Tento jazyk odráža vzrastajúcu schopnosť premeny ľudského tkaniva na výskumný materiál a klinický produkt. Krv môže slúžiť ako základ pre umŕtvené bunkové línie pri biologických študiách a vývoji farmaceutických výrobkov. Časť predkožky malých detí sa používa na produkciu umelej kože. Biopsické tkanivá sa používajú na výrobu liečebných genetických látok. Ľudské tkanivo, orgány a bunky sa používajú namiesto zvieracích tkanív na testovanie farmaceutických a kozmetických výrobkov, lebo zvieratá sú drahé a ich využívanie vyvoláva mnoho protestov.
Vreckovky so sexuálnym hormónom
Telové tkanivá majú komerčnú hodnotu aj mimo rámca medicíny. Placenta sa používa v šampónoch. Britská biotechnologická firma Kiotech kultivuje ľudský pot pre feromóny pridávané do výrobku s názvom Xcite, ktoré tvoria vreckovky napustené sexuálnym hormónom. Ten „podtrhne užívateľov sexuálny aromatický znak“. Kary Mullisová, genetička, ktorá získala Nobelovu cenu, založila spoločnosť s názvom Star Gener, ktorá obchoduje so šperkami obsahujúcimi naklonované DNA rockových hviezd. Cudzincom je stále ešte GeneLink, ktorá predáva DNA výbavu riaditeľom pohrebných ústavov, aby im pomohla vybrať DNA z mŕtvych tiel.
Krádeže mŕtvol
Výskum a klinické využitie častí tela je kontroverznou témou už od najranejších čias prvej anatomickej pitvy, ktorá kedysi vyvolala víziu pekla. Akonáhle renesancia priniesla vzrastajúci záujem o anatómiu, krádeže tiel sa stali lukratívnym obchodom s mŕtvolami, získanými vykrádaním hrobov, podplácaním nemocničných ošetrovateľov a dokonca i vraždením žobrákov. Komerčné účely tohto obchodu pôsobili roztržky, až kým zákony anatómie nepovolili používať mŕtve telá popravených vrahov a mŕtvych, ku ktorým sa nikto neprihlásil. Tieto zákony ubezpečovali stredné a vyššie vrstvy obyvateľov, že ich tiel sa to netýka.
John Moore – patent číslo 4 438 032
Najznámejší prípad predstavujúci telo ako majetok, je prípad Johna Moora, pacienta, ktorému zistili leukémiu vlasovej bunky. Slezinu mu odoperovali v UCLA Škole medicíny v roku 1976. Ošetrujúci lekár vpichol určité chemikálie do Moorovej krvi, bez toho, aby o tom vedel či žiadal jeho súhlas. Potom podpísal zmluvu a predal práva švajčiarskej farmaceutickej spoločnosti, ktorá mala produkovať lieky z Moorovej bunkovej línie.
Moore začal mať podozrenie, až keď mu špecialisti na rakovinu z UCLA brali vzorky krvi, kostnej drene, kože a spermií celých sedem rokov. Keď Moore zistil, že sa stal patentom číslo 4 438 032, zažaloval lekára za nekalé praktiky a krádež vlastníctva. Jeho ošetrujúci lekár vyhlásil, že Moore sa zriekol záujmu o svoje ľudské časti, keď podpísal všeobecný súhlas. Ale Moore cítil, že jeho česť bola poškodená, jeho telo zneužité a tkanivo premenené na výrobok.
Súd uznal, že lekári musia pred operáciou informovať pacientov o možnosti využitia ich tkaniva pre výskum, ale súčasne zamietol Moorovu žalobu.
Gény – mena budúcnosti?
Kto by mal mať úžitok z častí vybraných z tela jedinca? Súd rozhodol, že by to nemal byť pacient, ale lekár a biotechnologická firma. Argumentoval tým, že keby sa právo na vlastníctvo tkaniva pririeklo pacientovi, „zničilo by to ekonomické podnety na vedenie dôležitých lekárskych výskumov“. Toto privilegovanie biotechnologických firiem zapríčinilo ich dnešnú genetickú zlatú horúčku.
Takéto rozpory vznášajú základné otázky: kto z toho má úžitok? Kto na tom tratí? Môžeme sa vyhnúť zneužitiu? Mali by byť kožné tkanivá definované ako odpad, rovnako ako materiál v operačnej miske, a teda voľne dostupná surovina pre komerčné výrobky? Alebo má telové tkanivo vrodenú cenu ako časť človeka? Sú gény podstatou jedinca a posvätnou súčasťou ľudského dedičstva? Alebo sú, ako významne poznamenal riaditeľ SmithKline Beecham, „menou budúcnosti“?
Premieňanie ľudského tkaniva na tovar, často bez vedomia a súhlasu majiteľa, je problematické, lebo porušuje spoločenské predpoklady a zmýšľanie o ľudskej schránke. Komercionalizácia môže podryť dôveru k vede a lekárskym zákrokom z obavy pred zneužitím. Prípad Johna Moora naznačuje, že komerčné zámery lekárov môžu viesť k odoberaniu väčšieho množstva tkaniva, ako je nevyhnutné. Lekári či inštitúcie s ekonomickým záujmom môžu ovplyvniť rozhodovanie zraniteľných pacientov v nemocnici, ktorí odmietajú súhlas s určitými procedúrami.
Podnety trhu, ktorý ľudské tkanivá považuje za tovar, môžu podryť aj osobnú vieru. Počas druhej svetovej vojny odmietali napríklad Holanďania darovať krv, ktorá by pomohla nemeckým vojakom. Pre zneužívanie v minulosti odmietajú afroamerické ženy odber plodového tkaniva pre prenatálnu diagnózu, pretože sa obávajú jej ďalšieho využitia.
Kontrola nad komerčnými záujmami
Obchod s ľudskými telami narúša aj súkromie. Uložené krvné konzervy a odobrané tkanivá poskytujú nielen materiál na výskum, ale aj informácie o budúcich genetických podmienkach. Ľudské tkanivo môže byť použité na identifikáciu genetickej výbavy jedinca (v záujme poisťovateľov) či na redefinovanie politických oprávnení (čoho sa obávajú americkí Indiáni), či na posilnenie spoločenských stereotypov (povedzme pomocou výskumu chorôb špecifických pre rasové skupiny).
Hoci ešte nie je celkom uzákonená právna norma, ktorá by rešpektovala kontrolu nad komerčnými záujmami o ľudské tkanivá, tušíme začiatky akýchsi pravidiel súhlasu, vyvinutých na reguláciu darovania orgánov. Niektoré profesionálne organizácie zdôrazňujú potrebu získať pacientov súhlas, aj keď už bolo tkanivo z jeho tela vybrané.
Dnes existujú banky mozgového tkaniva, prsného tkaniva, krvných konzerv, pupočných šnúr, DNA a tkanivové skladiská na štúdium najrôznejších chorôb. Každý z nás má niekde potenciálne založenú zložku so svojím tkanivom. Kto by mal mať prístup k týmto vzorkám? Na aké účely sa môžu použiť? Ako môžeme zabezpečiť plný súhlas s budúcim použitím materiálu ľudského tela? V súvislosti s narastajúcim komerčným záujmom o ľudské tkanivá a potenciálom na zneužitie, je nevyhnutná väčšia regulácia a stanovenie pravidiel.
DOROTHY NELKINOVÁ, profesorka umenia a vedy na New York University
Project Syndicate, máj 2001
