Letné odhalenia: Človek pod ohrozenou oblohou

„Pozorujte hviezdy a učte sa od nich,“ povedal Albert Einstein. Oblohu plnú drobných svietiacich bodov vnímame ako kulisu letných večerov a nocí. Každý pohľad na ňu však znamená zároveň vzrušujúcu výpravu do nekonečného časopriestoru.

„Pozorujte hviezdy a učte sa od nich,“ povedal Albert Einstein. Zázraku menom vesmír venoval známy citát aj filozof Immanuel Kant: „Dve veci napĺňajú myseľ vždy novou a rastúcou úctou, čím častejšie a stálejšie sa nimi premýšľanie zaoberá - hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Oblohu plnú drobných svietiacich bodov vnímame ako kulisu letných večerov a nocí. Každý pohľad na ňu však znamená zároveň vzrušujúcu výpravu do nekonečného časopriestoru - optické cestovanie do vzdialeností biliónov či triliónov kilometrov a hlboko do minulosti, k okamihom spred miliónov rokov.

Augustové noci majú amatérski astronómovia radi. Noci sa už trochu predlžujú, pritom je vonku ešte vždy príjemné počasie. Panujú nielen dobré podmienky na pozorovanie, ale je aj čo pozorovať!To všetko vidíme pri pohľade na oblohu plnú hviezd. Vidíme vesmír a v ňom samého seba, poznávajúceho, donekonečna chcejúceho vidieť, do nekonečna otvárajúceho oči.Západy a východy hviezd sa každý mesiac posúvajú o dve hodiny skôr. Napríklad Arktúr v súhvezdí Pastiera zapadá 15. augusta o 0.30, 15. októbra o 20.30 a 15. novembra už o 18.30. Vďaka tomu, že sa v jesenných mesiacoch výrazne skracujú dni, predlžuje sa pobyt Arktúra na oblohe, a hoci ide o jarnú hviezdu, vidíme ju aj počas jesenných večerov nad západným obzorom. Z tabuľky je tiež zrejmé, že Sírius ako hviezda južnej oblohy je v našich zemepisných šírkach nad obzorom približne necelých deväť hodín, zatiaľ čo Arktúr ako severná hviezda na oblohe pobudne až pätnásť hodín. A pre úplnosť, Polárka ako cirkumpolárna hviezda, celých 24 hodín.

Letná obloha ponúka okrem iného nádherný pohľad na Mliečnu dráhu, cez ktorú v tomto čase ďalekohľady dovidia až dovnútra našej galaxie. A zatiaľ čo večer vidno skôr zapadajúce jarné súhvezdia, v druhej polovici noci sa nad obzorom začínajú objavovať súhvezdia jesenné a zimné.

Možno laikov prekvapí, že vôbec možno súhvezdia podľa tohto kritéria deliť. A že pohľad na nočnú oblohu počas augustového večera je iný ako v rovnakom čase v decembri alebo v apríli. Ale je to tak. Vžitá predstava, že stálice sú preto stálicami, lebo ich vidíme vždy na tom istom mieste, nemá ani najmenšiu oporu v realite.

Ide o mýtus, podobne ako sú napríklad aj samotné súhvezdia čistým produktom ľudskej predstavivosti, ktorá si jednoducho premietla okolitý priestor do formátu 2D, teda do roviny. Až používanie techniky ľudí priviedlo k poznaniu, že dve susedné hviezdy v súhvezdí môžu byť v skutočnosti navzájom milióny svetelných rokov ďaleko.

Polárka na svojom mieste

Pre pochopenie zákonitostí, s akými sa hviezdy zdanlivo pohybujú nad našimi hlavami, si treba predstaviť nočnú oblohu nie ako čierne plátno s namaľovanými svetielkujúcimi bodmi, ale ako skutočný priestor, ktorý nás obklopuje. A potom si predstavme našu planétu v tomto priestore, ako obieha okolo Slnka, zároveň sa otáča okolo svojej osi a táto os je ešte aj naklonená. Práve táto zdanlivá maličkosť, sklon zemskej osi, zapríčiňuje taký úžasný fenomén, akým je striedanie ročných období. A spôsobuje aj rôzne podoby nočnej oblohy.

Pozorovateľ na severnej pologuli, v miernom pásme, teda v našich zemepisných šírkach, vidí niektoré súhvezdia na oblohe v každom ročnom období a v každom čase od súmraku do svitania – tzv. cirkumpolárne hviezdy či súhvezdia nikdy nezapadajú pod obzor. Najznámejšia z nich, Polárka, je zhodou okolností presne nad severným pólom Zeme. Ak teda stojí pozorovateľ na severnom póle, vidí Polárku rovno v nadhlavníku.
Pre pozorovateľa v našich končinách je podstatné, že Polárka leží presne smerom na sever a nikdy nemení svoju polohu (presnejšie, mení ju len veľmi málo). Nájdeme ju vždy na tom istom mieste. Preto je hviezdou, podľa ktorej sa vždy orientovali námorníci, navigátori alebo cestovatelia a pútnici. Všetky ostatné hviezdy a súhvezdia, ktoré vidíme, sa potom na oblohe zdanlivo otáčajú okolo Polárky.

431 svetelných rokov

Počas prípadných dovoleniek v exotických destináciách si potom bystrý pozorovateľ určite všimne, že čím sa nachádza južnejšie, tým nižšie vidí Polárku nad obzorom – napríklad v Egypte alebo na Kanárskych ostrovoch je zmena jej polohy očividná a nápadná. Pozorovateľovi na rovníku potom môže Polárka aj zapadnúť za obzor, teda tu už nie je cirkumpolárnou hviezdou.

O Polárke možno ešte povedať, že je výnimočná svojou polohou, nie však veľkosťou – s necelými dvoma magnitúdami je až 47. najjasnejšou hviezdou. Napriek tomu je dnes vraj dvaapolkrát jasnejšia než v časoch, keď ju objavil Ptolemaios. A od Zeme ju delí vzdialenosť 431 svetelných rokov.

Rovnako dodajme, že v našich zemepisných šírkach sú najznámejšie cirkumpolárne, teda nezapadajúce súhvezdia Malý aj Veľký voz (Malá a Veľká medvedica), ale takisto blízko ležiaca Kasiopea pripomínajúca tvarom dvojité w. Ostatné súhvezdia a hviezdy však zdanlivo krúžia okolo pólu, teda okolo Polárky, v takých veľkých kruhoch, že zapadajú pod obzor a zasa vychádzajú.

Pastier a letný trojuholník

Ako je známe, v lete je cez deň severná pologuľa – vďaka sklonu zemskej osi – priklonená k Slnku, akoby smerom na juh. V noci je však situácia celkom opačná a naša pologuľa sa otočí smerom na sever oproti ekliptike, čiže rovine slnečnej sústavy.

To spôsobuje, že počas letných nocí vidíme súhvezdia severnej oblohy, teda objekty, ktoré ležia v polopriestore nad rovinou slnečnej sústavy. Typickým súhvezdím, ktoré sa na oblohe zjavuje na jar a vidieť aj počas letných večerov nad západným obzorom je Pastier s výraznou hviezdou Arktúr. Ide o oranžového obra, ktorý je po Síriovi druhou najjasnejšou stálicou severnej oblohy a štvrtou najjasnejšou hviezdou vôbec. Naľavo od neho vidieť Severnú korunu či hrdinského Herkula.

Typickými letnými súhvezdiami, ktoré vidíme takmer v zenite, nad našimi hlavami, sú však Lýra, Labuť a Orol. Charakterizujú ich tri mimoriadne jasné hviezdy – Vega (najjasnejšia hviezda Lýry), Deneb (Labuť) a Altair (Orol) – ktoré ležia v tvare trojuholníka, preto sa pre ne používa aj označenie „Letný trojuholník“.
Vega je piatou najjasnejšou hviezdou (po Arktúrovi) a zhruba pred 13-tisíc rokmi bola práve ona polárnou hviezdou, teda ležala nad Severným pólom, tak ako dnes Polárka.

Pochopiteľne sa súhvezdie Lýry viaže na povesť o Orfeovi, ktorý hrou na tento nástroj a spevom obmäkčil vládcu podsvetia Hádesa a presvedčil ho, aby mu vydal jeho ženu Eurydiku, ktorá umrela na uštipnutie hadom.
Podľa iných povestí však Orfeus nebol iba antickým Zlatým slávikom, ale skutočným učencom, politikom a duchovným činiteľom, ktorý sa priučil tajomstvám poznania v starom Egypte a vo svojej domovine, v Trácii, sa stal skutočným hrdinom a zástancom Jupiterovho kultu.

Škorpión

Výnimočným a krásnym súhvezdím, ktoré nás upúta počas letných večerov, je Škorpión s dominantným „červeným nadobrom“ menom Antares. Škorpión putuje nízko nad južným obzorom – jeho časť už totiž leží pod rovinou ekliptiky a pre pozorovateľa v našich končinách ostáva skrytá pod obzorom. V prípade ciest do južných oblastí však predstavuje pozorovanie celého Škorpióna v plnej kráse nezabudnuteľný astronomický zážitok. Podľa gréckej báje Faeton, syn slnečného boha Hélia presvedčil svojho otca, aby ho jeden deň nechal viesť svoj slnečný kočiar, v ktorom každý deň prechádzal po oblohe. Kone sa zľakli Škorpióna, splašili sa a záprah letel tak nízko nad zemou, že sa jej povrch zapálil. Ľudia, ktorých slnečné lúče spálili, majú dodnes čiernu pleť. A Zeus, aby zachránil Zem, zrazil bleskom Faetona do rieky Eridanus.

Grécke báje na nebi

Celú legendu o Perseovi zhmotňujú súhvezdia, ktoré sa v lete vynárajú neskôr večer alebo okolo polnoci a spolu s nimi cirkumpolárne súhvezdia Cefeus a Cassiopea. Cefeus bol etiópskym kráľom, ktorého manželka Cassiopea nahnevala Poseidona, pretože o sebe vyhlásila, že je krajšia než jeho dcéry Nymfy. Poseidon vyslal morského hada, ktorý požieral ľudí aj stáda. Vo chvíli, keď prišla na rad kráľova dcéra Andromeda, zachránil ju Perseus a premohol obludu (podľa jednej verzie jazdiac pritom na okrídlenom koňovi Pegasovi, podľa inej využívajúc okrídlené črievice, no v každom prípade mu však ako zbraň poslúžila hlava Medúzy, ktorú ukoristil a pri pohľade na ktorú každý živý tvor okamžite skamenel). Márnotratná Cassiopea potom vraj za trest visí na nočnej oblohe väčšinu času dolu hlavou.

Perseus s najjasnejšou stálicou Algenib je tiež súhvezdím, ktoré preslávil najobľúbenejší meteorický roj Perseidy. Počas augustových nocí vynára sa na oblohu už pred deviatou večer, aby ho postupne počas noci nasledovali ďalšie zimné súhvezdia - Býk, neskôr Orión či Veľký pes s najjasnejšou stálicou Síriom, ktorý vychádza v ranných hodinách.

Zimnými nazývame vo všeobecnosti súhvezdia, ktoré sa nachádzajú na južnej časti oblohy, teda smerom dolu, na juh, oproti rovine ekliptiky. Práve sem je natočená naša pologuľa počas zimných nocí, keďže cez deň je naklonená na sever.

Keďže Zem počas roka mení svoju polohu, mení sa aj zdanlivá poloha hviezd na oblohe. Oblohu, ktorú vidíme povedzme 15. augusta o druhej ráno, máme možnosť vidieť navlas rovnako 15. septembra o polnoci a 15. októbra o desiatej večer. Posun logicky predstavuje presne dve hodiny za každý mesiac.
Takisto je to so západmi a s východmi hviezd. Napríklad Sírius vychádza v polovici augusta okolo pol piatej ráno, no v polovici októbra už polhodinu po polnoci (viac v tabuľke).

Čoraz vzácnejšia tma

Samozrejme, celkom iná – a oveľa dôležitejšia vec – je, v akej kvalite sa nám obraz nočnej oblohy vôbec naskytne. Obyčajný mestský pozorovateľ naozaj pri troche šťastia zazrie najjasnejšie zo zmienených objektov, napríklad na letnej nočnej oblohe spomínaný Arktúr alebo letný trojuholník, teda Vegu, Altair či Deneb. Už Polárka môže byť zastretá závojom svetelného i reálneho smogu. Nehovoriac o drobných hviezdach Malého voza a ďalších menej nápadných objektoch.

O tom, čo všetko bežne na nočnej oblohe nevidíme, nás presvedčí návšteva odľahlejšej oblasti bez svetelného znečistenia a s dobrým vzduchom, napríklad počas dovolenky na horách alebo pri mori. Z čiernej oblohy ako z tmavého vreca sa na nás vysypú tisíce a milióny drobných svietiacich krištáľov, o existencii ktorých sme nemali poňatia. Odrazu vidíme Malý voz v celej kráse a Mliečna dráha sa nám nejaví ako sivastá šmuha namaľovaná štetcom, ale ako skutočný vodopád či skôr hviezdopád drobných svietiacich bodov.
Svetelné znečistenie nadobudlo také rozmery, že moderný človek naozaj nevie, čo je to nočná obloha a vidí z nej len zvyšky, tak akoby sa do hlbín vesmíru pozeral cez mliečne sklo alebo priesvitný záves.

Svetelné znečistenie

Čo je vlastne svetelné znečistenie? Svetlo vytvorené človekom rozptýlené v ovzduší. Je jasné, že bez umelého osvetlenia sa v dnešných časoch nemôžeme zaobísť, na druhej strane však svetlo naozaj až príliš často nemieri tam, kde je potrebné, teda smerom k osvetľovanému objektu a namiesto toho sa veľká časť z neho dostáva do atmosféry a narušuje prirodzenú tmu.

Prirodzená tma je pritom potrebná nielen preto, aby človek mohol vidieť hviezdne nebo nad hlavou a rozjímať nad mravným zákonom v sebe. Tma je nevyhnutná pre biorytmy živých organizmov, aj pre človeka. Práve v tme náš organizmus vylučuje hormón melatonín, ktorý výrazne posilňuje našu imunitu a dokonca aj odolnosť proti nádorovým chorobám.

Na vzniku svetelného znečistenia je kuriózna jeho zbytočnosť – nadbytočné svetlo vyžarované do okolitého priestoru nikomu a ničomu neprináša zisky, práve naopak, znamená aj ekonomické straty. Efektívne verejné osvetlenie predstavuje nielen menšiu záťaž pre prírodu a človeka, ale aj menšie náklady. Napriek tomu je náš svet osvetľovaný ničnehovoriacimi reklamnými plochami a reflektormi. Zdá sa, že v človeku ešte nedozrel pocit, že namieriť svetlo alebo reklamný pútač k oblohe, znamená niečo ako umyť auto v potoku, alebo hodiť ohorok cigarety do studne s pitnou vodou.

Že sa k problému dá pristupovať aj inak, potvrdzujú príklady z praxe – zákony, ktoré platia v talianskej Lombardii, Slovinsku alebo na Kanárskych ostrovoch, kde nebol problém skĺbiť požiadavky cestovného ruchu s podmienkami potrebnými na astronomické pozorovania a prácu tamojšieho špičkového astrofyzikálneho pracoviska...

Prestávame sa dívať?

Svetelný smog sa stal témou posledného desaťročia. Medzi politické témy preniká len pozvoľna, hoci jeho globálne rozmery sú nevídané a možnosti riešenia pritom také jednoduché a triviálne, že naozaj stačí iba chcieť. Trendy sú pritom veľmi nepriaznivé a podľa odhadov odborníkov nočná obloha sponad našich hláv zmizne v horizonte niekoľkých rokov – a pritom ju nemožno zapísať ani len medzi ohrozené rastlinné a živočíšne druhy.

V porovnaní s večnosťou hviezd, galaxií, skrátka vesmíru okolo nás, ide pritom o bezvýznamnú epizódu. Vesmír bude existovať aj naďalej. Akurát jeho pozorovateľ (netušíme, do akej miery exkluzívny a jedinečný) ešte nedávno s úžasom kreslil súhvezdia a odrazu, keď bol schopný rozpoznať a preskúmať podstatu hviezd, nedokázal sa na ne dívať. Aký zvláštny paradox!

Pohľad do nekonečna

Človek má rád turistické vyhliadkové miesta, aby dovidel pár kilometrov od miesta, kde sa nachádza. Ak je opar počas letných dní, dovidí päť alebo možno dvadsať kilometrov ďaleko. Pri priezračnej atmosfére vidí pohoria a mestá vzdialené päťdesiat, možno sto kilometrov.

Potom sa odrazu zotmie a pred horskou chatou alebo na morskom pobreží s úžasom hľadíme na objekty, ktoré sú bilióny kilometrov ďaleko. Dívame sa smerom do zakriveného nekonečna, do vlastnej minulosti alebo možno aj budúcnosti, k hranici možnosti porozumieť svetu, v ktorom žijeme, životu, ktorý máme k dispozícii práve preto, aby sme si mohli klásť podobné otázky. Pohľadom do nekonečnej šírky priestoru, akoby sme zaostrovali na krehký a nepatrný bod našej vlastnej podstaty kdesi v hĺbke nášho vnútra.

Existuje dostatok dôvodov, racionálnych či emocionálnych, prečo sa chceme pozerať do vesmíru. Jeho poznanie bolo predmetom zápasu medzi zdravým rozumom a náboženskými dogmami. Jeho poznanie stálo životy odvážlivcov, akým bol Giordano Bruno. Človek vynaložil miliardy, aby vyslal svojich zástupcov do kozmu. Sondy ohmatávajú objekty slnečnej sústavy, no optická a rádiová technika dovidí na okraj samotného vesmíru, v ktorom je toľko miesta, až je naša nepatrnosť temer nemiestna.

Z inej planéty

Dlho mi trvalo, kým som pochopil, odkiaľ prišiel. Malý princ mi kládol veľa otázok, no zdalo sa, akoby tie moje nikdy nepočul. Všetko mi postupne odhalili slová, čo mu náhodou vykĺzli. Tak napríklad, keď zazrel po prvý raz moje lietadlo, (nenakreslím lietadlo, pre mňa je to priveľmi zložitá kresba), spýtal sa ma:
„Čo je to za vec?“
„To nie je vec. To lieta. Je to lietadlo... Moje lietadlo.“
A bol som hrdý, že mu môžem oznámiť, že lietam. Vtom vykríkol:
„Čože! Ty si spadol z neba!“
„Áno,“ skromne som odpovedal.
„Ach? To je smiešne...“
A malý princ vybuchol do veľkého smiechu, čo ma veľmi rozhorčilo. Želám si, aby sa moje nehody brali vážne. Potom dodal:
„Tak aj ty prichodíš z neba! Z ktorej planéty pochádzaš?“
Hneď som vytušil, že tým vrhá trochu svetla do tajomstva svojej prítomnosti na tomto mieste, a rýchlo som sa spýtal:
„Teda ty prichodíš z nejakej inej planéty?“
No neodpovedal mi. Mierne pokrútil hlavou a neprestal hľadieť na moje lietadlo. O chvíľu sa ozval:
„To je pravda, na tomto si nemohol prísť z veľkej diaľky.“
A nadlho sa zasníval. Potom si vytiahol z vrecka svoju ovečku a zahĺbil sa do obdivovania svojho pokladu. Viete si predstaviť, akú zvedavosť mohlo vo mne vzbudiť jeho polopriznanie o „iných planétach“. Pokúsil som sa teda dozvedieť o tom viac:
„Odkiaľ prichodíš, milý chlapček? Kde je to tvoje „u mňa“? Kam chceš odniesť moju ovečku?“