Americký vedecký časopis Science priniesol výhľad reálnych technických možností, ako uspokojiť rastúcu energetickú spotrebu globalizovanej civilizácie. Ide o víziu akejsi celosvetovej energetickej politiky, vychádzajúcej z dnešného stavu, no smerujúcej do vzdialenejšej budúcnosti.
Podľa vedcov, ktorí do seriálu článkov v Science prispeli, by svet mal definitívne opustiť stratégiu využívania uhlia, ropy a zemného plynu, a urobiť rýchly obrat k znovunastoleniu jadrovej energetiky. V prvej etape sa to týka najmä Severnej Ameriky, Európy a ďalších rozvinutých krajín, po dvadsiatich rokoch bude nová energetická politika aktuálna pre všetkých.
Zabudnite na Černobyľ
Prvým krokom by mala byť obnova súčasných a väčšinou málo výkonných jadrových zariadení, ktoré boli na ústupe od roku 1979 po marcovom incidente v jadrovej elektrárni Three Mile Island v Pennsylvánii. U nás bol podobným šokom výbuch v ukrajinskej elektrárni Černobyľ z apríla 1986, keď sa obsluha pri odstávke zariadenia dopustila tragického omylu.
Po dlhodobom útlme jadrovej energetiky nastalo oživenie: teraz je v celom svete vo výstavbe vyše 50 jadrových reaktorov. No to je iba prvý krôčik. Druhou etapou, ktorá by prišla približne po dvadsiatich rokoch, by bol nástup jadra prakticky v celom svete vrátane reaktorov s dlhou životnosťou alebo prenosných minireaktorov na jedno použitie. Jadrová energia by mala preniknúť aj do takých oblastí, ako je odsoľovanie morskej vody.
Hovorili sme tomu pokrok
Ešte nie tak dávno, keď sme zapli práčku, žehličku, mixér, umývačku riadu alebo televízor, hovorili sme tomu pokrok. Vytriezvenie prišlo v čase, keď cena ropy začala zdolávať 150-dolárovú hranicu za barel a jazda autom sa stala pre bežného človeka luxusom.
Má to, samozrejme, jasné pozadie: Zem má k dispozícii iba obmedzené zdroje, a v uplynulých 200 rokoch stúpla energetická spotreba ľudstva vyše 35-násobne. Ako uviedli v knihe Nejistý plamen (2007) fyzik Martin Kašík a geológ Václav Cílek, každý človek na zemeguli teraz v priemere spotrebúva energiu rovnajúcu sa v prepočte práci sedemdesiatich ľudí.
Takže keď prevedieme celý energetický výkon zdrojov, ktoré civilizácia používa na ľudskú prácu, za každým z nás ako keby sa tiahol úslužný zástup sedemdesiatich energetických otrokov, ktorí nám zabezpečujú energiu.
Nemožno tu nespomenúť slová amerického astronóma Carla Sagana: „Naša civilizácia funguje preto, že spaľuje pokorné tvory, ktoré obývali Zem milióny rokov predtým, než sa na scéne objavili prví ľudia. Rovnako ako uctievači nejakých príšerných kanibalistických kultov sme živí z mŕtvych tiel našich predkov a vzdialených príbuzných.“
Sagan napísal tieto slová v poslednom roku svojho života (1996), keď stál barel surovej ropy 20 dolárov. Teraz sa po poklese, spôsobenom ekonomickou krízou, blíži k hranici 80 dolárov.
Vízia pohyblivého jadra
Autormi náčrtu renesancie jadrovej energetiky sú Robin Grimes z londýnskej Imperial College a William Nuttall z Cambridgeskej univerzity. Nuttall napísal knihu o potrebe obnoviť jadrovú energetiku už v roku 2005.
Šance veternej energie nie sú podľa vedcov veľmi vysoké. FOTO - ČTK/AP
Podľa oboch britských vedcov by okolo roku 2030 mali byť k energetickej sieti pripojené prvé reaktory novej generácie, využívajúce uránové palivo asi pätnásť ráz účinnejšie v porovnaní s terajšími reaktormi.
Ich vízia zahŕňa aj vývoj reaktorov s vymeniteľnými najviac namáhanými súčasťami, ktorých životnosť by vďaka tomu dosiahla približne 70 rokov (súčasné pracujú 40 až 50 rokov). V malých prenosných reaktoroch by zas odpadla potreba dopĺňať palivo a po ukončení životnosti by ich výrobca jednoducho recykloval, čím by zbavil používateľov nevyhnutnosti riešiť problémy s rádioaktívnym odpadom.
Lode s mobilnými reaktormi na palube by mohli dočasne poskytovať energiu mestám či oblastiam, ktoré si ešte nestihli vybudovať výkonnú energetickú sieť.
Ešte stále bojujú
Začne sa tento scenár napĺňať? To je, samozrejme, vo hviezdach, no dôležité je, že hlas vedcov zaznel veľmi jasne. Pre vlády v celom svete by jeho rešpektovanie prinieslo okrem iných problémov aj nevyhnutnosť čím skôr obnoviť investície do vzdelania nových jadrových odborníkov. V opačnom prípade hrozí, že fungovanie rôznorodých jadrových zariadení zostane naozaj iba víziou.
Ďalším neznámym faktorom je postoj verejnosti, dlhodobo masírovanej „zelenou“ propagandou o škodlivosti jadrových technológií. Nebudú mobilné jadrové reaktory sprevádzať rovnako mobilné protesty?
Český biológ a popularizátor vedy Stanislav Mihulka je v tomto optimista. Napísal, že dni aktivistov pripútaných k jadrovým reaktorom sú už podľa všetkého zrátané, aj keď zmätené zelené skupiny ešte stále bojujú proti jadru, ktoré je v skutočnosti zelenšie než oni: „Zľaknutie z niekoľkých fakticky nie veľmi významných nehôd, ktoré reálnym rozsahom zaostávajú za inými priemyselnými katastrofami, priživil mysteriózny strach z jadrovej konfrontácie veľmocí a výsledkom je dodnes prežívajúci úsmevný postoj, že jadrová energia zásadne ohrozuje životné prostredie.“
Protestoval aj Lovelock
Už dávnejšie protestoval aj významný britský biológ James Lovelock, no nie proti jadru, ale práve proti prehnaným tvrdeniam o hrozbách jadrovej energetiky. V knihe Gaia vracia úder (2006) napísal, že jadrová energia je najbezpečnejšia zo všetkých energetických zdrojov. Podoprel to štatistickými údajmi: ak jadrovú energiu prerátame na celkové množstvo vyrobenej energie, je 40-krát bezpečnejšia ako spaľovanie uhlia a ropy, a dokonca bezpečnejšia ako obnoviteľné vodné zdroje.
Pokiaľ ide o obnoviteľné zdroje vôbec, z hlasu vedcov vyplýva, že svet by si nemal robiť zbytočné ilúzie o netradičných zdrojoch. Slnko, vietor, morské vlny, biomasa či geotermálna energia zostanú pre svoju neefektívnosť a nízku spoľahlivosť naďalej iba doplnkovými. Ťažko na tom môžu niečo zmeniť napríklad dotácie, ku ktorým sa rozhodli mnohé vlády pristúpiť.
Na ilustráciu možno uviesť výpočet britského fyzika z Cambridgeskej univerzity Davida MacKaya. V knihe Obnoviteľné zdroje energie s chladnou hlavou (2008) napísal, že ak by sa pokrylo veternými turbínami desať percent britskej pevniny s najvyššou priemernou rýchlosťou vetra, získala by sa asi polovica energie potrebnej na to, aby jeden obyvateľ Veľkej Británie mohol každý deň prejsť autom 50 kilometrov. Pritom každý Brit by za postavenie takýchto turbín zaplatil asi 550 libier.
