environmentálny dosah a ovplyvnila veľmi veľa životov.
Pritom otázka, ako sa rastliny adaptujú na rádioaktivitu, je tu hádam od čias Marie Curie Sklodowskej, ktorá rádioaktivitu objavila. No kým väčšina výskumov zisťovala, aké gény sa menia pri ožiarení, ako sa mení fyziológia rastlín, náš výskum je prvý, ktorý sa na to pozerá komplexne (pomocou postgenomickej metodiky). Tá sa vyvinula až v okamihu, keď boli známe informácie o stovkách rôznych proteínov. My využívame genomické informácie, aby sme sa na celý ten problém pozerali globálne."
Pomôže takáto svetová publicita vedcovi v kariére?
„Viete, táto publicita nie je veda. Je to niečo mimo. My sme platení z verejných prostriedkov, vlastne z daní, ktoré platia ľudí. Konkrétne náš černobyľský výskum je platený z daní európskych poplatníkov. Takže my ako vedci máme aj morálnu povinnosť voči verejnosti informovať o našich výsledkoch, aby ľudia vedeli, načo sa ich peniaze používajú. Aby si niekto nemyslel, že sa skrývame za stolom a robíme niečo tajné za verejné peniaze. Keďže o tento výskum sa ľudia zaujímajú, informujeme. Lenže toto nie je veda. Pre nás sú dôležité vedecké výsledky."
Prináša tento úspech so sebou aj pozvania prednášať v zahraničí, či nebodaj ponuku pracovať vonku?
„Ja som sa zo sedemročného pobytu vrátil. Bol som v Japonsku, vo Francúzsku, v Spojených štátoch. A teraz som sa vrátil späť sem na Slovenskú akadémiu vied. Nerozmýšľam teraz odísť, ale dostávam pozvánky na konferencie - teraz napríklad v Japonsku, kde pôjdem prednášať."
Je pre vedca zadosťučinením, keď si verejnosť všimne jeho prácu?
„Samozrejme. Robíme výskum, aby sme rozšírili vedecké poznatky. No robíme výskum aj pre ľudí. Aby aj oni rozumeli tomu, čo robíme. Aby vedeli, prečo je veda dôležitá. Napríklad aj teraz, keď sa rozhoduje o krátení finančných prostriedkov na vedu. Je to krátkozraké. Teraz sa napríklad rozbehol tento černobyľský výskum a napríklad minister financií nám ukráti prostriedky, čo nás môže posunúť naspäť. Je to však veľmi zložité. Investície do vedy sú však investície do budúcnosti. Či budeme montážna linka Európy alebo krajinou, ktorá veci vyvíja."
Minulý rok New Scientist špekuloval, že váš výskum by mohol raz pomôcť astronautom pri dlhých letoch v kozme. Vy súhlasíte s týmto názorom?
„Keď som robil rozhovor s redaktorom z New Scientist, napadlo mu, že by to mohlo byť použiteľné pri dlhých letoch. Ja som nad tým premýšľal a aj takúto aplikáciu by to mohlo mať. Je pravda, že keď kozmonauti budú uskutočňovať dlhodobé kozmické lety - niekoľko desaťročí - nebudú si môcť brať všetku potravu. Jedlo si budú pestovať. Pravdepodobne to budú skleníky na lodi, ktoré zrejme nebudú tak dobre tienené proti vesmírnemu žiareniu ako obytné časti.
My skúmame, ako sa rastliny dokážu prispôsobiť rádioaktivite. A tieto mechanizmy sú zrejme staré milióny rokov. Možno ako sa vyvíjal život, bola v minulosti oveľa väčšia rádioaktivita a rastliny teda mali v sebe takýto mechanizmus prispôsobenia. Aj v okolí Černobyľu sa akoby celý ekosystém dokázal prispôsobiť. Ale to neplatí o živočíchoch. Oni môžu odísť - keď je niečo zlé, živočích sa zoberie a odíde. No rastliny sa premiestniť nemôžu. Buď sa adaptujú, alebo vyhynú."
Rastliny, ktoré rastú na takto kontaminovanej pôde, môžeme jesť?
„Ja by som nepovedal, že sú konzumovateľné, ani že sú závadné. Zistili sme, že celková rádioaktivita zo zeme sa absorbuje v rastline. Ale do semien táto rádioaktivita prechádza iba málo. Aj keď potom rastlina rádioaktívna je, jej semená sú len málo. A ľanové ešte menej ako sójové.
Je samozrejme nezmysel pestovať v takýchto oblastiach plodiny. No keby sa povedzme stala nejaká globálna jadrová katastrofa a kontaminovaná by bola väčšina pôdy, ľudia by ju mohli využívať. Ale v prípade, že by to bola nutnosť."
Tomáš Prokopčák
