Doba ľadová má v sebe čosi magické. Možno preto stále priťahuje našu predstavivosť. Mnohí si azda ešte spomenieme na mamuta Mannyho alebo šabľozubého tigra Diega z kreslenej rozprávky s rovnakým názvom.
Koniec zatiaľ poslednej doby ľadovej je námetom aj mnohých vedeckých výskumov. Vie sa, že nastal približne pred 15-tisíc rokmi. Vtedy krivka priemerných teplôt prudko vystrelila hore, čo znamenalo aj priaznivé obdobie väčšieho životného priestoru a vyšších zrážok.
Záverečný útok
No po teplom období sa ľad a sneh pokúsili ešte raz o útok. Vedci tento náhly atak chladu poznajú pod názvom mladší dryas podľa kvetinky rastúcej blízko ľadovcov. Prebiehal približne medzi rokmi 10 800 - 9600 pred naším letopočtom. Až po ňom znovu nasleduje dramatický a trvalý vzostup globálnych teplôt na celej zemeguli.
Epocha mladšieho dryasu sa ešte nie tak dávno považovala za kruté obdobie globálnej krízy, trvajúcej vyše 700 rokov. Vtedy nastali na zemeguli dve udalosti, ktoré spomalili prechod Homo sapiens k poľnohospodárstvu: okrem poklesu teplôt to bolo najmä vysušenie zeme.
Takže približne milión ľudí, čo vtedy podľa odhadov na Zemi žili, sa opäť muselo prispôsobiť veľmi ťažkým podmienkam a venovať sa lovu a zberu. Poľnohospodári ešte museli na svoju šancu čakať.
Juh a sever: rôzne scenáre
Zaujímavé však je, že dlhá ruka „globálneho“ chladu, ktorá pevne zvierala sever planéty, na juh akosi nedočiahla: Antarktída sa v čase mladšieho dryasu nielenže neochladzovala, ale dokonca ohrievala. Dôkazy o tom, že oba póly sa v čase mladšieho dryasu správali podľa rôznych klimatických scenárov, poskytla analýza obsahu vrtných jadier.
Nová štúdia tímu amerických, novozélandských a francúzskych vedcov, zverejnená v britskom odbornom časopise Nature, teraz doložila, že oteplenie prebiehajúce na južnom póle planéty sa týkalo nielen Antarktídy, ale aj Nového Zélandu. Znamená to, že mráz v čase mladšieho dryasu obišiel veľkú časť južnej pologule.
Nebola to globálna katastrofa
„Ľadovce na Novom Zélande v tom čase dramaticky ustupovali. Naznačuje to, že spolu s Antarktídou sa otepľovala celá južná pologuľa,“ povedal vedúci autor štúdie Michael Kaplan. „Teraz vieme, že mladší dryas, ktorý výrazne ochladil severnú pologuľu, nebol globálnou udalosťou. To nás priblížilo bližšie k pochopeniu, ako sa Zem definitívne zbavila doby ľadovej.“
Kaplan, vedúci autor štúdie, je geochemikom na Kolumbijskej univerzite. Štúdiu financovala Americká vedecká nadácia (NSF). Tím vedcov pri štúdii použil modernú metódu, ktorá umožnila analyzovať v usadeninách na Novom Zélande obsah kozmogénnych nuklidov, konkrétne izotopu berýlia 10.
Názov kozmogénne nuklidy znie síce akosi príliš učene až tajomne, no v princípe nejde o nič iné ako o izotopy (varianty) prvkov, ktoré sa v prírode bežne nevyskytujú, musia mať teda mimozemský pôvod. Neprinášajú ich však ani meteority; ich vznik má na svedomí kozmické žiarenie, ktoré bombarduje atmosféru Zeme.
Prebiehajúce jadrové reakcie vytvárajú napríklad rádioaktívny uhlík 14, ktorý umožňuje merať archeologické nálezy organického pôvodu až do veku približne 70-tisíc rokov. Analýza obsahu berýlia 10 zas umožňuje s dostatočnou presnosťou určiť rýchlosť rozkladu anorganických pozostatkov.
Jej výhodou preto je, že môže zmapovať detaily klimatickej zmeny v rôznych oblastiach podľa toho, ako v nich ubúdala či, naopak, narastala ľadová pokrývka.
Geológovia odoberali vzorky z Írskej panvy na južnom Novom Zélande, ktorá bola kedysi zaliata ľadom. FOTO - AARON PUTNAM
O čom svedčia morény
Záznam z prieskumných vrtov ukazuje, že oteplenie severnej pologule, ktoré sa začalo pred 15-tisíc rokmi, prebiehalo spolu so stúpajúcimi hladinami skleníkového plynu oxidu uhličitého. Tento plyn síce prepustí slnečné žiarenie, no teplo, ktoré má inú vlnovú dĺžku, udrží pod sebou.
Vedci odhadli, že ľadovce stratili vyše polovičky svojej rozlohy za tisíc rokov a že ústupom do vyšších polôh reagovali na lokálne oteplenie o vyše jeden stupeň Celzia.
Aby mohli zrekonštruovať dávnu klímu Nového Zélandu, sledovali pohyb ľadovca v Írskej panve na Južnom ostrove. Keď ľadovec narastal, hrnul pred sebou balvany a skalné sutiny. Keď ustúpil, zanechal po sebe novovytvorené vyvýšené útvary, morény.
Morény sa stali terčom kozmických lúčov, ktoré v nich zanechali berýlium 10. Rozbitím materiálu z morén a zmeraním obsahu tohto zriedkavého prvku sa dá zistiť, kedy začal ľadovec ustupovať. Vedci tak mohli nepriamo určiť, o koľko sa ohriala klíma.
Pred 22-tisíc rokmi sa pre zmenu v polohe Slnka a Zeme začalo obdobie pomalého a nenápadného nástupu globálneho otepľovania. Topenie severných ľadovcov však spôsobilo, že do severného Atlantiku začalo pritekať množstvo sladkej vody, ktorá neklesá ku dnu, čo v konečnom dôsledku spomalilo Golfský prúd. Sever sa tak vrátil znovu do doby ľadovej - teploty v Grónsku poklesli možno až o 15 stupňov Celzia.
Už roky sa vedci snažia vysvetliť, prečo mladší dryas neznamenal návrat doby ľadovej. Mohlo ju odvrátiť oteplenie na juhu?
Dve pracovné hypotézy
Článok v Nature ponúka dve vysvetlenia bez toho, aby jedno z nich uprednostňoval. Po prvé, je možné, že oslabenie Golfského prúdu síce ochladilo sever, no súčasne zmenilo prúdenie vetrov. Teplý vzduch prenikol na juh a ohrial hlbokomorskú vodu, obsahujúcu veľa oxidu uhličitého; ten začal prúdiť do atmosféry a otepľovať ju.
Podľa druhého vysvetlenia oslabený Golfský prúd zmenil globálne oceánske prúdy a umožnil teplej vode dostať sa na juh. Opäť tak nastalo oteplenie klímy.
„Toto je jeden z najzložitejších problémov v paleoklimatológii, pretože nám približuje základné deje spájajúce klimatické zmeny na severnej a južnej pologuli,“ povedal Bob Anderson, geochemik z Kolumbijskej univerzity.
„Ak pochopíme, ako regionálne zmeny ovplyvňujú globálnu klímu, dokážeme presnejšie predpovedať regionálne variácie dažďových a snehových zrážok.“
