SME

Alpha Protocol - špionážna telenovela

Špionážny a akčný triler. Dokonca s RPG prvkami, dynamickými dialógmi, množstvami volieb, ktoré ovplyvnia ďalšie napredovanie vášho hrdinu. Áno, na papieri vyzerá Alpha Protocol vynikajúco a z popisu hry sa vám musí zatajovať dych.

Hru na recenziu zapožičal internetový obchod s hrami www.ProgamingShop.sk

Lenže po odhalení a následnom precitnutí zistíte, že nie s hlavným hrdinom, ale práve s vami sa tu niekto nepekne zahrával.

Začneme úplne netradične – technickým spracovaním. Nie, nebýva to pravidlom, zväčša mu venujeme niekoľko teplých slov niekde na konci ufňukaného rozjímania. Avšak tak ako nám dáva jednu pecku do zubov za druhou škeriaci sa oskar, zostanete stáť ako obarení z grafického spracovania. Nebudeme si nič nahovárať, vidíte to sami. Hra vyzerá nie príliš vábne, kvalita textúr dosahuje sťažka priemernú úroveň, avšak to je nič oproti animáciám pohybov. Nielen nepriateľskí vojaci bežia tak trochu podivne, ale aj hlavný hrdina Michael Thorton pri pomalej chôdzi v podrepe vyzerá, akoby mal poriadne naložené v gatiach. K tomu si pripočítame absenciu zničiteľného prostredia bez využitia akýchkoľvek objektov či predmetov. Všetko je prilepené sekundovým lepidlom, všetko musíte obchádzať, pretože pán špión skákať nemusí vedieť. A škoda hovoriť o zúfalom level dizajne, ktorý je – skromne a potichu napísané – amatérsky.


Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Ono by vôbec nevadilo zastarané technické spracovanie, skromný engine – na výzore síce záleží, avšak nie až tak, aby sme dokázali prehliadať inak hrateľný skvost. Lenže Alpha Protocol je v podstate tak trochu fádne nudná a nahlúpla hra. Nepochopte to hneď zle, stále tu je v podstate seriózny príbeh a RPG prvky tu skutočne fungujú, ale keď si nájdete oázu pokoja, v ktorej sa spokojne váľate v chladnej vode, niekto príde a kopne vás do... brucha. Začínate ako nováčik v agentúre Alpha Protocol, o ktorej vie málokto, dokonca ani najväčší papaláši o nej ani len netušia - ale vedia o nej všetci teroristi, aspoň sa vam to tak v priebehu hrania začne javiť. Tajné operácie na hrane zákona – a niekedy i ďaleko za jeho hranicami - sú denným chlebom špeciálnych agentov. Automaticky ste členom tejto organizácie, v jednoduchom editore si upravíte výzor svojho hrdinu, v tréningových arénach sa naučíte základy boja, zakrádania sa, otvárania zámkov, hackovania počítačov. A potom príde prvý rozhovor, vy zistíte, že v istých častiach dostanete príležitosť usmerniť dialóg vybraným smerom. Nie je to bohatá výbava, ale radikálne odlišná už áno. Reagovať môžete vtipne až ironicky, profesionálne alebo pod vplyvom emócií. Úplne to stačí, každá voľba si razí vlastnú cestu v postupe a má vplyv na nasledovné vyjadrenia. Môžete si postavu nakloniť na vlastnú stranu, získať si jej sympatie a dôveru alebo s ňou vychádzate naopak v neutrálnej rovine či dokonca vás nemá príliš v láske.

Volieb je skutočne mnoho a je krásne, že dialógy aj na niektoré slabšie momenty dokážu pritiahnuť práve vďaka tejto nenápadnej vlastnosti. Sústredíte sa na každú postavu zvlášť, pretože charakter každej z nich je odlišný a treba sa k nemu dostať inou cestou. S každým navyše zadobre byť nemôžete, sympatie u jedného znamenajú ich pokles u iného – to si užijete napríklad pri hašterení ženských postáv. Lenže nielen kecaním si môžete polepšiť alebo dokonca pohoršiť. Veľmi vážne rozhodnutia sa dejú pomerne často a postačí už aj také klišé ako vypočúvanie vodcu teroristov. V akejkoľvek podobe. Môžete ho nechať rozprávať, popraviť ho, môžete mu uveriť a on vám poskytne dôverné informácie, no má pravdu a nehrá len pre seba? I po zistení pravdivých faktov je tu možnosť, že dotyčného necháte ísť – už len preto, že ho môžete následne sledovať a privedie vás na inú dôležitú stopu. Oplatí sa však bezcitné a egoistické prasa neodstreliť? Niektorí to robia pre peniaze a iní zas zabíjajú z nacionalistického presvedčenia, ďalší sú jednoducho teroristi s vypláchnutými mozgami. Alebo všetko dohromady. Každý z nich vám môže pomôcť, no vzhľadom na jeho minulosť – a samozrejme i budúcnosť a ďalšie zmarené ľudské životy – je len na vás ako sa k nim zachováte. U niekoho získate rešpekt po poprave, iní vás nepochvália. A na záver sú tu rozhodnutia, pri ktorých niekto zomrieť musí. Nie sú to síce srdcorevúce scény, ale príjemne rastie napätie.

Veľmi pomáha i to, že sa nemusíte rozhodovať podľa vybraných hrdinských schém, ale kopete podľa seba, tu sa pokúsite flirtovať, tam zavtipkujete, inde sa urazíte či s triádami rokujete čo najserióznejšie, z iného teroristu si strieľate a robíte žarty. Tento žijúci mechanizmus je odlišný pri inom zahraní. Kostra príbehu síce ostáva, ale cesty sú odlišné a vy dostávate ponuku skúsiť si to miesto napríklad ako Bond miesto drsňáka typu Jack Bauer. Tvorcovia sa neboja brnkať na nervy zaujímavým poukazovaním na fakt, že i americké spoločnosti na predaj zbraní môžu podporovať vojnu proti domácim. Zarobiť sa dá na všetkom, na predaji zbraní vo vojne dupľom. Že pri tom padne aj niekoľko (stoviek, tisícok) nevinných a možno i Američanov? No a čo, peniaze sú predsa peniaze. Tieto momentky sú príjemné a hoci už nie až tak pútavé a originálne, stále neupadáte do znudenej pózy pasívneho prijímača myšlienok. Avšak niektoré sú podávané príliš stroho, z niektorých dialógov nepochopíte nič, pretože frekvencia pojmov, organizácii a kto za koho kope (a kto môže koho klamať) je niekedy pomerne veľká. Celé retrospektívne rozprávanie niekedy zbytočne viazne, fádnych monológov a hlúpych fráz, ktoré takmer nevnímate. Absolútny kontrast s niektorými zvratmi v príbehu. Akoby dialógy písali dvaja ľudia: jeden sa aspoň snaží zaujať, ten druhý to chce mať čo najskôr za sebou.

Kým sa k týmto fázam prepracujete, užijete si mierne rozčarovanie pri akčných pasážach. Alpha Protocol nie je klasická akčná hra. To, že namierite na nepriateľovú hlavu ešte vôbec neznamená, že ho do nej i zasiahnete. Záleží na vašich schopnostiach s danou zbraňou a taktiež musíte brať do úvahy faktor klasického health baru – zdravia všetkých postáv. Len s vybranými schopnosťami máte väčšiu šancu na kritický zásah, presné mierenie vám nepomôže. Čosi podobné bolo i v Borderlands, tu je však RPG faktor vplyvu priam absurdný. Niekedy netušíte, prečo protivníka netrafíte, zle sa totiž skrýva za prekážkou, inokedy zasiahnete náhodnou strelou. Všetko sa teda oplatí sústrediť na jedinú kartu: zlepšovanie schopností s jednou, maximálne dvomi zbraňami. Zo začiatku je to však zúfalstvo, nič poriadne neviete a pôsobí to ako zlý vtip.

Okamžite po príchode do Saudskej Arábie, kde sa odohráva vaša prvá misia pre Alpha Protocol, však zistíte i nemilý fakt výrazne obmedzujúci hrateľnosť. Architektúra úrovní je biedna, level dizajnér ešte nemá ani občiansky preukaz. Máte tu síce na výber rôznymi spôsobmi boja, no o akciu pôjde vždy. Všetky misie – alebo úrovne, pretože vždy sa zjavíte na začiatku a vopred pripravenou trasou musíte precupitať na záver – sú zúfalým tunelom, ktorý obmedzuje hráča v premýšľaní. Tiché zabíjanie zo zálohy je možné len v určitých momentoch. Ak na vás vyskočí špeciálne komando, môžete sa zakrádať kde len chcete, musíte sa prestrieľať. Aby to vyzeralo maximálne umelo, telá mŕtvych po pár sekundách miznú, v kútoch nájdete ukryté náboje alebo peniaze. Ako v Doomovi.

Je nepochopiteľné ako mohli tvorcovia tak hlúpo pokaziť skvelý koncept. Niekedy vám i Call of Duty bude pripadať ako hra v otvorenom svete. Máte jedinú cestu a po tej musíte ísť. Maximálnou absurdnosťou je ikonou vyznačené miesto, kde jedine môžete zo strechy zoskočiť – inde nie. Tak príšerne umelé naskriptovanie kazia ďalšie drobnosti: ukrývanie sa za prekážkami alebo pri stene je z hľadiska ovládania krkolomné, funguje veľmi podivne a streľba je obmedzujúca. Navyše ak chce Thorton vystreliť, pekne sa spoza prekážky postaví. Nie vykloní, on ani nevystrčí ruku, on proste vstane. Au. Zostať nevideným nie je príliš jednoduché, musíte do tohto skillu investovať a to vám za to nestojí. Ono ťažko sa budete pokúšať zneškodniť hliadky sondujúce na námestí, kde vás každý vidí. Smutné je, že ak kráčate, ste pre nepriateľov ako slon. Čupnete si a idete zohnutý, razom je z vás myška. Nepriatelia majú navyše oči aj na zadku a hneď vedia, kde sa nachádzate.

Vrcholom otravnosti je alarm. Funguje to jednoducho. Ak vás nepriatelia zbadajú, musí jeden z nich prísť k vysielačke, aby oznámil vašu prítomnosť vedeniu. Takže miesto štyroch panákov budete musieť zastreliť sedem panákov. Tí dobehnú ako posila. Alarm stále hučí a po prvej vlne nepriateľov máte pokoj, viete, že nikto na čaj o piatej už nepríde. Jediným dôvodom k zastaveniu alarmu je jeho príšerný zvuk, ktorý škrieka. Húka. A lezie to na nervy, takže tu hnusnú skrinku hľadáte len a len preto, aby ste vypli ten ošklivý zvuk. Tým pádom sa dostávame k minihrám – všetky nájdete zobrazené v galérii screenshotov, takže len v skratke: musíte nájsť správne vývody v elektrických obvodoch podľa daného poradia, pohybujete jazýčkami v zámku alebo hľadáte statické číselné kombinácie (čosi ako osemsmerovka, len na čas). Nie je to vrchol originality, ale aspoň to nevyzerá ako päsť na oko. Veď si všetci pamätáme na prvý Bioshock.

Spomínané RPG prvky tu zastúpené už podľa predošlého popisu rozhodne sú a na hrateľnosti sa aktívne podpisujú. Teraz je však otázne, či sa tento spôsob bude hodnotiť ako kladný alebo naopak. Mnohé výčitky fanúšikov Falloutu na tretí diel smerovali práve na akčnosť, ktorá ustúpila v mnohom práve RPG prvkom. Alpha Protocol, za ktorým mimochodom stoja práve tvorcovia prvých dvoch Falloutov, na to ide úplne inak. Tvári sa ako akčná hra, ale RPG prvky ovplyvňujú samotné hranie. Akční hráči spokojní istotne nebudú, napriek tomu, že postreh a aspoň priemerná presnosť potrebná je, na headshoty zabudnite. Ak chcete rozdávať presné rany, musíte si najprv danú schopnosť vyšperkovať. Tak napríklad pri pištoliach získavate postupne väčšiu účinnosť, možnosť mierne pozastaviť čas, presne namieriť. Pri dlhšom mierení na nepriateľský terč sa začne objavovať i červený kríž a čím dlhšie máte protivníka na muške, tým presnejšiu ranu dáte. Lenže to nejaký ten čas trvá, pohyb presnejšie mierenie narúša. Podobne je to i pri iných zbraniach, investovať sa samozrejme oplatí do zdravia, k dispozícii máte i technické znalosti, boj na blízko či bonusy k tichému zabijakovi. Po postupe na vyššiu úroveň si zlepšíte čo len chcete a na čo máte body, špeciálne schopnosti (odhalenie pozície nepriateľov, spomalený čas...) získavate automaticky v danom obore, nevolíte si ich samostatne. Na druhú stranu: ich voľba prebieha cez príšerné kruhové menu, čo mohlo byť aspoň v PC verzii odstránené a nahradené klávesovými skratkami.

Chýbať nesmie ani obchodovanie, respektíve ponuka viacerých zbraní. Všetky transakcie vykonávate na čiernom trhu prostredníctvom internetových objednávok. Nielenže podľa získaných kontaktov (a sympatií) dostávate nové možnosti v ponuke na trhu, ale si jednotlivé kúsky môžete vylepšovať a kupovať nové diely. Vlastností zbraní je hneď niekoľko, do misie si môžete zobrať dve. Je na vás, či uprednostníte tlmič alebo sa sústredíte na silu zbrane. Možností je neúrekom a jediné, čo vás limituje, je výška vášho konta. Balíky peňazí budete vyhľadávať dobrovoľne, ponuka je pestrá. Na druhú stranu je to i trochu smutné, pretože nákup zbrane spravíte možno dvakrát za celú hru, nie je to až tak potrebné, výhodnejšie je investovať do konkrétnych vylepšení.

Ako celok je ale hranie nemastné-neslané. Umelá inteligencia raz maximálne hapruje a smejete sa nad hlúposťou panákov, ktorí nevidia a nepočujú, prípadne sa nechávajú poľahky zneškodniť. Inokedy zas pôsobia ako roboti s maximálne presnou muškou. Nájdu sa aj svetlé výnimky, kedy vás prekvapia spoluprácou: kooperujúca trojica nejde presne k vám, ale zo strán a navzájom sa kryje streľbou. Lenže to sú výnimočné momenty a častejšie sa budete cítiť ako na strelnici. Vrcholom arogancie a stupidity sú boje s bossmi. Po Saudskej Arábii, nasleduje dobrodružstvo v Moskve (a pokračuje v Ríme a Taipei – mimochodom konečne zaujímavé a pestré misie) a tu narazíte na extra tvrdého bossa. Ono všetci sú náročnejšie zdolateľní, avšak Brajko je z iného cesta a práve u neho sa prejavuje hlúpo navrhnuté riešenie boja s veľkými zvieratami.

Okrem zdravia máte vy a niektorí lepší protivníci i akési brnenie. To sa po čase obnoví (môžete si zlepšiť veľkosť brnenia i časový limit, po ktorom sa začne znovu dopĺňať). Čo to znamená? Spomínaný narkoman Brajko, ktorý si mimochodom raz za čas efektne šľahne a stane sa z neho vraždiaca mašina s dýkami v ruke, má brnenie. To musíte najprv dostať dole a potom desiatkami až stovkami striel do tela pomaličky posúvať jeho hitpointy smerom k nule. Samozrejme si raz za čas zavolá na pomoc kamarátov, raz za čas vám do očí zasvietia ostré svetlá (=nič nevidíte) a aby to nebolo málo, keď si Brajko šľahne, rozbehne sa k vám, jedným ťahom dýkou vám vezme všetko brnenie, druhým už seká do krvi. A zdravie sa vám neobnovuje, tu si musíte pichať buď injekcie alebo hľadáte lekárničky. Vrchol zábavnosti to rozhodne nie je. Na tohto magora sa nedá inak ako zaútočiť na AI nepriateľov – tí totiž nereagujú na granáty, tak mu ich hádžete pod nohy, keď sa niekde ukrýva a je to. Lenže trvá to príliš dlho, je to nesmierne frustrujúce a vysvetľuje to celú hrateľnosť Alpha Protocol. Je zábavné strieľanie do postavičky, ktorú raz trafím a raz nie a neviem kedy áno a kedy nie? Samozrejme, to sú tie RPG prvky, dokonca sa vám občas bude zdať, že niekto v pozadí hádže kockou. Je to pekné, je to RPG, ale je to zábavné? Hlavne ak sa ostatní triafajú až sakramentsky presne a bolestivo? Vrcholom kontroverzie je zaujímavá skúsenosť: postavíte sa meter pred nepriateľa, nech vás skolí. Je slepý ako patrón. Radšej nevedieť a nevidieť. Ukryjete sa za prekážku a razom vám trafí vytŕčajúci vlas na hlave a zdravie ide dolu ako o dušu...

To je presne ten závažný bod posúvajúci jazýček na váhach buď k áno alebo nie. Kašľať na ohyzdnú a skôr účelovú grafiku. Lenže architektúra úrovní je priam primitívna, pripomína skôr strohé bludisko! Máme tu RPG prvky, ktoré výrazne ovplyvňujú hranie a sami tak rozhodujete o schopnostiach vášho agenta, no zároveň vás hra stavia do úlohy bábky, kedy rozhoduje za vás. Začiatok hry odradí mnohých, vydržať sa oplatí, no za akú cenu? Hranie vám pri potrebnom snorení zaberie pokojne 20 hodín hrania i viac, lenže väčšina činností sa opakuje a monotónnosť klope na dvere. Isteže, môžete oponovať tým, že vracia hrateľnosť zo starej školy, kedy bolo nutné sa omnoho viac snažiť, premýšľať a skúšať. Áno, to je fakt, avšak tu sa nesnažíte prečúrať obtiažnosť, nepriateľov, ale hru samotnú ako program, respektíve jeho chyby.

Nemastné, neslané a mierne sklamanie. Akoby sa v Obsidian Entertainment nevedeli rozhodnúť, čo do hry dajú, tak tam proste narvali všetko, zamiešali to, nič poriadne nedotiahli do konca, nikto nekoordinoval jednotlivé aspekty hrateľnosti, nehodnotil ich z pohľadu celkovej kvality. Samé o sebe sú super, bombastické, dokopy to žiaľ škrípe. Darmo tu máme kopec možností voľby postupu, keď sa do ďalšieho hrania budete prehovárať ťažko a je otázne, či ho vôbec kvôli spomínaným chybám dokončíte. Česká lokalizácia našincom pomôže, textu je dosť – a paradoxne i tu sa objavujú večné chyby a drobnosti: niektoré texty nie sú lokalizované (TV spravodajstvo), prečo je preboha text zobrazený len v jednom riadku a so zopár slovami, takže to nestíhate čítať? Presne ako celý Alpha Protocol. Bolo to myslené dobre, snaha však neznamená vždy i kvalitný výsledok. A notoricky známe "menej je niekedy viac" už zrejme ani netreba dodávať.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu