;) |
Otvorený svet dával hráčom slobodu, arkádová hrateľnosť zas priestor na vybláznenie sa. Navyše sme si vlastnú postavičku vylepšovali, takže ak sa bila päsťami, po pár pravých hákoch dokázala dať aj niekoľko ľavých a podobne. Tak ako rýchlo sme sa do tohto pomerne zábavného univerza ponorili, sme i narazili na dno. Plytkosť celého konceptu stačila na nadpriemernú zábavu, ale v podstate to nedržalo pohromade a krivka zábavnosti postupne klesala. K hre sme sa vracali už len sporadicky. To bol prvý Crackdown. A čo dvojka? Pokračovanie, ktoré sa mohlo poučiť z chýb predchodcu a priniesť riadnu dávku odviazanej a bezhlavej zábavy? Ono vlastne len pridali čislicu dva do názvu, a to by mohlo byť k novinkám aj všetko...
Áno, ide o kruté prehlásenie, ale pravdivé. Crackdown 2 v podstate neprináša nič extra nové, čo by sme už niekde nevideli. Napríklad v hre Crackdown. Princíp vydávania pokračovaní úspešných hier je každému jasný, avšak v prípade Crackdownu nejde o žiadne veľkú a známu značku, takže dvojka je prekvapením. Tak to i dopadlo. Obe časti sa od seba pomaly nedajú rozoznať, a to je žiaľ pravda. Jednotlivé herné prvky síce pred niekoľkými rokmi zaujali a v podstate fungovali, no dnes, keď už máme za sebou napríklad Prototype či inFamous, sa tento koncept jednoducho nechytá.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
V prvom rade nemá Crackdown 2, podobne ako minule, v podstate žiadny poriadny príbeh. Máme tu budúcnosť, fiktívne mesto Pacific City, Agenúra vysiela svojich členov aby chránili metropolu pre nekalými živlami. Sú dva: teroristická skupina The Cell a zombíci, podivne zmutované tvory. To je asi tak všetko. Pacific City poznáme z jednotky, len je to trochu tmavšie, temnejšie, vozidlá a zbrane sa až na zopár výnimiek nezmenili, ich počet je mizerne malý, čo ešte viac prispieva k archaickému výzoru, ktorý len podporuje samotné technické spracovanie svojou úbohosťou. Idea otvoreného sveta, v ktorom môžete slobodne ísť takmer úplne všade, je skvelá. Dokonca s vylepšeným hrdinom, agentom okrem efektívnejšieho boja aj vyskočíte vyššie, bežíte rýchlejšie, takže sa vám otvárajú nové akrobatické možnosti.
Zabíjaním nepriateľov vlastným telom si zlepšujete vlastnosť kontaktného boja a otvárajú sa vám nové hmaty a kopance, ataky sú silnejšie. Pri streľbe platí rovnaký vzorec: nové zbrane (teda nové ako nové, poznáme ich z jednotky, že áno a vlastne ide o maximálne klasickú výbavu známu z iných akčných hier), účinnejšie zbrane. Potom tu máme granáty - a div sa svet, funguje to rovnako. V prípade ovládania vozidiel body skúseností získavate za prejdenie nepriateľov (nie civilistov alebo policajtov), zákruty vybrané šmykom či akrobatické kúsky. Odmenou sú odomknuté vozidlá, ktoré vám agentúra môže poskytnúť. A svoje fyzické možnosti zvyšujete zbieraním špeciálnych orbov - tie sa nachádzajú na vyšších miestach, vrcholoch budov a podobne. Ak niekam ešte nedokážete vyskočiť, budete sa o to márne pokúšať, preto sa snažíte vyzbierať najprv tie nižšie položené, ľahšie prístupné orby. K dispozícii máte vždy hneď niekoľko misií a nič vám nebráni v tom, aby ste sa po meste len tak premávali, zlepšovali si schopnosti.
Znie to zaujímavo a hrateľne, avšak na problémy narazíte príliš skoro. Už sme spomínali, že sa to v maximálne možnej miere podobá na predchodcu. A to dokonca tak, že technické spracovanie sa zrejme vôbec nezmenilo a komixový look je na dnešné pomery v absolútne dezolátnom stave. Textúry bez detailov, žiadne grafické efekty, príšerné modely postáv, vozidiel - ono to vyzerá ako podarený port. Z Playstationu 2. Ale nebudeme hneď puritáni, na vzhľade vždy nezáleží, lenže Crackdown 2 nielenže vyzerá ako prostitútka za zenitom, ono to má aj príšerný level dizajn, mesto je absolútne šedé, nudné, nezáživne navrhnuté. Aby toho nebolo málo, ovládanie je ako na draka, prehľadnosť sa opaľuje niekde na dovolenke. A zábava? Hrateľnosť? Možno prídu, len tak nakuknú a radšej rýchlo zmiznú.
Poďme konkrétne: postavičku vidíme z pohľadu kamery umiestnenej za hrdinom. Keďže sa však pohybuje inak ako bežný smrteľník, je rýchlejší, robí väčšie kroky, skáče do výšky ako po odraze z trampolíny, je hrdinov pohyb značne neprirodzený a hlavne sa zle odhaduje ovládanie, miesto dopadu. Niekedy zas netušíte, či sa pri skákaní do výšky niečoho zachytíte alebo nie, respektíve čoho sa chytiť môžete a prečo nie aj tamtoho. Podobne pri bitkách: rozdávate rany, ale často netušíte koho buchnete, neviete správne nasmerovať postavu, tá len skáče sem a tam a mláti okolo seba ručičkami a nožičkami. Keď vám ubudne zdravie na kritickú hranicu, skúsite preskákať do bezpečia (zdravie sa spoločne so štítom automaticky dopĺňa, ak ste v pokoji) a následne sa znovu vrátite k hlúpemu stláčaniu tlačidla B. Čím rýchlejšie, tým lepšie. Streľba je ešte väčšou nočnou morou. Automatické zameriavanie - hoc na rôzne časti tela - je podivné, nie vždy funguje a poriadne výsledky, pri ktorých nebudete trpieť, získate až neskôr, na vyšších úrovniach, kedy sa výrazne zvýši presnosť. Dovtedy je to peklo, v ktorom vám nepomáha ani automatické mierenie (je nepresné) a to od brucha je... radšej začnete okolo seba mlátiť päsťami.
Teraz si predstavte nasledovnú situáciu: musíte istý čas brániť veľký predmet pred nájazdmi mutantov. Bežní, ktorí idú primárne po vás a snažia sa vás doslova udupať, sú neškodní pre predmet, no nebezpeční pre vás. Oproti tomu špeciálni infikovaní útočia na predmet, ktorého zničeniu sa snažíte zabrániť. Znamená to, že okolo vás je more bubákov, vy sa snažíte z tohto chaosu vymotať, zamerať toho správneho panáka, ktorý ničí predmet a zastreliť ho. Vždy je ich niekoľko a vaša činnosť je obmedzená na behanie, uhýbanie sa, pokusy o triafanie sa na správnych panákov, keďže automatické mierenie je nie práve podarené. Kamera si robí čo sa jej zachce, vidíte len vlniacu sa masu textúr. Bordel, frustrácia, hnus. Drvivá väčšina úloh sa obmedzuje na prosté: prídem niekam a buď to všetko vymlátim alebo nejaký čas udržím danú pozíciu. Že to nie je zviazané príbehom, už viete.
Hoci je hrateľnosť ako taká samozrejme bláznivá, šialená, všetko je prehnané. To za zlé hre nemáme, no zároveň sa výrazne prejavuje neprehľadnosť a monotónnosť. Tieto vlastnosti zásadne ovplyvňujú pohltenie hráča otvoreným svetom a ten sa jednoducho začne nudiť. Samozrejme, je to masaker a keď vám pod kolesami auta chrúpe hneď niekoľko mutantov a šmykom ich zničíte hneď ďalších desať, máte z toho príjemný pocit. Alebo keď s autom nad hlavou mlátite ostatných nepriateľov... možností je hneď niekoľko, ale každá zábavka vás priskoro začne nudiť. Umelá inteligencia čohokoľvek neexistuje, jednoduché algoritmy sú založené na primitívnych princípoch a rozhodne sa nekryjú, nespolupracujú. Jediné, čo ich programátori naučili, je útočenie bez akéhokoľvek brania ohľadu na výsledok akcie. Arkádam to nevadí. Zábavným arkádam. V Crackdown 2 vás to len utvrdzuje v tom, že vlastne skutočne nemáte do čoho pichnúť.
Kde teda môžeme nájsť aspoň zopár kladov? Tak v prvom rade je ozvučenie na príjemnej úrovni, rozhodne poteší drsný hlas vášho vodcu, respektíve mentora, ktorý komentuje celé dianie. Meniaca sa hudba je síce nenápadná, ale vhodne podfarbuje jednotlivé situácie. To, čo robí z Crackdown 2 aspoň v niečom zábavnú hru, je multiplayer. Možnosť zapojenia sa do kooperatívneho hrania na vybraných miestach robí hru pestrejšiu a skúsiť si môžete i klasický multiplayer, ktorý je prítomný až pre 16 hráčov. Súboje sú prevažne neskutočnou melou a je jedno, či sa mlátite v klasickom alebo tímovom deathmatchi. Je to však o čosi zábavnejšie, keďže proti vám stoja konečne rovnocenní protivníci. Či však kvôli tomu kupovať hru, ktorá je inak nudná, šeredná a demotivujúca, je na zváženie.
Voľný otvorený svet nie je automaticky plusom, pre ktorý začneme padať na kolená. Zo začiatku budete očarení bláznivosťou - teda pokým ste tu už niekde nevideli a nehrali (napríklad v Crackdown 1), ale zastaralé princípy, minimum inovácií a takmer žiadne prvky, ktoré by vás nútili a hnali ďalej. Zbieranie orbov po strechách či audio nahrávok vrcholom hrateľnosti nie je. Crackdown 2 v podstate nemá čo ponúknuť pre skúsených hráčov, tí ostatní radšej nech siahnu po predchodcovi.
