Na zvýšenie tvrdosti ocele sa väčšinou používa uhlík. Ak sa však pridá viac ako 2,1 percenta uhlíka, oceľ síce stvrdne, ale prestane byť kujná a začne sa drobiť.
Na tento účel sú vhodnejšie dusíkaté zlúčeniny. Dusík sa totiž v materiáli dobre rozpúšťa a tvorí zlúčeniny (nitridy), ktoré sú veľmi tvrdé a počas spracovania sa nevyparia. V oceli tak vzniká menej dier alebo vzduchových bublín, takže je tvrdšia a lepšie tvarovateľná.
Tento vplyv dusíka na oceľ využil aj tím Olega Alexandroviča Bannycha. Vedci pridali do ocele 0,25–0,45 percenta dusíka, čím zvýšili jeho pevnosť o 18 percent. Aby sa zvýšila rozpustnosť dusíka v oceli, primiešal sa chemický prvok molybdén. Prvé testy s novým druhom ocele dopadli dobre: materiál sa dal bez problémov tvarovať, zvárať a nehrdzavel. V dlhodobej pevnosti prekoná údajne aj titanové a hliníkové zliatiny, preto by sa hodil do lietadiel a kozmických lodí.
Aj keď oceľová kozmická loď je skôr utópiou, úspech nového materiálu v morskej vode je zaručený – slaná voda je naň jednoducho krátka. (tasr)
