Americký vedecký týždenník Science venoval jedno z posledných čísel oceánom. Tieto najväčšie vodné ekosystémy v uplynulých dvesto rokoch pohltili okolo polovice všetkých emisií oxidu uhličitého, vyprodukovaného spaľovaním fosílnych surovín. Aj preto dnes vzdorujú dvom hrozbám: otepľovaniu a okysľovaniu.
„Okrem dopadu asteroidu, ktorý vyhubil dinosaury, svet zrejme ešte nezažil zmeny, ktoré začínajú pociťovať oceány,“ varuje v úvode k sérii článkov v Science publicista Richard Kerr. Pripomína slová známeho geochemika Lee Kumpa z Pennsylvánskej štátnej univerzity. Kump sa obáva, že neobmedzený rast emisií skleníkových plynov môže priviesť ku „kataklizmatickej udalosti“, aká nemá na Zemi obdobu.
Pred kolapsom oceánov varuje aj Ove Hoegh-Guldberg, riaditeľ Inštitútu pre globálnu zmenu na austrálskej Queenslandskej univerzite. Je jedným z dvoch autorov štúdie sumarizujúcej najnovší výskum vplyvov globálnych zmien na morský život. Štúdia je podľa vedca dôkazom, že ľudstvo je na najlepšej ceste k šiestemu masovému vymieraniu.
Dostavník a ferrari
Klimatický experiment, ktorý naša civilizácia podniká každoročným vypúšťaním miliárd ton oxidu uhličitého do ovzdušia, má oveľa horšie dopady na oceány než na podnebie a suchozemské ekosystémy.
Chemické reakcie ukazujú, že oxid uhličitý zvyšuje kyslosť oceánskych vôd. Možno to zistiť relatívne jednoduchým meraním. Kyslejšími sa stávajú najmä povrchové vrstvy, oceány ako celok sú stále zásadité. No keď sa obzrieme do minulosti, terajšie zmeny kyslosti prekonávajú všetko, čo sa odohralo za posledných 60 miliónov rokov.
Posledná porovnateľná udalosť, keď nárast atmosférického oxidu uhličitého rýchlo zmenil chemizmus oceánov, bolo obdobie známe ako termálne maximum paleocénu-eocénu (PETM). Odohralo sa pred 55,8 milióna rokov.
Dnes je rýchlosť uvoľňovania oxidu uhličitého do ovzdušia minimálne desaťnásobne vyššia ako počas tohto historického obdobia, hovorí paleooceánograf James Zachos z Kalifornskej univerzity.
Prírode vtedy trvalo uvoľnenie skleníkových plynov tisícročia. Ľudia to s pomocou priemyselnej revolúcie, čierneho uhlia a ropy zvládajú v priebehu niekoľkých storočí. Asi ako keď porovnáte rýchlosť dostavníka so závodným ferrari.
Nebezpečné je práve to, že zmena prichádza veľmi rýchlo. Všetko totiž naznačuje, že ešte aj v období PETM sa oceány stihli premiešavať dostatočne, aby neutralizovali rastúci obsah kyseliny. Dnes trvá premiešavanie vôd hlbokých oceánov storočia a je príliš pomalé na to, aby udržalo stabilné pH.
Kokakola z vody?
Ako urobiť z vody kokakolu, už riešili mnohí. No nemusí to byť, žiaľ, až taký neprekonateľný problém, ako ukazujú procesy prebiehajúce pod povrchom oceánov. Podľa Richarda Feelyho z americkej Národnej oceánickej a atmosférickej administrácie (NOAA) je pH oceánov najnižšie za posledných 20 miliónov rokov - 8,1. Neutrálna hranica je 7 Ph, pod ňou sa tekutiny stávajú kyslými. Kyslý dážď má pH 5,6, káva 5, ocot 2,9 a kokakola 2,5.
Pred priemyselnou revolúciou bolo Ph oceánov 8,2 a bude naďalej klesať. Ak sa nezmení trend vypúšťania emisií, koncom storočia budú mať oceány Ph 7,8. Pre povrchové vody, v ktorých žijú napríklad koralové útesy, to však bude znamenať zvýšenie kyslosti o 150 percent.
Úbytok populácie koralov sa už výrazne prejavil aj na Veľkej koralovej bariére pri brehoch Austrálie: od roku 1990 tu zmizlo takmer 15 percent koralov, ktoré vytvárajú najrozmanitejší ekosystém na svete. Vyššia kyslosť sa prejavuje aj narušením symbiózy so zelenými morskými riasami, takže koraly blednú. Ako konštatovali vedci z Austrálskeho inštitútu morských vied v Townsville, taký veľký a prudký úpadok tu koraly nezažili minimálne v uplynulých 400 rokoch.
Nepredvídateľný bod zlomu
„Morské ekosystémy sa približujú k bodu zlomu, ktorý zatiaľ nedokážeme predvídať,“ povedal morský biológ John Bruno z univerzity v Severnej Karolíne, spoluautor štúdie s Hoegh-Guldbergom.
Laboratórne experimenty potvrdili, že väčšina druhov koralov vplyvom vyšších teplôt a kyslosti stráca schopnosť budovať si schránky z uhličitanu. Zhoršil sa rast niektorých druhov planktónu, reakcie ostatných organizmov boli zmiešané.
Ohrozené však nie sú iba koraly a planktón. Philip Munday z Univerzity Jamesa Cooka v Austrálii s kolektívom zverejnil v časopise PNAS štúdiu, v ktorej ukázal, že okysľovanie oceánov môže ničiť populácie rýb doteraz nepoznaným spôsobom.
Pri dnešnej koncentrácii oxidu uhličitého vo vzduchu sa dokázali mláďatá ryby klauna, žijúce na koralových útesoch, úspešne vyhýbať predátorom, no s rastúcou koncentráciou túto schopnosť strácali; keď obsah oxidu uhličitého prekročil dvojnásobné hodnoty v porovnaní s terajšími, mláďatá klauna začali predátora dokonca aktívne vyhľadávať. Podobne postihnuté boli aj mláďatá iných druhov rýb. Prečo nastal taký zmätok v ich orientácii a obranných schopnostiach, zatiaľ zostáva záhadou.
Žijeme v ére prevahy človeka nad inými formami života, v epoche nazývanej antropocén. V historicky krátkom období sme boli svedkami mnohých chcených aj nechcených experimentov. „Okysľovanie oceánov je experiment, ktorý by sme radšej neuskutočňovali.“ To sú slová morskej biologičky Victorie Fabryovej z Kalifornskej štátnej univerzity.
Hromadné vymierania
Po dlhých obdobiach, kedy boli rastliny či živočíchy na Zemi v dobrej kondícii, prišla globálna udalosť, ktorá začala všetko živé ničiť.
Azda najznámejšie hromadné vymieranie sa odohralo pred 65 miliónmi rokov, kedy buď pád asteroidu alebo rozsiahla vulkanická činnosť, prípadne obe udalosti spoločne, zmenili klímu a vyhubili dinosaury. Život sa však spamätal relatívne rýchlo.
Oveľa rozsiahlejšie vymieranie s dlhodobejšími následkami sa odohralo pred 250 miliónmi rokov na rozhraní permu a triasu. Vtedy vyhynulo vyše 90 percent morských druhov a viac ako 70 percent suchozemských stavovcov, výrazne bol postihnutý dokonca aj hmyz, aj lesy.
Geológovia hovoria o permskej katastrofe ako o matke masových vymieraní; život na Zemi sa takmer skončil. Mohol to spôsobiť dopad viacerých bolidov, rozsiahla vulkanická činnosť, uvoľnenie metánu z morského dna.
K vymieraniu mohli viesť aj relatívne pomalé postupné zmeny: pokles či vzostup hladiny oceánov, zníženie obsahu kyslíku vo vodách, vysušovanie podnebia alebo poruchy v cirkulácii oceánov následkom klimatickej zmeny.
(ač)
