Keď zasvieti slnko, ľuďom sa zdvihne nálada, vyroja sa na kúpaliská, do lesov, bicyklovať na hrádzu či chytať bronz pri záhradných prácach. No keď už druhý týždeň stúpa ortuť teplomera nad tridsať, ba dokonca sa blíži k štyridsiatke, z oblakov nespadne ani kvapka, tráva je žltá, pôda ako prach a chodníky pália ako pec, nálada sa pomaly mení. Južanským typom možno horúčavy vyhovujú, no väčšina populácie trpí a slabším, chorým či starým môžu privodiť vážne zdravotné problémy. Aj takto vyzerajú psie dni.
Júl a august sú z klimatického hľadiska najteplejšími mesiacmi roka. Nástupom astronomického leta sa síce dni pozvoľna skracujú, no slnečné žiarenie je stále dostatočne intenzívne – vďaka dĺžke dňa, aj vďaka výške slnka nad obzorom. Vzduch sa teda zotrvačnosťou naďalej prehrieva, podobne ako zemský povrch a voda v moriach či oceánoch na severnej pologuli. To všetko si môžeme predstaviť ako obrovský akumulátor energie. Leto vrcholí. A počas leta nie sú horúčavy ničím mimoriadnym.Ak sa povie, že dakomu bude riadne horúco, nemusí ísť zákonite o teplotu. Horúco je politikom pred voľbami. Horúco je verejnému činiteľovi, ktorý je stíhaný pre úplatkárstvo – kým ho súd nezbaví viny pre nedostatok dôkazov či procedurálne chyby. Horúco je žiakom pred klasifikačnou konferenciou a športovcom pred dôležitým finále.V slove „horúčavy“ sa priam odráža fyzikálna podstata javu, ktorý vnímame ako pocit tepla – teda kmitanie molekúl s určitou vnútornou energiou.Je zaujímavé, že toto kmitanie sa môže zintenzívňovať prakticky donekonečna, takže donekonečna môže rásť aj teplota. Naopak, klesať donekonečna nemôže. Ak sa kmity spomalia natoľko, že celkom ustanú, dosiahne látka najnižšiu možnú teplotu, ktorá predstavuje mínus 273,15 stupňa. Inými slovami, existuje hranica známa ako „absolútna nula“, no horúčavám sa žiadne limity nekladú. Horúčavy sú neobmedzené.Určite to tak mnohí pociťujú aj fyzicky, ak sú odsúdení na cestovanie MHD alebo vyčkávanie na zastávkach alebo na pobyt na rozpálenej ulici pri denných teplotách okolo 36 až 38 stupňov. Chladný máj a daždivé počasie v júni vyvolávalo v ľuďoch subjektívny pocit, že globálne otepľovanie je chiméra. Júlové horúčavy rýchlo vracajú do hry presvedčenie, že na tomto jave niečo je.Samozrejme, ide o subjektívny pocit. A počas horúčav nazývaných aj „psie dni“ je to pocit opodstatnený. Klimatické zmeny však človek hodnotí na základe štatistík a faktov. Bohužiaľ, aj tie potvrdzujú, že nám môže byť ešte riadne horúco.Už tri dni trvali tie horúčavy: na podobné sa nepamätali ani veľmi starí ľudia. Množili sa úpaly, kolapsy, zníženia tlaku z tepla až do bezvedomia. Ľudia vyhľadávali vodu, ale najmä chládok. Chládok, chládok, chládok! Slnko búšilo do hláv, vzrastalo všeobecné podráždenie.Z kúpaliska som odišiel asi o tretej. Ťažko vôbec nazvať kúpaním tú masovú onaniu pri hocijakom pľuvadle. Voda v bazéne bola teplá, špinavá, smradľavá, plávať sa, samozrejme, nedalo, lebo nebolo miesta na rozmach rúk a nôh, okolo bazéna na žltej spálenej tráve sa tisli stovky spotených tiel s nezdravou, mľandravou, červenou, akoby uvarenou pokožkou. Málo ľudí bolo dohneda opálených, slnko nás poväčšine zaskočilo. Pred odchodom som sa dosýta napil vody z hydrantu, bola studená, dobre odtečená.Kráčal som takmer vyľudneným mestom, stretal som ojedinelých nešťastníkov, ktorí z ktovieakých príčin nemohli vypadnúť zo špinavých ulíc, horúčosť sa kúdolila do výšky kolien nad topiacim sa asfaltom chodníkov, sálala z kamenných mačacích hláv, betónu, zo stien domov, z lesknúcich sa plechov áut a električiek. My, čo sme sa teraz unavene ťahali tesne vedľa múrov vrhajúcich sporé tiene, my, čo sme sa náhodou, teraz, keď väčšina opustila ulice, stretali, cítili sme sa ako príslušníci spoločnej sekty, akoby nás zblížil spoločný ťažký údel, s porozumením sme sa na seba usmievali. Nevedel som, kam mám ísť.
Dokonca nielen u nás, v miernych zemepisných šírkach, ale aj v severnejších končinách. Vysvetlenie je jednoduché. Počas polárnych bielych nocí tu slnko nezapadá, alebo zapadá len na krátky čas a atmosféra ani pôda tu pri jasnom a suchom počasí nestihnú poriadne vychladnúť. Nie je ničím výnimočným, ak začiatkom leta namerajú vo Fínsku či Švédsku 32 stupňov. Napríklad v polovici júla tohto roka prežívali Moskovčania horúčavy okolo 35 stupňov, zatiaľ čo na Azorských ostrovoch mali dovolenkári o rovných desať stupňov menej, podobne ako v oblasti Gibraltáru či severozápadnej Afriky.
Historické štyridsiatky
Júl a august sú, pochopiteľne, najteplejšie mesiace aj na Slovensku. Pri Bratislave (v Ivanke pri Dunaji) je priemerná júlová teplota 20,3 stupňa, august má dlhodobý priemer 19,6. V nížinách juhozápadného Slovenska sa počas leta vyskytne priemerne osemnásť tropických dní, teda dní, počas ktorých teplota vystúpi na 30 stupňov a viac. (Len na doplnenie, pri teplote 25 stupňov a viac hovoríme o letnom dni.) Po daždivom (nie však studenom!) tohtoročnom júni nastúpili typické letné horúčavy až v prvej polovici júla, zato však s poriadnou razanciou. Teplota stúpala nad 35 stupňov a na viacerých miestach padli miestne teplotné rekordy.
Absolútne prvenstvo si však drží zatiaľ jeden jediný prípad, keď sa ortuť teplometu vyšplhala nad 40 stupňov. Stalo sa tak pred troma rokmi, 20. júla 2007 na viacerých miestach južného Slovenska. V Hurbanove namerali 40,3 stupňa, čím bol prekonaný dovtedajší absolútny slovenský rekord z 5. júla 1950, keď na tom istom mieste bolo „len“ 39,8 stupňa.
Samotné leto 2007 sa tiež stalo druhým najteplejším v histórii meteorologických pozorovaní – tie sa napríklad konkrétne v Hurbanove datujú od roku 1871. Práve štatistické údaje, ktoré sa vzťahujú na dlhšie časové obdobia, teda na mesiace, ročné obdobia či celé roky, majú vyššiu výpovednú hodnotu než miestne rekordy, ktoré môžu byť do značnej miery výsledkom náhody. A, bohužiaľ, tieto štatistiky potvrdzujú, že nárast priemernej teploty nie je len výmyslom vedcov, ktorí potrebujú získavať granty. Je to jednoducho skutočnosť. Na ilustráciu len niekoľko faktov. Všetky letá od roku 1990 boli teplotne nadpriemerné. Naopak, posledné studené leto sme mohli zažiť v roku 1984.
Ďalšie skutočnosti: Medzi desiatkou historicky najteplejších liet figuruje až päť rokov poslednej dekády: 2003, 2007, 2000, 2008 a 2009. Za predpokladu, že si tropický ráz počasia uchová aj leto 2010, je celkom možné, že sa do skupiny najteplejších zaradia všetky posledné štyri ročníky za sebou. Bude táto tendencia pokračovať? Bude každé ďalšie leto už iba rekordné? Budeme čakať na ďalší absolútny teplotný rekord zasa pol storočia alebo už oveľa menej? Dočkáme sa ešte niekedy studeného leta?
„Pravdepodobnosť studeného leta (s odchýlkou viac ako mínus jeden stupeň od dlhodobého priemeru) je za obdobie tridsať rokov šesť percent, za obdobie posledných dvadsať rokov takmer nulová,“ konštatuje klimatológ Pavel Matejovič. „To je však len štatistika, ktorú treba brať s rezervou. Len na základe nej sa dlhodobé prognózy počasia nevykonávajú.“ V každom prípade sa dá tvrdiť len jedno: Pravdepodobnosť, že každé ďalšie leto bude teplotne nadpriemerné, sa blíži ku sto percentám, pravdepodobnosť, že bude studené, sa blíži k nule.
Názov psie dni na júlové horúčavy nevznikol, ako by sa mohlo zdať, podľa toho,
že psíky nevedia letnú páľavu vydržať, ale z celkom inej súvislosti. Skrýva sa za
ním najjasnejšia hviezda nočnej oblohy Sírius, ktorá je najžiarivejším objektom
súhvezdia Veľký pes. Starí Rimania spájali vrcholiace horúčavy s východom Síria
na rannej oblohe
Horúčavy 1992 a 1994
Mnohí si spomenú, že nástup tohto trendu signalizovali dve mimoriadne dlhé obdobia letných horúčav v rokoch 1992 a 1994. V roku 1992 bol mimoriadne horúci august a ku koncu mesiaca bola pôda taká suchá, že sa na viacerých miestach, najmä na Záhorí a v okolí Bratislavy rozhoreli lesné požiare. Vyprahnuté ulice hlavného mesta tak navyše dopĺňala kulisa čierneho dymu. Leto 1992 tiež skončilo ako tretie najteplejšie. Letu 1994 patrí piata priečka, pričom vtedy trvali úmorné teplá od konca júna do konca júla.
Zatiaľ historické prvenstvo patrí letu 2003 s priemernou teplotou v Hurbanove 23,1 stupňa a s počtom šesťdesiat tropických dní. Na porovnanie, v lete 1984 ich bolo šesť! V roku 2003 sa výrazne oteplilo už koncom apríla a napríklad podľa českých meteorológov sa už v tomto čase prejavili prvé známky vysychania pôdy. Slnečné horúce počasie potom vydržalo až do jesene, pričom už 24. októbra toho istého roku prekvapila Bratislavu snehová kalamita. V praxi sa uplatnilo známe úslovie „z plaviek rovno do kožuchov“, ktoré charakterizuje náhle prechody typické pre prebiehajúcu klimatickú zmenu.
Nárast priemerných teplôt si vedci všimli oveľa skôr. „Podľa spracovaných údajov sa dá konštatovať, že priemerná teplota na severnej pologuli vzrástla v období od roku 1890 do roku 1940 o 0,3 až 0,6 stupňa a globálna hladina oceánu sa zvýšila o 45 milimetrov,“ konštatuje už v roku 1987 český klimatológ Otto Šebek.
Teplý stredovek, malá doba ľadová
Podnebie našej planéty naozaj podlieha dlhodobým cyklom podmieneným predovšetkým odchýlkami v jej rotácii (tzv. Milankovičove cykly) a do istej (no oveľa menšej) miery aj slnečnou a vulkanickou aktivitou.
Posledná veľká doba ľadová vyvrcholila pred 18-tisíc rokmi. Z dlhodobého hľadiska teda máme šťastie, že sa nachádzame v medziľadovom období s relatívne priaznivou klímou.
Aj počas nášho letopočtu existovali menšie výkyvy – napríklad v roku 860, ktorý patrí do relatívne teplej stredovekej éry, Vikingovia osídlili Island a južné Grónsko, ktoré bolo z veľkej časti úplne bez ľadovej pokrývky. Svedčí o tom napokon i samotné jeho pomenovanie „Zelená krajina“. V roku 1320 však morská cesta na sever opäť zamrzla a do Európy sa vracal chlad, rozširovala sa plocha ľadovcov v Škandinávii či v Alpách. Často sa v tejto súvislosti používa pojem „malá doba ľadová“, ktorá vyvrcholila v strednej Európe v polovici 19. storočia.
Problém je, že staršie klimatické pozorovania sa zachovali iba v podobe kroník a príležitostných zápiskov. Systematické meteorologické pozorovania počasia sa začali vykonávať až v druhej polovici 17. storočia v Anglicku. Napríklad v pražskom Klementíne a vo Viedni sa počasie pravidelne pozoruje od roku 1775. Pre vyhodnotenie klimatických zmien a ich pôvodu je potom kľúčová otázka, do akej miery súvisia výkyvy podnebia s koncentráciou skleníkových plynov v ovzduší. O tom, že táto koncentrácia významne rastie a že ide o dôsledok ľudskej činnosti – a že rovnako sa zvyšuje aj priemerná teplota a dochádza k nezvratným zmenám klímy – však už nemožno pochybovať. Nezmenia na tom nič klimatoskeptické názory politikov ani „zaručene vedecké správy“, že nás nečaká otepľovanie, ale naopak, ďalšia „malá doba ľadová“, ktoré sa vyrojili začiatkom roku 2009 a opierali sa o dočasne nižšiu slnečnú aktivitu.
Samozrejme, klimatické zmeny podľa odborníkov neprinesú jednoduché lineárne zvyšovanie teplôt a už vonkoncom nie prenesenie akejsi subtropickej idyly do slovenských končín. Inými slovami, len sotva bude mať Bratislava príjemnú chorvátsku klímu okorenenú vôňou pomarančov a olív. Rast priemerných teplôt je jedna vec. Jeho dôsledkom však môžu byť aj prudšie zmeny počasia, intenzívnejšie zrážky a napríklad aj väčší výskyt extrémnych poveternostných javov, ako sú mimoriadne silné búrky, víchrice, tornáda a iné fenomény, ktoré sa ani náhodou nedajú považovať za prejavy vľúdneho otepľovania.
Veľký pes na vrchole leta
Čoraz úpornejšie horúčavy, teda patria len k jednému aspektu celého problému a faktom je, že si na ne treba zvykať a brať ich ako fakt. Napokon, mnohé kultúry a národy, predovšetkým na juhu, prispôsobili tejto realite svoj život a zaviedli napríklad poludňajšiu siestu. Preto sa v Ríme či v Španielsku krátko po poludní zatvárajú reštaurácie a sťahujú sa žalúzie na obchodoch, aby mohli opäť ožiť v sviežich podvečerných hodinách.
Práve starí Rimania mali s pražiacim slnkom svoje skúsenosti a vpísali do histórie známy pojem „psie dni“ zaužívaný pre vrcholiace letné horúčavy. Termín sa vžil aj na Slovensku, hoci v slovenčine sa inak pod „psím počasím“ rozumie skôr dážď a zima. Ako teda vznikla spojitosť medzi psami a horúcim počasím? Skrýva sa za ňou hviezda Sírius – najjasnejšia hviezda nočnej oblohy a zároveň, logicky, aj najžiarivejší objekt súhvezdia Veľký pes.
Paradoxne, ide o zimné súhvezdie, ktoré vidieť na našej večernej oblohe od novembra do marca. V tomto čase je severná pologuľa Zeme počas dňa odklonená od roviny slnka a ekliptiky smerom na sever - preto je slnko len nízko a krátko nad obzorom. Naopak, v noci sa Zem „pritočí“ smerom na juh voči rovne ekliptiky, preto vidíme súhvezdia z južnej časti oblohy. Práve medzi ne Veľký pes patrí.
Počas apríla sa dni rýchlo predlžujú, súhvezdie zapadá čoraz včaššie, až napokon z oblohy nadobro zmizne, aby sa na nej objavilo opäť ráno. A práve to sa stáva koncom júla, keď sa noci po slnovrate začínajú predlžovať a svitanie už prichádza o čosi neskôr. Práve vtedy Sírius opäť zažiari na rannej oblohe – a tak ako ostatné stálice, vychádza postupne čoraz skôr (v priemere o dve hodiny mesačne), aby na prelome jesene a zimy opäť ozdoboval večerné nebo svojím typickým trblietavým jasom a navyše aj magickou premenlivosťou farieb, medzi ktorými užasnutý pozorovateľ vidí všetky odtiene od modrej cez zelenú až po červenú.
Za mimoriadne vysoký jas vďačí Sírius vysokej povrchovej teplote 10 000 Kelvinov, navyše sa nachádza pomerne blízko Zeme. So vzdialenosťou 8,6 svetelného roka ide o druhú najbližšiu hviezdu... pardon, tretiu, aby sme nezabudli na Slnko. Záhadné „blikotanie“ hviezdy, odborne nazývané scintilácia, v skutočnosti spôsobuje chvenie vzduchu.
Práve podľa svojho jasu dostal Sírius meno, keďže po grécky sa séirios povie „horieť“ alebo „horiaci“. No je celkom možné, že Sírius zdedil meno po egyptskom bohovi plodnosti, vegetácie, no i posmrtného života nazývanom Osiris (alebo Ozíris). Súhvezdie Veľkého psa potom predstavovalo egyptského boha Anubisa so šakalou hlavou, ktorý vítal zosnulých v záhrobí a viedol ich práve za svojím nadriadeným Ozírisom.
Urá, kanikuly zdes!
V každom prípade, Rimania prisudzovali východu Síria na rannej oblohe veľký význam a odvodzovali od neho napríklad začiatok žatvy. No a celkom istotne sa s týmto obdobím spájali vrcholiace horúčavy, pre ktoré sa od latinského názvu Veľký pes (Canis major) vžilo pomenovanie Caniculum, čiže psie dni - ale v prenesenom zmysle aj kanikuly ako prázdniny. Mnohí si tento termín pamätajú istotne z ruštiny.
Za vrchol leta považujú klimatológovia práve poslednú dekádu júla a prvú polovicu augusta. Obdobie inšpirovalo mnohých umelcov a v našich končinách je vari najznámejším tvorivým počinom zbierka poviedok Psie dni, ktorou do literatúry vstúpil Dušan Mitana. Opis horúcich letných dní v rozpálených uliciach Bratislavy veľmi sugestívnym spôsobom podkresľuje atmosféru svojráznych príbehov, medzi ktorými vyniká známa poviedka o anonymnej súloži v preplnenej električke, v ktorej nastane náhodné zblíženie a potom násilné davové odlúčenie muža a ženy...
Letné horúčavy prinášajú vyčerpanie, ale aj nové dobrodružstvá a neopakovateľný pocit príjemnej únavy a vyčerpanosti z tepla, ktorá akoby človeka posúvala do nových dimenzií. Tak vyzerá príjemná tvár psích dní spojená s kúpaním a príjemnými večermi na dovolenke či na priedomí alebo na balkóne. V duchu letného optimizmu treba veriť, že človeku nebude v dôsledku postupujúceho globálneho otepľovania až príliš horúco. A že nás nebudú čakať psie dni aj v iných prenesených a oveľa negatívnejších významoch.
Najteplejšie letá v Hurbanove
ok - priemerná teplota
2003 - 23,1
2007 - 22,2
1992 - 22,1
2002 - 21,9
1994 - 21,7
2000 - 21,2
1875 - 21,1
2008 - 21,1
1950 - 21,1
1905 - 21,0
2009 - 21,0
Horúco
Horúce popoludnie
Autor: Rudo Harvan
