Singularity - súdruhovia majú problém

Nie je vôbec potrebné bližšie predstavovať vývojársky tím Raven Software. Skúsení harcovníci ho poznajú vďaka vykopávkam ako Hexen či Heretic, herní nováčikovia zas majú v pamäti istotne čerstvo zapísaného Wolfensteina či X-Men Origins: Wolverine. Je až prekvapujúce, že všetky hry Ravenu majú typický rukopis svojich tvorcov. Snažia sa robiť hry jednoducho, so svižnou hrateľnosťou, aby zaujali predovšetkým akčne zameraných hráčov. Nepotrebujú prinášať tituly s komplexným herným systémom, zložitými a prepracovanými hernými prvkami. Ak niečo funguje - a to mlátenie či strieľanie okolo seba bude zaručene fungovať vždy - tak to jednoducho nemenia, maximálne jemne upravujú. Vždy však i bez úvodného loga s havranom veľmi dobre viete, kto to tu má na svedomí.

Posldené dve dielka sa však Raven Software príliš nevydarili. Po stránke kvality samotných hier sme sa síce sťažovať mohli, dostali sme do rúk kvalitný a nadpriemerný materiál. Predajne to však bola bieda a Singularity je pre Raven zrejme nesmierne dôležitý projekt z hľadiska budúcej existencie. Možno bude rozhodovať o tom, či skúsení vývojári prežijú. Mali by. Po odkladoch, presunoch a nie práve výraznému promovaniu prišiel šok. Singularity je vonku a tentoraz sa môžeme pochváliť, že ide o prekvapenie čisto pozitívne. Stále tu máme akčnú hru - strieľačku z vlastného pohľadu - v ktorej si vykračujete po vopred navrhnutej trase a strieľate okolo seba, ale hra ponúka aj čosi navyše. Máme tu možnosť manipulácie s časom, ale okrem prechodu z jedného obdobia do druhého tu ide len o akúsi obdobu streľby (protivník zostarne, premení sa na prach a podobne) alebo stláčania tlačidiel či pák (rozbité prístroje uvediete znovu do chodu, zaseknuté dvere sa rozpadnú vplyvom starnutia...). To, čo robí Singularity hrou príťažlivou a neuveriteľne príjemnou, je atmosféra. Veď aj Half-Life 2, Metro 2033 či Bioshock boli vlastne len strieľačky z vlastného pohľadu. Avšak trochu iné. Ponúkali (ne)príjemne živý a pôsobivý svet.

Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Celý čas strávite na ostrove Katorga-12 ako člen špeciálnej jednotky Black Ops Nate Renko. Spočiatku rutinná misia sa samozrejme zmení v nepredstaviteľné peklo, inak by sme nemali čo hrať. Katorga-12 bola dhé roky mŕtva, pričom dôvody sa hráč dozvie až nepríjemne skoro. Na ostrove však americká armáda registruje neobvykle veľké aktivity, ktoré je nutné prešetriť. Po prelete nad ostrovom sa zdá všetko v poriadku, všade vládne ticho a pokoj - teda až do momentu nechceného a značne tvrdého pristátia. Od tohto okamihu vás sa stávate otrokom ostrova, na ktorom sa v 50. rokoch robili za vlády Stalina utajované pokusy. Sovietski vedci objavili nový prvok E-99, ktorý otváral hranice novým fyzickým experimentom, medzi ktoré patrí napríklad manipulácia s časom alebo teleportácia. Že sa nie všetko podarilo, vám bude jasné okamžite - zdevastované prostredie kedysi pýchy sovietskej vedy je v dezolátnom stave, nikde (zatiaľ) nevidíte ani živú dušu. Prostredie pripomína napríklad Metro 2033 a môžete vziať jed na to, že dlho osamotení nezostanete.

Prvé kroky v spustošenom svete vás síce ohúriť nemusia, no ak sa na chvíľu zastavíte a nebudete len bežať rovno za nosom smerom vpred, poobzeráte sa okolo seba, prečítate zopár audiodenníkov či pozriete niekoľko inštruktážnych videí, jednoducho začnete nasávať atmosféru okolo seba, ovalí vás despotická ruka tyranie. Vojenská sila držiaca ochrannú ruku nad vedcami sa napokon stala katom myšlienok poznania. Trpkosť zbytočnej snahy o zlepšenie podmienok ľudí pre pohodlný život s už tradičným vojenským zneužitím je navyše doplnená o všadeprítomné zhorené telá ľudí: vedcov a ich rodiny, dokonca navštívite aj miestnu školu a malé telíčka skrútené pod lavicami s vami už niečo spraviť musia. Jednotlivé zápisky z minulosti sú doplňované automatickými flashbackmi. Ide o kratučké, avšak pôsobivé momentky. Napríklad v spomínanej škole vidíte ako po ohlušujúcej explózii ženie učiteľka malé deti do úkrytu. Všetko trvá niekoľko sekúnd a je vytvorené v odtieni modrých farieb, takže vidíte akoby duchov. Animácia sa skončí a presne viete, že sa deťom a ani pani - teda súdružke - učiteľke nepodarilo uniknúť smrti. Podobných momentov nájdete v hre mnoho, len sa musíte v inak lineárnej strieľačke zastaviť a vychutnávať si ju.

Pokojné a pomalé prechádzky sa čoskoro zmenia - na scéne sa objavia prví mutanti, ktorých chcela sovietska armáda využiť v expanzii do okolitého sveta, v definitívnom porazení kapitalistických nepriateľov. Ukrývajúc sa v rozpadnutých rozvalinách kedysi žijúceho mesta na vás vyskakujú rôzne monštrá. Spoločné majú to, že útočia na krátku vzdialenosť a keď si ich pustíte k telu, istotne utŕžite nejednu ranu. Niektorí sa dokážu zneviditeľniť, iní sa vedia teportovať a zábavu si užijete v už tradične vypätých momentoch: jedna skupina nepriateľov v podzemných kanalizáciách žila v tme a tým pádom nevidia, no veľmi citlivo reagujú na zvuky či prudké pohyby. Pokojne môžete začať strieľať, tento spôsob prejdenia daných lokácií je možný, avšak to správne napätie zažijete vtedy, keď pár centimetrov okolo vás bude prechádzať zmutované monštrum, zastaví sa a začne čuchať vo vzduchu. Máte obrovské nutkanie pohnúť sa, no práve to by bola ak nie smrť, tak značne pošramotené zdravie. Adrenalín príjemne stúpa, napätie okolo vás priam praská.

Ponuré až depresívne prostredie sa ale začne meniť a budete skákať zo súčasnosti do dávnej minulosti, času, kedy boli experimenty v na dennom priadku a nič nenasvedčovalo tomu, že sa niekto šeredne popáli a chce zneužiť vedcov na totalitnú expanziu. V tomto momente pripomína Singularity klasickú strieľačku. Proti vám stoja sovietski vojaci, ktorí po sebe pokrikujú ruštinou. Je trochu škoda, že hra neobsahuje titulky, ktoré by sa hodili aspoň práve pri ruských dialógoch či pokrikoch. Nič to nemení na skvelej atmosfére, ktorú počas týchto prestreliek zažijete. Ide o tradičný strih, kedy sa ukrývate, mierite spoza prekážok, v jeden moment môžete mať pri sebe iba dve zbrane... Dôležité je, že prestrelky majú spád a nenudíte sa pri nich. Odlišné je využívanie času - je popísané vyššie, skutočne nejde o nič extra novátorské, no aj tieto maličkosti dokážu potešiť, pretože vás prinútia všímať si okolie. A samozrejme sa na to dobre pozerá. Nie je nič krajšie ako keď sa z 50. rokov začnete pre anomálie trhane presúvať v čase. Napríklad na obrovskej lodi sú tieto momenty sprevádzané lúpajúcimi sa stenami, vŕzganím plechov a celkovou deformáciou chodieb.

Príjemným spestrením je postupné vylepšovanie zbraní a samotného hrdinu. Nejde o žiadne zložité mechanizmy, všetko je absolútne prehľadné: napríklad všetky zbrane môžete zlepšiť tromi spôsobmi: zväčšíte zásobník, zvýšite rýchlosť nabíjania alebo vylepšíte poškodenie, ktoré zbraň dáva. Zvýšenie o jednu úroveň stoji jeden bod, o dve dva body. Nič viac a nič menej. Keďže tieto upgrade-y nevykonávate často a musíte sa rozhodovať, do čoho investujete a nepcháte body do nezmyslov, ide o nenápadné, ale vítané spestrenie. Podobne si môžete zlepšiť samotného hrdinu, takže má viac zdravia, unesie viac lekárničiek, je efektívnejší v tom a tom, nájde viac munície, má lepšiu obranu proti útokom na diaľku i zblízka. Navyše jednotlivé vylepšenia pre postavy najprv musíte objaviť, nájsť ako plánik niekde ukrytý. Niekedy je pohodený na stole, inokedy v trezore pod rozpadnutými schodmi (takže najprv musíte schody opraviť posunutím času dozadu, následne posuniete čas dopredu s kurzorom na trezore a on sa rozpadne, otvorí...), takže základné máte priamo pod nosom, tie zaujímavejšie na vás čakajú v úkrytoch.

Môžete si povzdychnúť, že stále ide len a len o strieľačku z vlastného pohľadu. Ale to bol vlastne aj Bioshock, Metro 2033 a Half-Life 2. To, čo robí Singularity príťažlivou hrou je atmosféra, ktorou je nasiaknutá. Nebeháte tu ako o dušu a nestrieľate okolo seba ako blázni, veď zaleziete za roh a všetko bude o pár sekúnd v poriadku. Systém lekárničiek a rozdeleného zdravia poznáme už napríklad zo série Halo a ide zrejme o najvhodnejší kompromis medzi prístupom Call of Duty a starších hier. Náročnosť je nastavená vcelku príjemne. Nemôžete sa vrhať do súbojov bezhlavo, pretože potom tú svoju veľmi rýchlo stratíte. Hoci ide o lineárnu strieľačku a nepriatelia vyskakujú vždy z toho istého miesta, následne sa dokážu pohybovať a nie vždy čakajú za prvou prekážkou na vlastnú smrť. Keď vás môžu prekvapiť zo zálohy, spravia to. Len škoda, že samotný level design to často nedovoľuje. Vojaci sa snažia spolupracovať, monštrá vám idú okamžite po krku. Doba hrania sa odhaduje pomerne ťažko, pretože niekto Singularity dohrá za 6 hodín a doslova ju preletí, iný hráč môže nasávať dianie okolo seba a trvá mu to o niekoľko hodín viac.

Singularity jednoducho nie je hra, ktorú - ak ju chcete skutočne hrať a nielen ňou prebehnúť ako splašené zajace - proste musíte vedieť vnímať, nešmýkať sa iba po povrchu. Pri akčnej strieľačke to znie až podivne. Singularity vás totiž môže odradiť veľmi ľahko: nevyzerá najlepšie. Teda na prvý pohľad: textúry nemajú najvyššie rozlíšenie, pri pohybe ho navyše menia, efektov je poskromne, fyzikálny model je strohý až vôbec premýšľate, či existuje. Z čisto technického hľadiska ide o priemernú hru a pokým vsádzate predovšetkým na kvalitu grafického spracovania, musíte sa posunúť o dom ďalej. V tom Singularity rozhodne neexceluje, neponúkne adekvátny zážitok. Ak si však začnete všímať samotný dizajn prostredia, architektúru úrovní, budete takmer maximálne spokojní. Vidieť, že hoci v horšom grafickom spracovaní, vyzerá hra príťažlivo pre návrh celého prostredia, vďaka ktorému vo vás každý kúsok úrovne evokuje iné pocity. Zahrajte si dnes spomínaný druhý Half-Life a sami zistíte, že to už nie sú také grafické orgie ako kedysi, ale stále vás dianie na obrazovke chytí za srdce. Veď to poznáte, niekedy sme ani grafickú kartu nepotrebovali a dvojrozmerné hry nám poskytli dostatok zábavy, pretože z nich čosi vyžarovalo. V prípade Singularity je do kontrastu postavený zničený svet v depresívnom šate a čisto vedecký s vojakmi. Výborne do seba zapadajú.

Slovko-dve utrúsime aj o zvukovom spracovaní. O tom, že v hre nenájdete titulky k ruskému hovorenému slovu sme už písali. Ono tu titulky nie sú žiadne, čo samozrejme nie je obrovským záporom, no niekedy nie je šušlavým vedcom na kvalitatívne zle nahratých odkazoch (naschvál, pre efekt) rozumieť. Tým sme začali negatívne hodnotenie a pohodlne i skončíme, pretože všetko ostatné v tejto zložke môžeme už len chváliť. Dianie na obrazovke vynikajúco podfarbuje dynamická hudba - pri súbojoch je hlasnejšia, takže vás správne navnadí. Ak máte istý čas len ísť dopredu a užívať si, automaticky sa zmení na nepríjemne mrazivú, nehovoriac o tom, ak musíte rýchlo niekam utekať. Nejde síce o žiadnu ohurujúcu muziku, samostatne ju mimo hry počúvať nebudete, no pri hraní okamžite pocítite, že si na nej dal niekto sakra záležať. Zvukové efekty sa odhalia hlavne pri prestrelkách a - ako inak - časovej manipulácii. Ohlušujúceho rachotu si užijete dosť, o to strach mať nemusíte.

Singularity je zaujímavou hrou. Vskutku príťažlivou, hrateľnou, zábavnou - príjemné letné prekvapenie. Avšak nie pre každého. Môžete sa smiať a ukazovať prstom na lineárnu hrateľnosť, postupne opakujúce sa časové machinácie, že ide len o strieľačku a vyzerá dosť zanedbane. Lenže to sa len kĺžete po povrchu, neprenikli ste dovnútra, kde Singularity odhaľuje svoju dušu. Síce akčnú, jednoduchú, ale príťažlivú. To viete, je to ako so ženami. Môže byť pekná a mať na sebe kilogramy tapety, ak sa s ňou nedokážete porozprávať, fungovať to nebude - respektíve pôjde o povrchný vzťah. Singularity je taká nenápadná kráska, nevyniká, no ak jej dáte šancu, pôjde o lásku. Aj keď až na druhý pohľad.

P.S. Ak hru dokončíte, určite si ju spustite od posledného checkpointu a skúste zvoliť iný postup. Singularity obsahuje tri konce a ani jeden z nich nie je práve šťastný.