Niekedy zasvieti ako okolité stálice, inokedy nesmierne jasne, zanechávajúc za sebou svietiacu či dymovú stopu. Predkovia ho považovali za padajúcu hviezdu. My už vieme, že je to inak, ale poetika tejto archaickej predstavy nás stále oslovuje. Práve v auguste sa nám každoročne ponúka príležitosť užiť si ju a premeniť padajúce hviezdy na naplnené želania. Na vrchole svojej aktivity je totiž najznámejší meteorický roj, Perseidy.
Pravdaže, z vedeckého hľadiska je jasné, že nijaká hviezda sa nemôže odtrhnúť z nebeskej klenby a spadnúť. Postupne s rozširujúcimi sa technickými možnosťami človek odhaľoval tajomstvá vesmíru. Zistil, že hviezdy sú mimoriadne vzdialenými a spravidla obrovskými objektmi. Napríklad polomer Slnka je 109-krát väčší než polomer Zeme, predstavuje 696-tisíc kilometrov. Polomer hviezdy Sírius je dvakrát väčší - okolo 1,4 milióna kilometra. Najväčšou známou stálicou je superobor VY Canis Majoris s polomerom 2,8 miliardy kilometrov. No a navyše hviezda je predovšetkým obrovským zdrojom energie a v jej vnútri prebieha nepretržitá termonukleárna reakcia.Názov - Súhvezdie - Maximálna aktivita„Padá hviezda, budeš mať šťastie,“ hovorí známe úslovie. Alebo iný variant: „Padá hviezda, rýchlo si niečo želaj, splní sa ti to.“ Menej známy vtip rozvíja myšlienku do pragmatického absurdna: „Padá hviezda... Zaželal si si niečo?“ „Aby mi nespadla na hlavu.“Súvislosť šťastia a splnených želaní s padajúcimi hviezdami je zjavná. Vystihuje krátkosť a prchavosť šťastných chvíľ, vzácnosť okamihov, v ktorých prežívame pocit naplnenia. Zhmotňuje obrovskú intenzitu energie, ktorá sa v okamihu vyžiari do okolitého priestoru.Pravdaže, z vedeckého hľadiska je dnes dostatočne známe, že meteor nemá s hviezdami nič spoločné. Iba ak skutočnosť, že v oboch prípadoch ide o svietiaci objekt. Kým však hviezda predstavuje obrovský žeravý reaktor, v ktorom prebieha termonukleárna syntéza a je teda zdrojom obrovských kvánt energie, meteorit je len kúskom kameňa, zrnkom vesmírneho prachu, ktorý vďaka zemskej príťažlivosti zablúdi do atmosféry a pri dopade na zem väčšinou bleskovo zhorí. Kým stálice sú od nás neprekonateľne vzdialené, meteor nám doslova preletí nad hlavou. Dojem z pohľadu naň však ostáva oveľa dlhšie. A splnené želanie možno aj navždy. Dokonca i samotná možnosť niečo si želať znamená pre človeka veľmi veľa. Znamená chuť po niečom túžiť. A tiež chuť hľadieť na nočnú oblohu. Kým sa na ňu počas letných nocí dokážeme aspoň na chvíľu zadívať, znamená to samo osebe, že sme šťastní. A že žijeme.
Meteoroidy sú oproti tomu najmenšími objektmi vo vesmíre. Sú doslova a do písmena zrniečkami vesmírneho prachu. Pravdaže, slovo zrniečko netreba brať celkom doslovne – vo vesmírnom meradle môže ísť o veľkosť desatín milimetra, ale aj niekoľkých metrov.
Stavebné kamene vesmíru
Odkiaľ sa tieto „zrnká“ vzali? Z veľkej časti ide o pozostatok protoplanetárneho mraku, teda hmoty, z ktorej sa formovala Slnečná sústava. Ide teda o stavebný materiál, ktorý zvýšil a potuluje sa voľne vesmírom. Občas sa dokonca aj rozrastie o úlomky, ktoré vznikajú zrážkami asteroidov, alebo ich dopadmi na planéty či ich mesiace. Tretím no veľmi dôležitým zdrojom meteoroidov sú potom rozpadávajúce sa kométy.
Meteoroidy, ktoré vznikajú z planetárnej hmoty, si zachovávajú aj planetárny spôsob pohybu. Obiehajú okolo Slnka po rôznych dráhach, väčšinou však v tom istom smere ako ostatné planéty, pričom ich rýchlosť nepresiahne 42 kilometrov za sekundu, čo znamená, že nestačí na únik zo Slnečnej sústavy. Oproti tomu meteoroidy z komét sa pohybujú celkom inak – po eliptických dráhach svojich materských komét. Vytvárajú oblaky prachu obrovských rozmerov a ak práve Zem vletí do takéhoto mraku, hovoríme o meteorických rojoch. Tými najznámejšími sú Leonidy a Perseidy, Lyridy, Geminidy či Ursidy. Na prvý pohľad exotické názvy získali podľa súhvezdí, z ktorých (pravdaže iba zdanlivo) vyletujú.
Meteoroid, meteor, bolid
Meteoroid vletí do zemskej atmosféry rýchlosťou 12 až 72 kilometrov za sekundu – záleží pritom na uhle dopadu, či nám letí priamo „oproti“, alebo nás dobieha. Vďaka obrovskému treniu začne teleso vo vzduchu horieť a vydávať intenzívne svetlo, ktoré je v skutočnosti ionizovaným plynom. Kým pojem meteoroid označuje samotný letiaci objekt, meteor (niekedy aj lietavica) je pomenovanie pre tento úchvatný svetelný jav, ktorý pozorujeme pri prelete meteoroidu zemskou atmosférou. Mimoriadne intenzívny meteor sa potom nazýva bolid – svojím jasom predstihne napríklad aj mesiac v splne a jeho prelet vzduchovým obalom zeme môžu sprevádzať i zvukové efekty.
Jeden z úlomkov meteoritu Košice. Vedľa neho na porovnanie veľkosti minca.
Meteorit sa rozpadol nad juhovýchodným Slovenskom 28. februára 2010 a prvý
úlomok hľadači našli 20. marca
Bolid nad Košicami
Meteoroid väčšinou zhorí už v horných vrstvách atmosféry. Niekedy doputuje nižšie a vplyvom vysokej teploty a enormného tlaku doslova exploduje a rozletí sa na niekoľko kusov, čo je pre náhodného pozorovateľa úchvatné divadlo. Ak aspoň časť doputuje až na zemský povrch, hovoríme už o meteorite. Ročne ich na Zem dopadne okolo dvadsaťtisíc, samozrejme väčšina do morí a oceánov, menšia časť na zemský povrch. Netreba zdôrazňovať, že vyhľadávanie meteoritov patrí medzi mimoriadne dobrodružné zberateľské vášne, no predovšetkým ide o veľmi dôležitý zdroj cenných vedeckých poznatkov.
Potvrdila to nedávna udalosť z 28. februára, keď jasne žiariaci meteor, vlastne už bolid, pozorovali pred pol dvanástou večer na východnom Slovensku i v Maďarsku. Úkaz vyvolal veľkú pozornosť, možno i preto, lebo sa hral finálový zápas olympijského turnaja v hokeji a mnohí ešte boli hore. Je pochopiteľné, že juh východného Slovenska i sever Maďarska začali okamžite brázdiť laickí i profesionálni hľadači meteoritov. Vedci sa snažili vypočítať dráhu letu a konfrontovať výpočty s výpoveďami svedkov. Zistili, že prvá mohutná explózia, pri ktorej sa rozpadla väčšia časť telesa, nastala už tridsaťpäť kilometrov nad zemským povrchom.
Meteorit po 115 rokoch
Napokon 20. marca našiel astronóm Juraj Tóth prvý meteorit. „Celkovo sa našlo šesťdesiatštyri meteoritov s hmotnosťami od 0,5 gramu po 2,19 kilogramu. Prvý meteorit bol analyzovaný na FMFI UK jadrovými fyzikmi (prof. P. Povinec) na prítomnosť kozmogénnych izotopov, ktoré jednoznačne potvrdili mimozemský pôvod,“ konštatujú astronómovia Juraj Tóth a Ján Svoreň. „Ďalšia promptná analýza určila, že ide o obyčajný chondrit typu H5 (Dr. J. Haloda z Českej geologickej služby), čo je najbežnejší typ kamenných meteoritov. Z komerčného hľadiska majú malú cenu, ale z vedeckého hľadiska ide o veľmi výnimočný prípad. Na svete je nájdených okolo štyridsaťtisíc meteoritov, ale z toho len trinásť má doteraz určenú dráhu, takže vieme, z ktorej časti Slnečnej sústavy k nám prišli. Meteorit „Košice“ bude 14. prípadom, prvým na Slovensku. Od posledného pozorovaného pádu meteoritu na Slovensko, ktorého dráha sa vtedy nedala určiť, prešlo stopätnásť rokov.“
Najväčší železný meteorit s hmotnosťou 60 ton.
Volá sa Hoba a nachádza sa v africkej Namíbii
Šťastie či nešťastie?
Najväčší železný meteorit s hmotnosťou šesťdesiat ton a s rozmermi 2,95 x 2,84 x 1,2 metra má názov Hoba a odpočíva v africkej Namíbii, kde ho našli v roku 1920. Medzi kamennými meteoritmi má (zatiaľ) prvenstvo „vesmírny šuter“ s hmotnosťou „iba“ 1770 kilogramov, ktorý dopadol 8. marca 1976 v Číne. Samozrejme dopady rozžeravených kúskov – a niekedy i riadnych kusov – skál či kovu z vesmíru sprevádzajú ďalšie efekty. Napríklad roztavenie okolitého materiálu na sklovité „kamienky“, ktoré sa nazývajú tektity. Pre tie české sa vžil názov Vltavín a patria medzi cenené a veľmi pekné drahé kamene.
Dopady meteoritov však môžu byť aj dramatickejšie. Kráter s priemerom 64 kilometrov sa zachoval v Kanade po tvrdom pristátí meteoritu približne pred 212 miliónmi rokov. Zhruba pred 20- až 50-tisíc rokmi dopadol meteorit s veľkosťou tridsať metrov a hmotnosťou 70 000 ton (!) do Arizonskej púšte, kde po ňom dodnes ostal kráter s priemerom 1,2 kilometra a hĺbkou 183 metrov. Je hrozné predstaviť si, čo by sa udialo, ak by podobné „zrnko“ planetárneho či „kometárneho“ stavebného materiálu zaletelo na Zem dnes, niekam do civilizovaných končín.
Tunguská katastrofa
Dodnes najzáhadnejšou a najhrozivejšou demonštráciou hrozby z kozmu je Tunguská katastrofa – obrovská explózia, ktorá sa odohrala nad sibírskou tajgou 30. júna 1908 krátko po siedmej hodine ráno. Obrovskú tlakovú vlnu zaznamenali prístroje na celom svete. Pri výbuchu sa dostalo do atmosféry asi desať miliónov ton prachu, ktorý spôsobil rozptyl svetla takých rozmerov, že týždeň po katastrofe sa v Londýne dali o polnoci čítať noviny. O tejto udalosti existuje množstvo konšpiratívnych teórií a niektoré znejú naozaj bizarne – napríklad stretnutie Zeme s malou čiernou dierou alebo pokusy Nicolu Teslu. Ako najpravdepodobnejší sa však predsa len javí dopad meteoritu prípadne úlomku z jadra kométy – čo by vysvetľovalo, že sa v okolí výbuchu nenašli pozostatky telesa, keďže materiál, z ktorého sa kométa skladá, mohol doslova sublimovať. Tvrdeniu zodpovedá aj malý fragment z telesa, ktorý sa predsa len podarilo v roku 1998 nájsť ruskému vedcovi Andrejovi Zlobinovi.
Meteorický kráter v Arizonskej púšti. Má priemer 1200 metrov,
hĺbku 170 metrov a vznikol pred 50-tisíc rokmi
Trafení meteoritom
Našťastie sa bežné dopady meteoritov počas našej relatívne veľmi krátkej modernej epochy dajú vtesnať do medzí bežných nepríjemností. Známy je jeden jediný prípad zranenia z 30. novembra 1954, aj to značne kuriózny: Štvorkilogramový meteorit dopadol na strechu Ann Elisabeth Hodgesovej z mestečka Sylacauga v americkom štáte Alabama. Úlomky zo strechy zasiahli rádio, a to poranilo 31-ročnú Hodgesovú, ktorá si za to vyslúžila naozaj veľmi širokú publicitu. V roku 1992 zasiahol maličký asi trojgramový fragment meteoritu ugandského chlapca menom Mbale. Najčerstvejší je prípad z 12. júna 2009, keď štrnásťročného Gerrita Blanka z nemeckého Essenu zasiahol rovno do ruky rozžeravený kus vesmírnej horniny veľký asi ako orech. A naopak, zo starších prípadov: V roku 1847 dopadol meteorit na budovu v českom Broumove. Doteraz však nie je známy žiadny prípad úmrtia spôsobeného meteoritom.
Slzy z kométy
Nadrozmerná padajúca hviezda nám teda môže priniesť aj smolu. Ostaňme však radšej pri malých drobných a sympatických telieskach nosiacich šťastie. Všetci, čo veria v magickú moc nádherných meteorov, alebo sa aspoň radi pozrú na krásne kozmické predstavenie, netrpezlivo očakávajú prvú polovicu augusta. Tohto roku má aktivita Perseíd vrcholiť 12. a 13. augusta, hoci zvýšený výskyt meteorov sa dá pozorovať už od 24. júla a zhruba až do konca augusta.
Ako napovedá názov, radiant, čiže bod, odkiaľ meteory zdanlivo vyletujú, sa nachádza v súhvezdí Persea. V súhvezdí, ktoré nesie meno po nebojácnom antickom hrdinovi a ktoré sa v auguste objavuje nad obzorom v druhej polovici noci. Pre svoje načasovanie sa Perseidy niekedy volajú aj Slzy svätého Vavrinca (10. august), čo je mimochodom dátum spojený s mnohými ľudovými pranostikami. Napríklad, že slnečnosť na deň Vavrinca hotuje nám dobrého vínka. Alebo tiež, že Vavrinec naští do vody.
Samozrejme, človek Perseidy pozoroval už dávno, napríklad už v roku 36 nášho letopočtu v Číne. V roku 1029 ich pozorovali v Egypte. Za ich objaviteľa sa však považuje Američan Edward Claudius Herrick – prvýkrát ich videl 9. augusta 1837, teda ako 26-ročný. Nasledovalo množstvo ďalších pozorovaní a Talian Giovanni Virginio Schiaperelli priradil jednoznačne Perseidy ku kométe Swift-Tuttle (1862 III), ktorá je ich materským telesom. Slzy Svätého Vavrinca teda pochádzajú z kométy s dnes už katalogizovaným označením 109P/Swift-Tuttle. Do ich oblaku Zem vlieta každoročne počas svojej púte na obežnej dráhe okolo Slnka. Prachové častice či kamienky prenikajú do atmosféry rýchlosťou až okolo 59 kilometrov za sekundu. Známe a obľúbené sú najmä preto, že sú stabilné a každý rok môžu pozorovatelia vidieť okolo šesťdesiat meteorov za hodinu, v mimoriadnych prípadoch ich bolo už aj do dvesto.
Samozrejme, počty nie sú až také dôležité. Podstatná je príležitosť ľahnúť si do trávy, zahľadieť sa na oblohu, na hviezdy, ktoré sa na nej trbliecu... A aj na tie, ktoré spadnú, aby nám poskytli možnosť si niečo zaželať, alebo aspoň užasnúť nad prchavým no intenzívnym zážitkom.
Čo je čo?
Meteoroid – teleso pochádzajúce z protoplanetárneho oblaku, zo zrážok planétok či z komét, čo môže vletieť do zemskej atmosféry.
Meteor – svetelný jav sprevádzajúci prelet meteoroidu zemskou atmosférou.
Bolid – mimoriadne silný a jasný meteor.
Meteorit – ak meteoroid nezhorí celý v atmosfére, nazýva sa teleso, ktoré dopadne na zem meteoritom.
Najznámejšie meteorické roje
Lyridy - Lýra - 22. apríl
Eta Aquaridy - Vodnár - 6. máj
Južné delta Aquaridy - Vodnár - 28. júl
Perseidy - Persued - 12. august
Orionidy - Orión - 21. október
Geminidy - Blíženci - 14. december
Ursidy - Veľká medvedica - 22. december
Šťastie padajúcich hviezd
Perseus a hlava Medúzy
Perseus neotáľal. Pripravil sa na cestu a dychtiac po dobrodružstve ihneď vyrazil. Zapadajúce slnko mu ukázalo smer putovania. Plavil sa po mori a cestoval po súši. Razil si cestu cez ohromné lesy, plné zveri a vtáctva, prechádzal cez pohoria a brodil sa cez rieky. Dlho, predlho putoval stále na západ.
Bohyňa Palas Aténa sledovala jeho cestu. Bola vždy ochrankyňou smelých mužov a Perseova odvaha sa jej páčila. Zjavila sa Perseovi a oslovila ho:
„Si smelý, Perseus, ale iba smelosť by ti nepomohla. Treba ti vedieť, ako sa máš správať, aby si sa vrátil domov živý a zdravý. Poradím ti. Na Gorgóny nesmieš pozrieť. Ťažko by si však s Medúzou bojoval, keby si na ňu nehľadel. Dám ti preto kovový štít. Leskne sa ako zrkadlo a budeš môcť v ňom Gorgóny dobre pozorovať. Ich obraz ti neuškodí. Obyčajným mečom by si Medúze hlavu neodťal, vezmi si preto tento oceľový kosák. No predovšetkým ti treba získať od nýmf okrídlené črievice, kúzelnú kapsu a prilbu, ktorá robí ľudí neviditeľnými. Poď, ukážem ti cestu k trom starenám. Sú to sestry Gorgón a vedia, kde nymfy žijú.“
Perseus poďakoval bohyni, zobral lesklý štít a kosák a šiel, kam mu ukázala.
***
Múdro vládol kráľ Perseus. Kúzelné dary vrátil bohyni Aténe, iba kapsu s hlavou Medúzy si ešte nejaký čas nechal. Žiaden nepriateľ sa neopovážil vtrhnúť do jeho krajiny. Hlava Medúzy bránila sladký mier.
(Eduard Petiška, Staré grécke báje a povesti)
Autor: Rudo Harvan
