ielene postavia do cesty skúsené ruky balzamovačov.
Múmie sa jednoducho v turistickom ruchu výborne predávajú a zďaleka tým nemáme na mysli iba Egypt. Niekoľko egyptských múmií máme síce vďaka zberateľskej vášni z 19. storočia aj u nás doma, s väčšími záhadami sú však spojené tie mumifikované telá, ktoré dokázala vytvoriť príroda bez zásahu človeka priamo na našom území. Pokúšajú ľudskú zvedavosť, a tak ich mnohí ľudia berú viac ako cenný historický exponát ako človeka, ktorý reálne žil. Ešte šťastie, že múmie nedokážu prehovoriť. Ktovie, čo by nám odkázali pri predstave, že do ich dávno vyhasnutej tváre denne nazerajú desiatky zvedavcov.
Svadobčania a múmia za závojom
Hrad Krásna Hôrka neďaleko Rožňavy pôsobí na kužeľovitom vrchu podmanivo. Na lúke pod hradným bralom sa rozložili predávajúci so stánkami. Do očí sa nám tlačí neodbytný kaleidoskop farieb a gýčov. Točia sa tu pestré vrtuľky, ohnivožlté slnečnice, deti skáču po hrade. Našťastie iba nafukovacom. Ten reálny je o niekoľko desiatok metrov vyššie, kam už nedolieha jarmočná atmosféra lúky z podhradia. Hrad má zvláštnych strážcov. Pod mohutným stredovekým delom oddychuje viacpočetná kozia rodinka, ktorá tu našla spásonosný tieň. Vôbec jej neprekáža, že sa stala atrakciou pre fotoaparáty mnohých návštevníkov.
Silvia Lörinčíková z oddelenia dokumentácie SNM - Múzea Betliar, pod ktoré spadá aj hrad Krásna Hôrka, už zo skúseností vie, že pri návšteve hradnej kaplnky sa všetky pohľady a zvedavosť návštevníkov obrátia okamžite na mumifikované telesné pozostatky Žofie Serédyovej. Mladý lektor sa síce snaží upriamiť pozornosť návštevníkov aj na neobvyklú výzdobu kaplnky či pohrebný erb rodu Andrássyovcov, no bez väčšieho úspechu.
Prítomní zbystria pozornosť až pri príbehu o žene, ktorá opustila tento svet v roku 1703. Jej telo však ostalo prekvapujúco dobre zachované dodnes. „Takmer automaticky sa všetci vyberú k nej. Je za tým čiastočne zvedavosť, nádych niečoho tajomného, ale tiež celkom prozaický dôvod. Mnohí ešte ako školáci hrad navštívili a ak si niečo z neho zapamätali, bola to práve táto múmia,“ hovorí Silvia Lörinčíková.
V kaplnke, ktorá bola pôvodne baštou a neskôr ju prestavali na zaujímavú sakrálnu stavbu, sa konajú aj sobáše. Ak niektorým svadobčanom prítomnosť múmie prekáža a nestoja o nemého mumifikovaného svedka, sklený sarkofág jednoducho zatiahnu jemným závojom. Sú však aj takí svadobčania, ktorí sú presvedčení, že múmia ženy, ktorá v živote vykonala mnoho dobrého, vnesie do ich manželstva požehnanie.
Pred niekoľkými desaťročiami sa objavili úvahy, či múmia naozaj patrí
Žofii Serédyovej. Vychádzalo sa pritom z podobnosti medzi portrétom
inej šľachtičnej – Terézie Döryovej. Domnienky sa nikdy nepotvrdili
Dve podobizne, jedna múmia
Telo Žofie Serédyovej, prvej manželky grófa Štefana I. Andrássyho, sa zachovalo v takmer neporušenom stave vďaka tomu, že naň kvapkala vápencová voda a prirodzenou cestou ho vysúšal vzduch. Dodnes historici nevedia presne určiť, či jej telo bolo uložené v krypte sakristie hradnej kaplnky, alebo v rímskokatolíckom kostole v podhradí. Nie je to však jediná záhada mŕtvej ženy.
Približne v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa vďaka profesorovi Jánovi Novákovi objavili úvahy, či mumifikované telo naozaj patrí Žofii Serédyovej. On sám sa prikláňal k názoru, že mohlo ísť skôr o grófku Teréziu Dőryovú, ktorá žila o niekoľko desaťročí neskôr a bola manželkou Štefana III. Andrássyho. Viedla ho k tomu nápadná podobnosť múmie s portrétom Terézie Dőryovej.
Silvia Lörinčíková nás postupne zavedie v hradných komnatách k portrétom oboch žien a môžeme porovnávať na vlastné oči. Pravdu povediac, múdrejší nie sme. Obom ženám na obrazoch vyžaruje z očí život, zatiaľ čo v tvári ženy pod sklom táto iskra chýba. Dokumentaristka múzea nám našťastie pomáha z rozpakov: „Profesorove domnienky sa nikdy nepotvrdili, hoci história je krásna v tom, že stále necháva veľa otáznikov.“
Pohľad do hrobky Andrássyovcov. Manželov Dionýza Andrássyho a neurodzenú
Františku Hablawetzovú by ste hľadali márne. Vďaka tomu, že ich rodina
vydedila, vzniklo v podhradí nádherné monumentálne dielo, mauzóleum
Mór Jókai a tajomstvo zdvihnutej ruky
V čase, keď romantický spisovateľ Mór Jókai pripravoval podklady pre svoj román o Levočskej bielej panej, navštívil aj hrad Krásna Hôrka. V roku 1883 bol hosťom Emanuela Andrássyho, takže sa o histórii rodu mohol dozvedieť veľa. Jeho román bol však viac opretý o fikciu ako faktografiu, a tak ho historici aj dodnes berú. Týka sa to aj zdvihnutej ruky Žofie Serédyovej. V čase, keď už ležala na smrteľnej posteli, chcela vraj týmto gestom zastaviť jedného zo svojich synov pred otcovraždou. Skutočnosť je však omnoho prozaickejšia.
Pod rukou ženy sa v minulosti zrejme nachádzala Biblia, ktorá časom spráchnivela. Mór Jókai sa však zrejme vo všetkom nemýlil. Vykreslil Žofiu Serédyovú ako obetavú ženu, ktorá podporovala cirkev a pomáhala ľuďom v núdzi. V jej sídle vraj mohol v jeden deň kázať katolícky farár a na druhý protestantský. V čase, keď bol jej manžel, kurucký generál, v boji, obetavo zašívala hradnej posádke uniformy. Stav múmie sa za posledné desaťročia nezmenil. Iba v sedemdesiatych rokoch minulého storočia jej prezliekli dobové čierne šaty, ktoré dali vyhotoviť podľa pôvodného modelu.
Grófka s mozoľmi
Väčšina príbuzných Žofie Serédyovej odpočíva v hrobke priamo na hrade. K posledným potomkom slávneho rodu Andrássyovcov patrí aj grófka, ktorú tu oslovujú nežnou zdrobneninou Ilonka. Jej telesné pozostatky boli spopolnené v Budapešti, kde žila a v roku 1991 ich previezli na Krásnu Hôrku. Z malého obrázku sa na nás pozerá pekná mladá žena s aristokratickými črtami. Svoj šľachtický pôvod si príliš neužila, lebo väčšinu života prežila v socializme. Z milovaného kaštieľa v neďalekom Betliari musela odísť ako dvadsaťsedemročná. Roky robila úmorné pomocné práce v poľnohospodárstve a neskôr si našla prácu zdravotnej sestričky v Budapešti.
V Gemersko-malohontskom múzeu si návštevníci radi prezrú múmiu ženy.
Zomrela na chorobu podobnú dnešnej osteoporóze
Vydedenci skončili v mauzóleu
V jednom zo salónov visia na stene aj dobové portréty grófa Dionýza Andrássyho a jeho manželky Františky, rodenej Hablawetzovej. V rodinnej hrobke by ste ich však hľadali márne. Po tom, čo si Dionýz vzal proti vôli rodičov za manželku neurodzenú ženu, vydedili ho. Až po smrti mladšieho brata ho vzal otec na milosť a prešli naňho rozsiahle andrássyovské majetky. Svoju nevestu však svokrovci nikdy nevideli a ona sama s manželom navštívila Krásnu Hôrku jediný raz v živote, inkognito. Žili s manželom utiahnuto v Taliansku, Rakúsku a v Nemecku, v okolí Krásnej Hôrky však rozbehli viacero charitatívnych akcií.
Vďaka smutnému osudu odstrkovaného manželského páru však vzniklo ojedinelé monumentálne dielo. Keď Františka Andrássyová v roku 1902 v Mníchove zomrela, pustil sa jej manžel v Krásnohorskom Podhradí do budovania mauzólea. Stavba mala byť sprítomnením veľkej lásky, ktorú neprekazí ani smrť. Históriou i vzhľadom pripomína secesná stavba s mohutnou kupolou preslávený indický Tadž Mahal. Pozostatky svojej manželky sem Dionýz Andrássy previezol v roku 1904 a dnes odpočíva v sarkofágu vedľa nej aj on.
Za zvedavosťou je túžba po večnom živote
Človek je zvláštny tvor. Bežne mu totiž pohľad do tváre mŕtveho naháňa zimomriavky a veľmi rád sa mu vyhne. S múmiami je to inak. Nad strachom víťazí zvedavosť a určitá dávka pokory z pominuteľnosti života. Zväčša nám nerobí problém postáť pri múmii dlhší čas a preštudovať na nej každý detail. Psychológ Jindřich Cupák na tom nevidí nič mimoriadne. Za všetkým je podľa neho obyčajný ľudský strach zo smrti: „Podvedomou túžbou každého človeka je žiť večne, hoci si dobre uvedomuje, že je to nesplniteľné želanie. Na druhej strane je tradíciou telá hneď po smrti zlikvidovať. Spáliť, či uložiť do zeme. Človek prestane fyzicky existovať, no múmie sú pre nás dôkazom, že aspoň vo fyzickej podobe môžeme existovať ďalej.“
V múzeu Betliar leží pod sklom múmia malého dieťaťa, ktoré mumifikovali kartonážou.
Hneď vedľa ju stráži Amonov kňaz, zomrel vo veku tridsať až štyrdisať rokov
Žofia Bosniaková
Pred viac ako rokom sa v Tepličke nad Váhom udiala neobvyklá udalosť, ktorá sa dostala na prvé stránky médií. Psychicky chorý muž vošiel do kaplnky, kde odpočívalo mumifikované telo Žofie Bosniakovej. Ženy s ťažkým osudom, no veľkým srdcom, ktorá zasvätila život biednym. Možno si dnes už ani neuvedomujeme, že chleby – bosniaky sú pomenované po nej. Dávala ich piecť na hrade a rozdávala chudobným. Pred rokom sme o múmiu prišli. Spomenutý chorý muž rakvu s jej pozostatkami vyniesol pred kostol a zapálil ju. Mátala ho vraj v snoch ako bosorka.
Telesné pozostatky, ktoré odolávali zubu času od roku 1644, v priebehu niekoľkých minút zhoreli. Okrem niekoľkých obhorených kostí ostal po nej amulet, ozdoby zo šiat a pár drobností. Keďže telo dobrodinky zo šľachtického rodu považovali mnohí ľudia doslova za relikviu a verili aj po smrti v jej pomoc, cirkev rozhodla o ich uložení v loretánskej kaplnke.
Manželka palatína Františka Vesselényiho zomrela v sedemnástom storočí na hrade Strečno ako tridsaťpäťročná. Jej telo našli v takmer neporušenom stave o necelé polstoročie neskôr a uložili ho na večný odpočinok v Tepličke. Telo sa mumifikovalo podobne ako u Žofie Serédyovej prirodzenou cestou. Záhadou však ostáva, prečo zvyšné telá jej príbuzných v krypte spráchniveli.
Kaštieľ v Betliari ukrýva v podzemí dve egyptské múmie
Bezpečnosť múmií
Po tom, čo sa tragický prípad v Tepličke stal, otvorilo to aj otázku bezpečnosti a ochrany ďalších múmií. „Samozrejme, veľa sa o tom diskutovalo aj u nás,“ hovorí Silvia Lörinčíková. „Krásna Hôrka je však nonstop strážená a do jednotlivých častí hradu sa návštevníci dostanú iba s lektormi. Niečo také by sa nemohlo stať.“ V prípade Tepličky nad Váhom zarážala skutočnosť, aké jednoduché bolo dostať sa k telu nebohej. Stačilo vyzdvihnúť si kľúče v neďalekej cukrárni a podpísať sa do knihy návštev.
Na Krásnej Hôrke majú systém ochrany premyslený do detailov. Nejde iba o vzácne mumifikované telo, ale aj o bezpečnosť cenných zbierok. Otázne je, či strážnikov v noci, keď rozľahlé priestory hradu spustnú a stmavnú, nestraší. Nad hlavami majú nielen mumifikované telo, ale aj ponurú hrobku, kde z hrady ešte visia zachované, no postupne blednúce pohrebné stuhy. Silvia Lörinčíková sa usmeje: „Zatiaľ tu nikoho nestrašilo. Prirodzene, sú tu staré dlažby, ktoré v noci zvláštne praskajú, občas zaškrieka sova. Ale tieto zvuky dokážeme pripísať skutočnej príčine, nehľadáme za tým duchov.“
Nemusíte sa potiť v Údolí kráľov
Ak vás očarila história Egypta a dokonalá práca tamojších balzamovačov, nemusíte preto nutne merať dlhú cestu. Niekoľko egyptských múmií máme aj na Slovensku. V devätnástom storočí boli múmie vo veľkej obľube zberateľov, a tak skončili za nemalé peniaze v zbierkach po celom svete. Taký je aj osud múmie z Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, ktorú kedysi kúpil zberateľ István Munkácsi.
Žena s ťažko zapamätateľným menom Tašeritnetiah pochádza z pohrebiska v Abusir el Meleku a časovo je datovaná do obdobia 21. - 25. panovníckej dynastie. O kvalitnej práci balzamovačov svedčí, že dodnes je zachovaná v dobrom stave. Múzeum udržuje iba štandardnú teplotu a vlhkosť, keďže naše podnebie je predsa len výrazne odlišné od egyptského. Tašeritnetiah zomrela vo veku päťdesiat až sedemdesiat rokov na chorobu podobnú dnešnej osteoporóze. Súčasťou jej pohrebnej výbavy je aj nádoba na ukladanie vnútorností, nazývaná kanopa.
Hrad Krásna Hôrka púta pozornosť už z diaľky
Dieťa s fajansovými korálikmi
V prízemnej časti kaštieľa v Betliari uchovávajú tiež dve vzácne egyptské múmie. Jedna patrí Amonovmu kňazovi s pravdepodobným menom Nebej, ktorú priviezli z pohrebného poľa v Gíze. „Časovo pochádza táto múmia z obdobia takých významných faraónov ako Amenhotep IV. či Tutanchamón,“ hovorí Silvia Lörinčíková. Datovanie mohli spresniť pred niekoľkými desaťročiami po röntgenologickom výskume v Náprstkovom múzeu v Prahe a na rádiologickej klinike fakulty všeobecného lekárstva. Skúmanie vtedy potvrdilo, že múmia je vysoká 163 centimetrov a kňaz zomrel vo veku tridsať až štyridsať rokov. Technika mumifikácie je typická pre obdobie Novej ríše.
Vek detskej múmie určili podľa stavu prerezania chrupu. Keď dieťa zomrelo, mohlo mať jeden a pol až dva roky, pohlavie sa však presne určiť nedalo. Múmia pochádza z obdobia grécko-rímskeho (332 - 395 pred Kristom). „Môžeme predpokladať, že išlo o dieťa z bohatšej rodiny. Pri mumifikácii využili spôsob kartonáže, teda zmesi z drviny plátna alebo papyrusu.“ Okrem toho sa našli aj zvyšky ovínadiel, náhrdelníka a náramku z fajansových korálikov. Boli to nežné prejavy rodičovskej lásky, ktorá prišla o to najcennejšie. Do zbierok Andrássyovcov sa zrejme múmie dostali počas ciest grófa Emanuela, prípadne Gejzu Andrássyho. Ďalšie dve hodnotné múmie a mumifikovanú hlavu má vo svojich zbierkach aj Prírodovedné múzeum Slovenského národného múzea v Bratislave.
