Londýn 22. mája (TASR) - Niekedy pred 40-50 miliónmi rokov skúsili niektoré kopytníky šťastie vo vode a stali sa z nich dnešné veľryby. Čo vyzerá ako rozprávka, nieslo so sebou zásadné zmeny v stavbe tela. Či tieto zmeny prebiehali rýchlo alebo pomaly, skúmali vedci na veľrybích skamenelinách.
Niektorí paleontológovia sa na základe doterajších nálezov, u ktorých je dobre vidieť zachované končatiny, domnievajú, že hoci prvé veľryby žili vo vode, ich návrat späť na súš bol možný. S týmto názorom nesúhlasí v časopise Nature Fred Spoor z University College v Londýne, ktorý skúmal malý, ale veľmi dôležitý orgán veľrýb - vnútorné ucho.
Tento orgán je u všetkých cicavcov vrátane veľrýb sídlom zmyslu pre rovnováhu. Skladá sa z troch na seba kolmých polkruhových kanálov naplnených kvapalinou, cez ktorú sa registruje rotačné zrýchlenie pri otáčaní hlavy. Vnútorné ucho sa človeku nepríjemne pripomenie vtedy, keď sú jeho signály v rozpore s informáciami očí - stačí si spomenúť na takzvanú morskú chorobu.
Spoor a jeho kolegovia porovnali štruktúry vnútorného ucha 24 druhov veľrýb a ďalších 106 druhov cicavcov. Porovnanie ukázalo, že polkruhové kanály veľrýb sú v pomere k ich rozmerom veľmi malé. Aj u vráskavca ozrutného (Balaenoptera musculus), najväčšieho cicavca na svete, sú menšie ako u človeka. Polkruhové kanály vnútorného ucha delfína sú menšie ako potkanie.
Túto skutočnosť považuje Spoor za dôkaz rýchleho prispôsobenia veľrýb na život v novom prostredí. Malý rovnovážny orgán totiž reaguje menej citlivo na prudké zmeny smeru, ktorému sú veľryby vo vode často vystavené. Povedané inými slovami: Veľryby nedostanú morskú chorobu.
V ďalšom kroku vedci skúmali vnútorné ucho štyroch predchodcov dnešných veľrýb. Zástupcovia najstaršieho rodu Ichthyolestes - bol to tvor veľký asi ako líška, žil asi pred 50 miliónmi rokov v dnešnom Pakistane - mali ešte polkruhové kanály podobné rovnako veľkým párnokopytníkom. Avšak už iba o niečo mladšie rody Remingtonocetus, Indocetus a Dorudon sú polkruhové kanály rovnako zakrpatené ako u dnešných veľrýb.
Z toho vyplýva, že zmenšenie vnútorného ucha muselo nastať v priebehu päť miliónov rokov, čo je v evolúcii veľmi krátky čas. Na súši by sa s takýmto necitlivým orgánom dalo iba ťažko prežiť, preto bol návrat prvých veľrýb na súš vylúčený.
