Tento vtáčí druh každoročne odlieta na juh ako prvý a otvára cestovateľskú sezónu našich operencov. Putovanie vtákov je ohromujúcim a dodnes záhadným prírodným fenoménom, ktorý nás právom privádza k úžasu. Vie si niekto predstaviť, že by ľudstvo dvakrát do roka prežívalo sťahovanie národov? Dokonca v oveľa väčšej intenzite, ako je bežná dovolenková sezóna?
Dážďovník obyčajný, po novom – čiže po vykorenení prívlastku „obyčajný“ z prírodovedného názvoslovia – dážďovník tmavý je jeden z najnápadnejších a najbežnejších vtáčích druhov. Napriek tomu ostáva pre väčšinu ľudí neznámy. Možno pre svoju podobnosť s lastovičkou a možno pre globálnu ľudskú nevšímavosť k prírode.
Je totiž pravda, že aj dážďovníky majú kosákovité krídla a vidlicovitý chvost. Na lastovičky sa vzdialene tiež podobajú svojím tmavým sfarbením. Napriek istým spoločným vonkajším znakom však ani zďaleka nejde o príbuzné druhy. Kým lastovičky patria medzi spevavce – po novom vrabcotvaré (Passeriformes), dážďovníky patria medzi krátkonožce (dážďovníkotvaré – Apodiformes) a v skutočnosti majú napríklad oveľa bližšie ku kolibríkom.
Život vo vzduchu
Už fyzická konštrukcia predurčuje dážďovníka do roly nášho najlepšieho letca – rozpätie tenkých kosákovitých krídel dosahuje až štyridsať centimetrov oproti dĺžke tela osemnásť centimetrov. „Výborný lietací ústroj im umožňuje deň čo deň bez námahy prelietieť aj stovky kilometrov,“ píše známy nemecký prírodovedec z 19. storočia Alfred Brehm.
Dážďovník naozaj trávi väčšinu svojho života vo vzduchu, azda najviac zo všetkých našich druhov. Počas dlhých dní v období letného slnovratu je na oblohe od štvrtej ráno až do desiatej večer a po celý tento čas neúnavne lieta za korisťou. Dosahuje pritom rýchlosť neuveriteľných dvesto kilometrov za hodinu.
Jeho kŕdle na seba upozorňujú nielen obratným a dravým pohybom vo vzduchu, ale aj typickým hlasným krikom. „Vidíme ho od konca apríla do začiatku augusta, ako lieta pri prenikavom výskaní nad mestskými ulicami 
a vysoko nad domami, ako obletuje vrcholy veží,“ popisuje Brehm. „Jeho hlasné črri-črri znejúce volanie je charakteristické pre letné mesiace. Aj podľa toho môže obyvateľ mesta poznať, že je leto.“
Z hniezda rovno do Afriky
Aj preto je takmer neuveriteľné, že si väčšina ľudí tohto svojrázneho operenca a leteckého akrobata nevšimla, najmä ak sú jeho obydlím mestá a dediny. Ak totiž príroda vybavila dážďovníka ako dokonalého letca, tým viac mu ubrala inde. Má len drobné zakrpatené nohy, na ktorých nedokáže sedieť – ani tak ako lastovičky a belorítky na telegrafných drôtoch – tobôž nie chodiť. Vie sa akurát prikvačiť na kolmé drsné steny, pretože jeho pôvodným biotopom boli skaly, ktoré bez problémov vymenil za pohodlný mestský terén a dnes s obľubou hniezdi na činžiakoch a panelákoch. Práve tento fakt mu spôsobuje aj nemalé problémy. Vďaka trendu zatepľovania budov totiž miznú prirodzené miesta, kde si dážďovníky stavali hniezda, čo ohrozuje ich populáciu.
Počas krátkeho pobytu na letnom byte v slovenskom paneláku odchová dážďovník dve mláďatá. Keďže je odkázaný na zber potravy vo vzduchu (dokonca aj vodu pije počas letu), veľmi trpí nepriazňou počasia. Neraz uniká pred blížiacim sa dažďom, čo zrejme viedlo k jeho slovenskému pomenovaniu – treba povedať, že nie až takému výstižnému v porovnaní s českým názvom rorýs, ktorý dokonale vystihuje jeho zvukový prejav. Ak prší pridlho a potravy je príliš málo, mláďatá dážďovníka hibernujú – so zníženým pulzom a dychovou frekvenciou a pri teplote, ktorá sa len málo líši od teploty okolia, dokážu prežiť celé dni. Úžasný je však fakt, že po šiestich-siedmich týždňoch vývoja mláďa dážďovníka jednoducho vyskočí z hniezda a... Letí. Letí rovno do Afriky. A strávi celý život vo vzduchu presne ako jeho rodičia.
Už v druhej polovici leta čaká dážďovníky namáhavá púť na zimoviská v tropickej a južnej Afrike. Preletia denne niekedy aj tisíc kilometrov, pričom si dokážu počas letu aj zdriemnuť! Jednoducho vystúpajú do výšky jedného kilometra a počas kĺzavého letu smerom nadol jedna hemisféra ich mozgu spí, zatiaľ čo druhá sleduje okolie. Zrejme pre namáhavosť a dĺžku cesty sa dážďovníky vydávajú na púť takmer presne na prelome júla a augusta, čím oznamujú školákom aj pedagógom, že sa prázdniny nenápadne prehupli do druhej polovice. Práve vtedy tak náhle stíchnu a osirejú naše ulice. Sťahujúce sa kŕdle alebo zatúlané jedince však vidno aj počas augusta, či dokonca v septembri.
Lastovičky na nitke
V každom prípade je na putovaní dážďovníkov čosi ukážkovo fascinujúce. Podnikajú vyčerpávajúce cesty z tropického afrického prostredia, aby strávili tri mesiace na bratislavskom sídlisku, odchovali tu potomstvo a odviedli si ho zasa tisíce kilometrov nazad do zimoviska.
„Nevie sa, či je správne tvrdenie, že sťahovanie vtákov je následok ľadovej doby, vernosť k rodisku vtákov ostáva tajnosťou. Či by nebolo pre ne pohodlnejšie ostať natrvalo na teplých zimoviskách a tam aj hniezdiť? Čo ich vlastne núti podnikať dva razy ročne ďaleké, nebezpečné a namáhavé sťahovanie?“ pýta sa Brehm, pričom dodáva, že nech sú už dôvody akékoľvek, „sťahovavý vták sa sťahuje, pretože sa sťahovať musí“.
Predstavy o sťahovaní vtákov boli kedysi takpovediac značne insitné, ľudia napríklad verili, že lastovičky cez zimu prečkajú v bahne a až prírodovedec Fritzsch v roku 1763 dokázal, že v skutočnosti cestujú na juh. Označil lastovičku na nohe farebnou nitkou, čím položil základ krúžkovania vtákov, ktoré neskôr, v roku 1899, začal používať dánsky ornitológ Mortensen, keď dával krúžky na nohy škorcom, bocianom, kačiciam a morským vtákom.
Tajomné sťahovanie vtákov
Krúžkovanie sa stalo regulárnou vedeckou metódou, ktorá odhalila mnohé skutočnosti o pohybe vtákov. A boli to skutočnosti prinajmenšom zaujímavé, ak nie šokujúce. Je jasné, že prapríčinou sťahovania vtákov sú klimatické rozdiely. Predovšetkým druhy, ktoré sa živia hmyzom, tak ako dážďovníky, lastovičky či belorítky, by jednoducho zimu neprežili, rovnako ako vodné druhy vtáctva, ktorým zamrznú hladiny riek, jazier alebo morí.
Okrem vonkajších podnetov je však sťahovanie inštinktom, hlboko zakoreneným vnútri vtáčej bytosti. Nepriamo to potvrdzuje aj fakt, že medzi jednotlivými druhmi vtákov sú v tomto smere veľké rozdiely. Niektoré, ako napríklad vrabec domový, sa cítia všade doma a zásadne nikam necestujú, čo potvrdili aj pokusy – ak vrabca odniesli z domáceho prostredia a vypustili kdekoľvek, ostal tam a usadil sa. Naproti tomu, ak víchrovníka tmavého previezli z jeho európskej kolónie neďaleko Walesu a vypustili v americkom Bostone, prekonal počas trinástich dní vzdialenosť 5150 kilometrov, aby sa vrátil domov.
Namáhavé nebezpečné cesty
Niektoré vtáky podnikajú naozaj rekordne dlhé cesty, akoby ich motivoval ani nie tak cieľ ako cestovanie samotné. Rekordérom v tomto smere je brehár hrdzavý, ktorý podniká zo všetkých druhov najdlhší ťah bez prestávky – cestou z Nového Zélandu do Severnej Ameriky prekoná nad hladinou Tichého oceánu trasu s dĺžkou 10 200 kilometrov, čo je dolet, ktorý mu môžu závidieť aj dopravné lietadlá. Spomínaný víchrovník tmavý hniezdi na južnej pologuli, na Novom Zélande a v Čile, no leto trávi aj v severských lokalitách Pacifiku, na Aljaške, v Japonsku či Kalifornii, pričom precestuje okolo 64 000 kilometrov!
Kľukatou cestou
Zaujímavé tiež je, že vtáky často nesmerujú do svojich zimovísk najkratšou možnou cestou. Napríklad bociany biele, ktoré hniezdia vo východnej časti Nemecka, v Škandinávii, vo Fínsku či v strednej Európe, uberajú sa koncom leta na juhovýchod. Zamieria na Balkán, cez Turecko do Malej Ázie a potom cez Sýriu a Suezský prieplav do Egypta a odtiaľ popri koryte Nílu až do južnej Afriky. Západoeurópska populácia bocianov však využíva cestu cez Gibraltár. Škorce, ktoré v zimoviskách pobudnú len krátko (od októbra do marca), majú odlišné dokonca aj oblasti zimného odpočinku. Vtáky zo západu a severu Európy zimujú obvykle pri Atlantiku, 
teda v Holandsku, Belgicku, na Britských ostrovoch a v severnom Francúzsku. Stredoeurópske škorce zasa uprednostňujú stredomorskú oblasť, teda južné Francúzsko, Španielsko alebo Maroko a Tunisko – ako konštatuje Brehm.
Mnohé druhy vtákov pritom putujú po úzkych takmer ostro ohraničených koridoroch, pričom využívajú zastávky, na ktorých sa zhromažďujú a odpočívajú, zväčša na ostrovoch alebo na morskom pobreží. Jedným z takýchto známych miest je napríklad nemecký ostrov Helgoland, kde sa počas jedinej noci usadia desaťtisíce vyčerpaných a putujúcich operencov. Netreba azda dodávať, že cesta na juh pre vtáka znamená nielen obrovské vyčerpanie, ale aj množstvo nástrah v podobe nečakanej nepriazne počasia, hurikánov, zimy či lovcov, ktorí priam čakajú na takúto príležitosť.
Exotický hosť zo severu
Viaceré druhy vtákov sa nesťahujú jednorazovo, ale sa počas zimy viackrát presúvajú na miesta s väčším dostatkom potravy. Typickým príkladom sú divé husi, ktorých gágajúce kŕdle vidíme alebo skôr počujeme aj počas zimných či predjarných večerov a nocí, pričom je známe, že zatiaľ čo naša populácia husí smeruje na juh, u nás sa môžu objaviť husi zo severných častí kontinentu. Zastaviť sa môžu aj polárne druhy, ako je hus siatinná alebo hus bieločelá. Blížiace sa obdobie migrácie vtákov je vo všeobecnosti veľkou príležitosťou zazrieť aj na našich vodných plochách exempláre, aké sa tu počas roka nevyskytujú.
Samostatnou kapitolou sú potom vtáky zo severských oblastí, ktoré zimujú u nás. Najznámejšími druhmi sú pinka severská no najmä chochláč severský, ktorý svojím exotickým sfarbením pripomína skôr obyvateľa tropického pralesa. Zaujímavá je hlavne periodicita jeho výskytu. Každé štyri roky totiž prilieta na Slovensko v takom hojnom počte, že jeho kŕdle doslova obsadia bratislavské parky a je len veľmi ťažké si ich nevšimnúť. (Najbližšia by mala byť zima 2012/2013.)
Záhada orientácie
Putovanie vtákov napokon nemusí vždy smerovať zo severu na juh a naopak. Takisto existujú druhy, ktoré sa sťahujú len čiastočne, alebo druhy, ktoré v poslednom období menia svoje zvyky. Napríklad červienka sa považuje za sťahovavý druh, no čoraz častejšie možno jej spev počuť v záhradách aj počas teplejších zimných večerov a nocí, čo potvrdzuje, že časť populácie tu ostáva.
Doteraz ostáva záhadou nielen otázka, aký vnútorný hlas vtáka podnecuje, aby sa hromadne sťahoval, ale tiež obrovská miera vytrvalosti a navigačných schopností, ktorá sa v tomto tvorovi skrýva. Je fascinujúce, že niekoľkotýždňové mláďa dážďovníka vyletí z hniezda a prekoná tisíce kilometrov, aby úspešne dorazilo na svoje zimovisko. Je priam nepochopiteľné, že do Afriky doletí celkom sama mladá kukučka, ktorá tam nikdy v živote nebola. A rovnako, že lastovičky a belorítky sa zo zimovísk neomylne vracajú ku svojim hniezdam, aby sa v nich opäť zabývali počas letného obdobia.
Je známe, že niektoré druhy sa orientujú podľa súhvezdí na nočnej oblohe, iné podľa slnka, pričom ich vnútorný kompas sa dokáže vyrovnať aj so zdanlivým pohybom slnečného kotúča na oblohe. Skrátka, vták vždy vie, kde je sever.
Kde majú vtáky domov?
Už v priebehu augusta, teda po dážďovníkoch, sa postupne vydávajú na ďalekú cestu aj ďalšie druhy – penice, strakoše či pestrofarebné vlhy, krakle a dudky. Odlietajú kukučky, bociany a ku koncu septembra odtiahnu aj lastovičky a belorítky, po ktorých odchode už naša obloha ostane naozaj pustá a jesenná. Istotou je však skutočnosť, že sa vždy vrátia späť. Rovnako, ako sa vráti jar alebo leto. Nemecký biológ Brehm hovorí: „U nás hniezdia a vychovávajú svoje mláďatá. Hoci sa daktoré druhy, napríklad dážďovník, vlha a krakľa, zdržia u nás iba zopár týždňov, predsa naše kraje sú im pravou domovinou, teda nielen akýmsi letoviskom, pretože tam, kde sa živočích rozmnožuje, kde mu vyrastú mláďatá, tam je jeho domovina.“ Na druhej strane sa nemožno ubrániť dojmu, že vtáky majú domov nielen tam, kde vychovávajú potomstvo, ale aj na cestách, ktoré patria k ich spôsobu života, podobne ako lúčenia a návraty.
Autor: Rudo Harvan
