Hru na recenziu zapožičal internetový obchod s hrami www.ProgamingShop.sk
V krátkom časovom slede sa objavujú dve hry, ktoré sú si nesmierne podobné, avšak zároveň i odlišné. Obe, čiže dnes recenzovaný Split / Second: Velocity a Blur, ktorému sa na zúbok pozrieme v poctivej recenzii o pár dní, majú základy položené v hernej klasike. Jeden prestížny magazín síce môže považovať tento staručký projekt za bezvýznamný a zapadnutý prachom, no minimálne autor tohto článku (a iste sa nás nájde viacero) považuje prvotinu fínskeho Remedy (Max Payne, Alan Wake) za kultovú, ktorému Mashed nesiaha ani po špinu na členkoch. Death Rally. To je ten zdroj poctivej hrateľnosti a základných prvkov. Isteže, tuto to máme všetko 3D a nádherne to búcha a ohlušujúco trieska, ale chytľavá atmosféra a absolútne pohltenie majú totožné.
Možno vám Death Rally nič nevraví, nájdu sa aj takí milovníci jednotiek a núl, ktorým tečie beznín po brade. Zhora videné arkádové preteky nechali štvoricu jazdcov preháňať sa po trati a masakrovať sa navzájom. Split / Second: Velocity ide na to totožne, len trochu duplo na plyn, veď doba pokročila. Takže sa na bezmenných tátošov, ktorých podoba s niektorými skutočnými vozidlami (ale mierne upravenými), je badateľná, pozeráme pekne zozadu. Prepnúť sa možno i na pohľad „priviazaný na nárazníku“, ale nie je to potrebné. Prehľadnosť je zaručená i tým, že všetky ukazovatele máte nalepené na samotnom vozidle, takže vás nič okolo neruší a nezavadzia. Máme tu singleplayer s jednotlivými úrovňami, tu nazvanými epizódy, pretože Split / Second: Velocity je televízna šou, no na to môžete hodiť bobek. Vždy ide len a len o pretekanie. Nechýba ani multiplayer: lokálny cez splitscreen alebo prostredníctvom internetu.
Funguje to klasicky: vyhrávate, získavate body, odomyká sa vám lepšia výbava v garáži. Nič si nekupujete, jednoducho za dvesto bodov si odomknete nový voz. Za víťazstvo beriete päťdesiat, takže sa snažte. Automobily sú rozdielne, v podstate dostávate stále lepšie a lepšie, na samotný pretek je nutné si vybrať čo najvhodnejšie, respektíve to, ktoré vyhovuje práve vám štýlom jazdy. Nie je totiž vždy najlepšie to, ktoré ste si odomkli ako posledné. Štyri základné atribúty, ktorými sú tátoše charakterizované zohrávajú nesmierne dôležitú úlohu. Je to klasická rozprávka: akcelerácia, maximálna rýchlosť, ovládateľnosť a sila. Môžete sa snažiť udržať v roztrasených rukých žihadlo s abnormálnou akceleráciou, keď nedokážete toto monštrum zvládnuť v zákrutách, na prvej pozícii neskončíte. Ani na stupňoch víťazov. Dôležitá, nesmierne podstatná vec. Každý jazdí trochu inak a vy si môžete vybrať.
Aj budete musieť. Okrem klasických pretekov totiž nájdete v každej epizóde – ktorých je tu len tak mimochodom 12, pričom v každej nájdete šesť pretekov, jeden pohárový, jeden zamknutý (ten sa aktivuje ak zničíte X vozidiel) – aj niekoľko bonusových. Riadne deštruktívnych. Monštróznych. Dobre, taká jazda na čas, kedy sa snažíte pokoriť vybraným vozidlom limit na jedno kolo je klasikou. Ale čo tak kľučkovanie medzi mínami, ktoré rozhadzuje helikoptéra? Čim viac vĺn zásahov prežijete, tým viac bodov. Tie sa neskôr násobia. Alebo musíte naopak rakety posielať späť vrtuľníku a nielen kľučkovať, ale ho i zničiť. Vrcholom deštruktívnej nirvány a adrenalínu sršiaceho i cez ušné lalôčiky, je mód, v ktorom musíte v časovom limite získať určitý počet bodov predbehnutím obrovského kamiónu s prívesom. Nič výnimočné by na tom nebolo, takisto fungujú násobiče bodov pri vašom nevybuchnutí. Lenže ten hnusný kamión rozhadzuje sudy. Najprv len také, ktoré vás riadne rozhodia (modré) a neviete ovládať vozidlo. Potom výbušné (červené). Ka-boom a už sa pozeráte na vrak. Tieto vás pošlú do hajan, násobiče zresetujú a časový limit vás tlačí, body potrebujete ako soľ. Viete aká to je zábava? Náramná. Obrovská! Instantná a chytľavá. Pritom ide o totálne jednoduchý princíp. Darí sa vám, chrochtáte blahom, padnete pred posledným predbiehaním, ovládačom sa snažíte trieskaním vydlabať v stene nový otvor pre neplánované okno.
Arkádové jazdenie v Split / Second: Velocity je navyše doplnené o takú nenápadnú featurku. Vecičku, ktorá vám vytvorí šialený úsmev na perách, no v prípade, že ten hnusný protivník dostane vás, viete povedať slová, ktoré sa späť vziať nedajú a tá obrazovka za to fakt nemôže, tak ju nebite. A nenadávajte ani vývojárom. Budete to milovať a nenávidieť zároveň. Nebudete sa naplno sústrediť na samotnú jazdu: niekedy vám to pomôže, niekedy zúfalo uškodí. Deštrukcia prostredia, vážení priatelia, to je tá kráska, ktorá sa neskrýva v kúte, lež okamžite ukáže svoje vnady a všetci pred ňou padáme na kolená. Na vybraných miestach môžete na nepriateľa prichystať nejakú šarapatu. Napríklad mu na kapotu zhodiť výbušný sud, uvoľniť kamene na svahu, proste čosi odpáliť, aby to spadlo na súpera alebo ho to zmiatlo tak, že to sám napáli do steny. Ak sa vám podarí zničiť jednou ranou viacero súperov, o to viac sa šialene chechtáte a užívate si deštrukciu. Možností je more, dokonca môžete po nasporení si maximálneho množstva tejto energie upraviť samotnú trať a spraviť maximálne tresky plesky. Kráska a zviera v jednom. Nie raz sa stane, že pripravené prekvapenie pre nepriateľa sa stane vašou virtuálnou smrťou. Nekončíte pretek, auto pekne vybuchne, zúfalo sa pozeráte zopár sekúnd na vrak a pokračujete ďalej. Lenže vám bude na dve veci umiestnenie na poslednom mieste. Nie je bodované a kto sa už len hrá pre to, aby skončil posledný?
Kombinácia týchto prvkov robí z hrateľnosti neskutočný masaker na i pred obrazovkou. Všetko to ohromne vybuchuje, obrazovka sa trasie, niekedy cez výbuchy a lietajúce objekty okolo vás nič nevidíte. Na hráča samotného to má až bizarný vplyv. Doslova si užíva orgie pred obrazovkou. Pri hraní sa nedá obsedieť, vydržať pokojne na jednom mieste, neustále sa budete snažiť vlastným pohybom poháňať vozidlo, uhýbať sa nepriateľským útokom, zúrivo gestikulovať, nakláňať hlavu i telo, hulákať... rozhodne si to užijete. Niektoré frustrujúce momenty zaženiete extrémne rýchlo, pretože vám to jednoducho nedá a musíte ich poraziť. Presne to je tá správna kombinácia osudovej príťažlivosti: je to dostatočne veľká výzva a zároveň nič jednoduché, takže sa musíte snažiť, jazdiť rýchlo i agresívne, využívať v správny čas prostredie k ataku na protivníkov. Robia to aj oni, takže nie vždy sa po vyhupnutí na prvú priečku na nej i udržíte.
O grafickom spracovaní by sa dali písať dlhé-predlhé ódy. Skutočnosť, že Split / Second: Velocity je krásnou hrou netreba príliš zdôrazňovať. Vidíte to zo samotných obrázkov rozhádzaných v recenzii a tentoraz áno, takto ako to vidíte staticky zachytené, to vyzerá aj v skutočnosti. Len to beží plynulo, bez sekania a nestíhate vnímať nič okolo a zároveň viete, že ak sa tamtá chladiaca veža rozhodne zrútiť, bude to rachot. A ono to aj rachot je. Modely jednotlivých vozidiel sú vymodelované tak precízne, že zabudnete na akýkoľvek model poškodenia, proste sú nádherné a keď už sa vášmu tátošovi niečo stane, proste vybuchne a vy to akceptujete. To nie je nič proti ohromným explóziám. Keď sa bude na vás prvýkrát rútiť lietadlo, budete s otvorenými ústami pozerať a pamätať si túto situáciu. Následne rúcajúci sa most či veža, pod ktorými musíte nájsť skulinku, ktorou prejdete... úžasné, oslňujúce, explozívne a hlavne – možno to najdôležitejšie – plynulé.
Táto arkádová nádhera má svojské čaro, ktorému sa dá vyčítať niekoľko vecí, ozvučenie však medzi patriť rozhodne nebude. Vozidlá revú, mihajúce sa objekty okolo vás nádherne svištia, pri výbuchoch to giganticky duní a búcha. Ako v hollywoodskom filme a tentoraz to je príjemne dvíha atmosféru. Svojou troškou prispieva i hudba. Spočiatku nenápadná sa ku koncu preteku začína dvíhať hlasitosť i tempo inak nevýraznej melódie a burcuje vás, tlačí dopredu, núti finišovať s využitím zvyškov posledných síl. Len škoda, že ide motívy, ktorých je len niekoľko a navyše sú jednoduché, opakujú sa. Ono chytľavosť sa im uprieť nedá, no počas preteku je muzika nevýrazná, zabudnutá.
Prečo teda Split / Second: Velocity dostalo len osmičku? Osmička je vynikajúca známka, to za prvé a za druhé nám tieto adrenalínové preteky pohoreli na maličkých nepríjemnostiach. Multiplayer je skvelý. Úžasný a perfektný, pretože proti vám stoja živí ľudia a ak náhodou i priatelia, snažíte sa o to viac, len si preboha neodhryznite jazyk a nevykrikujte až tak nahlas, pretože nie každý váš sused vie, že sa v skutočnosti smrťou vyhrážate kamarátovi len v hre a nie niekomu v skutočnosti, áno? Môžete pretekať klasicky, so spomínaným tirákom alebo si vychutnať fajnovú elimináciu. Po určitom čase posledný odpadáva, víťazom je len jeden. Neskutočná zábava, verte. Neduh prvý: Jediná forma štatistiky sa scvrkáva na hodnotenie vášho levelu. Na začiatku má hodnotu 99 a ak vyhrávate, znižuje sa. Záleží i na tom, koho ste porazili, kto dostal na lopatky vás. Je zrejmé, že ak porazíte niekoho o desiatok úrovní pred vami, presuniete sa vyššie skôr, než keď skončíte na čele pred zelenáčmi. Ale to je všetko. Nič viac a nič menej. A prečo? Nik nevie. Autá si prinášate zo singleplayeru. Žiadne vylepšovanie, žiadne odmeny. Chyba číslo dva je o čosi závažnejšia: ťažko nájdete hráčov na pretek. Niekedy čakáte dlhé minúty v lobby room a i tak sa do preteku nik nepripojí. To zabolí, pretože práve v MP je obrovská sila Split / Second: Velocity a hráčov proste niet.
Vidíte, ani to nebolelo a sme na úplnom konci. Split / Second: Velocity je podarená a chytľavá hra. Ak máte radi rýchlosť a nemusíte sa nutne upierať na realitu, sú tieto arkádové preteky plné výbuchov a adrenalínu ako stvorené pre vás. Isteže, „kampaň“ po pár hodinách padne (s tým súvisí i menší počet prostredí, tratí je viac, len raz odbočíte tam vľavo, inokedy idete rovno), stále sa však môžete snažiť všetko dokončiť na prvom mieste, či len tak zbierať odmeny. To je možno ďalšia chybička krásy Split / Second: Velocity. Padne príliš skoro. Ale dovtedy to budú akčné orgie. Úžasné a užasne vyzerajúce. Ak navyše získate kamarátov na hranie multiplayeru, zábava sa nekončí, pokračuje dovtedy, kým neodpadnete. Od Split / Second: Velocity sa totiž odchádza nesmierne ťažko.
