;) |
Séria Halo názorne dokázala, že dokáže potiahnuť samotnú hernú platformu bez toho, aby mala okolo seba širší zástup podobne úspešných projektov. Jednoducho to vyšlo a stále vychádza. Menší úspech od strieľačiek z vlastného pohľadu zaznamenalo aj odbočenie od pôvodného herného žánru, no i čisto konzolová real-time stratégia Halo Wars si našla dostatok priaznivcov a navyše nepohorela ani kvalitatívne. Základom sú však akčné hry. Od prvého Halo, ktoré sa exkluzívne objavilo pre prvý Xbox spoločne s pokračovaním - a až neskôr pre PC - sa s druhou konzolou od Microsoftu otvorilo toto univerzum ešte širšiemu publiku. Mierny odklon od dobrodružstiev Master Chiefa, hlavného hrdinu trilógie v podobe Halo: ODST do série vynikajúco zapadol a najnovší, zároveň posledný, počin od Bungie v Halo univerze Halo: Reach je viac než dôstojným ukončením práce v známom svete.
Jeden problém tu však máme. Séria Halo je priam až fanaticky obľúbená skôr v Amerike, európski hráči ju prijali vlažne. Napriek tomu, že je Halo priam obdivuhodným kúskom už len preto, že ide o sci-fi, čo je nedostatkový tovar nielen v hernom svete,. No i tak ho mnohí zatracujú. Ide totiž o strieľačku, ktorá je až nezvyčajne farebná a nepriateľská rasa Covenantov môže byť niekomu na smiech. Povedzme si to úprimne, ide o zbytočné predsudky. Ak vám však nesadlo prvé Halo, ani pri tomto poslednom nezmeníte svoj názor na výslednú kvalitu hry. Tá sa drží nesmierne vysoko, len musíte pristúpiť na pravidlá hry. Atmosféra je totiž stále jedinečná a pokým hre dáte šancu... veď nie nadarmo sme si mohli prečítať i tri knižky z tohto sveta.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Ale prejdime rovno k Halo: Reach. Základnú informáciu už viete: páčilo sa vám Halo, musíte po Reach okamžite skočiť, je to jedna z hier tohto roku, ktorú nesmiete prehliadnuť. Stále tu máme strieľačku z vlastného pohľadu, okamžite spoznáte Covenantov i ovládateľné stroje či zbrane. Všetko je tak ako má byť - teda až na to, že Master Chief je stále mimo hry. Je to tak len dobre. Hráč ako člen Noble tímu prevzal úlohu šiesteho vojaka so špeciálnym brnením. Napriek tomu, že veľmi dobre vieme ako sa celý príbeh skončí, čiže aj hra samotná, je zápletka v rámci možností sci-fi klišé pútavá. Planéta Reach je posledným útočiskom pozemšťanov, ktoré obsahuje dôležité informácie o Zemi. Ak sa Covenanti dostanú k tajným materiálom, budú mať otvorenú cestu k rodnej planéte ľudí, čo by automaticky znamenalo jej zánik. I ľudskej rasy. Nebudeme prezrádzať nič konkrétne: špeciálna skupina má isté príkazy, musí sa postarať o to, aby Zem nepadla. Ako to dopadne s planétou Reach, aké rezolútne rozhodnutie budete musieť prijať, je už súčasťou príbehu, ktorý vás náležite drží v šachu (ak ho nepoznáte) a ženie vpred.
Keďže sme so všetkým veľmi dobre oboznámení, nebudeme sa zaoberať tým, že sa nám tu miešajú ľudské zbrane (aj keď modernejšieho rázu, stále je vidieť, že sú proste “naše”) s emzáckymi, vy musíte prísť na výhody každej z nich a používať ich na správnych miestach, v správnych situáciách. Halo: Reach sa vracia ku koreňom, konkrétne k prvému dielu, veď i dej sa odohráva pred prvým dobrodružstvom. Neskutočnou výhodou je, že sa vytratila ubíjajúca monotónnosť. V Halo: Reach vôbec nehrozí, že by atmosféra začala rapídnejšie upadať kvôli opakujúcemu sa prostrediu, chodeniu tam a späť, či rovnakým činnostiam. Každá z desiatich úrovní sa snaží ponúknuť niečo odlišné, prichádza s novým prostredím a mení tak následnú taktiku boja. Dostane sa na koridorové prestrelky v budovách, továrňach. Taktiež si zabojujeme v rozsiahlych exteriéroch, v ktorých tunelový efekt nehrozí a aby to nebolo málo, aj si zalietame. Dokonca i vo vesmíre! Taký miniatúrny Wing Commander. Pestrosť - a teraz i výberom konkrétnej palety farieb, nielen krikľavo až dúhovo, je zaručená. To je to, čo vás udrží v šialenom tempe.
Výrazne sa pridalo na obtiažnosti. Je pravdou, že Master Chiefa neovládame, Mjolnir brnenie má svoje chyby a... a hlavne si istotne nepomôžete, keď sa bezhlavo pustíte do statického strieľania. Pokým sa neskrývate za prekážky na čas, kedy sa vám doplní energia do brnenia (samotné zdravie obnovujete lekárničkami), veľmi rýchlo nasleduje nepríjemný game over. A budete ho vídavať často, ak nepristúpite na to, že Halo: Reach síce je farebnou strieľačkou a behajú tam takí vtipní panáčikovia, no aj tí malí parchanti vám vedia lusknutím vziať život. Neútočia osamotene, skupina je vždy problémom, neboja sa využívať granáty, neustále sa pohybujú, vo vybraných priestoroch vás dokážu obklúčiť alebo dokonca potichu zlikvidovať zozadu. Kampaň si tak po celý čas - približne 8 hodín na normálnu obtiažnosť - udržuje vysoké tempo a napínavý je každý, každučký stret s protivníkom. Budete sa musieť rozdávať presné rany, rýchlo sa prispôsobiť novej situácii. Nepomôže vám čakať za prekážkou, veď raz sa vám podarí taktiež čakajúceho nepriateľa trafiť. Nie, nie, tu si pomaly neužijete chvíľu pokoja. Smrť je takmer vždy okamžitou reakciou na vašu chybu - jednoducho ste čosi pokazili vy, nemôže za to umelo presná inteligencia. Zopár krát sa stane, že vás dostane zablúdený granát a ku koncu hry sa nájde moment, vďaka ktorému si jednu pasáž zopakujete hneď niekoľkokrát a budete preklínať nepriateľskú presilu, ale... Ale akosi to nie je frustrujúce, viete, čo ste mali spraviť inak, kde nastal zlom, viete spätne usúdiť, že toto bola teda riadna hlúposť a nemalo by sa to opakovať. Frustrácia nehrozí, teda pokým uznávate iba jeden štýl boja, tzv. rambo spôsob, kedy len bežíte vpred, revete a strieľate všade naokolo. Týmto v Halo: Reach nezabodujete.
Vďaka týmto jednoduchým princípom je udržiavané zaujatie pre hru. A funguje to dokonale. Navyše takmer vždy postupujete s ďalšími vojakmi či členmi Noble tímu. Vytvára sa tak dojem epickejšieho bojiska. Netreba ale čakať príliš, v jednej chvíli sa strhne prestrelka maximálne medzi 20 postavami. Zažili sme aj masívnejšie súboje, ale i tieto sú pomerne zábavné a užijete si v nich chaos na bojisku. Len škoda, že na rozdiel od nepriateľov je umelá inteligencia vašich spolubojovníkov o niečo slabšia. Absolútne hlúpa, ako to poznáme z iných hier, určite nie je, zvládajú dokonca pohodlne zneškodňovať protivníkov, ukrývajú sa a v niektorých prípadoch vyčistia za vás priestor. Problém je v tom, že vždy jednajú na vlastnú päsť, čoho dôsledkom sa vám môžu pliesť pod nohy, prípadne raziť si vlastnú cestu dopredu. Takže tu máme pestrejšie prostredie - z dôvodu prerozprávania zápletky neprezradíme viac - vyššiu obtiažnosť. Príbehová kampaň ako má byť a ak sa vám to nebodaj máli a myslíte si, že to je ako pre deti, pokojne si zvoľte legendárnu náročnosť a hneď zistíte ako ste na tom. Ako zle ste na tom.
Zvukové efekty či hudbu ponecháme bokom. Audio je už tradične na vysokej úrovni hlavne po hudobnej stránke - perfektný soundtrack - a zvuky sa vlastne nezmenili od začiatku série, všetko čo má, charakteristicky zvučí. Výrazným vylepšením prešiel samotný engine hry - áno, všetko to je o úroveň vyššie ako v Halo 3 či Halo: ODST, avšak tam sa samotný výzor blížil skôr k priemeru ako vizuálne príťažlivým projektom. Tentoraz je Halo: Reach príjemné na pohľad, veľmi ľahko spoznáte špecifický charakter jednotlivých objektov ako napríklad budov. Samotná architektúra levelov je nadpriemerná. Neprídeme ani o dobre známe “maľované pozadia”, avšak presne také je Halo od svojho úplného začiatku. Graficky si polepšilo - a to poriadne - za najkrajšie vyzerajúcu hru na Xbox 360 ho však môže málokto a my to rozhodne nebudeme. A samozrejme - je to farebné, tentoraz s charakteristickým odtieňom farieb či rovno paletou pre každú úroveň.
Novinky si môžeme prebrať skrátene: sú to špeciálne schopnosti, akési orby, ktoré môžete vziať na špeciálnych miestach. Vo svojom obleku máte však voľný len jeden slot, preto si musíte veľmi dobre rozmyslieť, s čím pôjdete ďalej. I keď sa to nemusí zdať, ide o dôležité rozhodnutie - hlavne v multiplayeri. Na výber máte zrýchlený pohyb, používanie jetpacku, štít, hologram a ďalšie - ono sú to možno drobnosti, avšak ich použitie v správnej chvíli vám nie raz môže zachrániť život. Ďalej tu máme robustné možnosti úprav samotného avatara. Všetko je to síce iba otázka výzoru, jednotlivé časti brnenia na vlastnosti postavy vplyv nemajú, no o to viac sa potom (znovu, hlavne v MP) cítite ako špeciálna postava a neradíte sa do zástupu klonov. Nezlepší sa vám damage zbraní, nebudete mať presnejšiu mušku či viac zdravia - jednoducho si vytvoríte avatara svojho vedomia a svedomia. Nič nie je zadarmo, jednotlivé položky si kupujete za body, ktoré získavate v hre. V kampani, multiplayeri či Firefight režime. Body vám nepribúdajú závratne rýchlo, cena súčastí brnenia či špeciálnych možností (animácia smrti či dabing vojaka) je adekvátne vysoká. Znamená to, že ak sa zomriete a okolo vás sa rozprsknú konfety, všetci vidia smrť skúseného hráča. Je to zábavné a postupom po úrovniach si odomykáte nové a nové veci, získavate vyššiu vojenskú hodnosť. A áno, môžete si vytvoriť vlastné logo, zmachliť vojaka ako len chcete, máme tu možnosť editovania úrovní, môžete nahrávať vlastné videá a obrázky, sledovať komunitnú scénu - všetko už poznáme.
A teraz už pokojne a s úsmevom na perách prejdeme k neoddeliteľnej súčasti Halo hier - a vlastne tomu, prečo pri hre zostanete dlhé, dlhé mesiace. Multiplayer. Je to čosi iné ako v Gears of War alebo Battlefield: Bad Company 2 či Call of Duty XYZ. Je to rýchle, arkádové a zábavné. Samozrejme potrebujete určitý skill a pokým beháte po mape prvýkrát, nik vám nič zadarmo nedaruje, no časom zistíte, že je to zábava i vtedy, ak umierate každých 20 sekúnd. Napumpovaní adrenalínom beháte a strieľate. Jednoduchá a chytľavá zábava. Veľkou výhodou je pestrý výber módov. Aj keď sa budete chcieť márovať všetci medzi sebou, môžete si užívať klasický multiplayer, jazdiť rely či používať iba vybrané zbrane alebo sa naháňať za lebkami (za headshoty po mŕtvom panákovi zostane lebka, tú musíte vziať na špeciálne miesto na mape - inak nezískate za kill žiadny bod, pričom lebiek môžete brať koľkolen chcete, avšak nepriatelia vidia i cez steny držiteľov lebiek a aj ich počet). Je toho mnoho, v tímovej hre sa vyblbnete ešte viac - od klasík až po úlohy na mapách. Monštrózna podpora viacerých hráčov časom narástla do gigantických rozmerov a vynikajúco vyladené mapy sú toho dôkazom. A to nehovoriac o Firefight režime, v ktorom sa bránite vlnám nepriateľov. Pokojne môžete nacvičovať osamote a až neskôr sa zapojiť do skutočnej bitky. Kampaň môžete prejsť v kooperatívnom režime - tých možností je neúrekom.
Aby vás pohltil multiplayer, nemusíte byť nadšenci do prestreliek medzi živými hráčmi - proste vás to chytí vďaka jednoduchosti, ktorá vám prejde ľahko pod ruky. Na dokonalé zvládnutie a umiestnenie sa vyššie v tabuľke samozrejme už potrebujete skúsenosti, no napriek nezdarom nezačne hranie v Halo: Reach frustrovať ako v iných MP hrách. Matchmaking je v rámci možností dostačujúci, za súperov máte vhodných adeptov. Ťažko to vysvetliť, jednoducho to funguje. Ak si pamätáte na staršie hry ako Duke Nukem 3D či iné vykopávky, MP v Halo: Reach (a v iných hrách) je podobný radovánkam v týchto jednoduchých strieľačkách.
Halo: Reach je príjemná sci-fi strieľačka. Naposledy: chytí vás za srdce, ak ste podľahli predošlým dielom, inak sa budete len čudovať, čo všetci vidia na tejto mierne nadpriemernej akcii a dokola ju hrajú. Také je jednoducho Halo. Nie je to hit tohto roku, tobôž nie najlepšia hra, na akú sme natrafili, či ešte netrafíme. Ono sa to proste fantasticky hrá. Takže berte alebo nechajte tak.
