Splinter Cell: Conviction - drsný, plytký, nudnejší

Chcete prirovnanie? Nie je problém. Čo sa teraz predáva? Podobne ako Bad Company presedlalo v pokračovaní na tupé ládovanie „napätia a vzrušenia“ z postupne degenerovaného Call of Duty, sa i nový Sam Fisher vyberá na svoje drsné dobrodružstvo s podobným úsmevom na perách. Z obyčajného – teda obyčajného pre hlavného hrdinu série Splinter Cell – hľadania vraha vlastnej dcéry sa napokon stane patetické objatie s potomkom (sorry za spoiler, ale toto sa nedá neočakávať), naháňanie teroristov a nesmie chýbať čo? V zničených uliciach Washingtonu sa dostať do Bieleho domu a...? Totálna plytkosť a pátos vrcholí: treba zachrániť prezidenta. Každý nasledujúci krok v zápletke navyše dokážete pohodlne predpovedať.

Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Všetko toto sa deje síce cez pomerne efektívne prestrihy. Kamera nie je statická, po seriálovom vzore sa neustále mení, nakláňa, trasie. Špeciálne nápisy na stenách spojené s čiernobielymi ukážkami majú svoje čaro. Ale samotná náplň, obsah príbehových zvratov a jeho vývoj je čírym brakom, ktorý musí stoj čo stoj priniesť spektakulárny výbuch, krvácajúceho hrdinu alebo iné efektné scény. Ak sa pri konšpiračnom rozprávaní pristihnete náhodou pri tom, že zápletku nesledujete, vaša chyba to určite nebude.

Hoďme však príbeh niekam preč. Ako bývalý člen skupiny Third Echelon jedná Sam na vlastnú päsť a ide proti svojim bývalým kolegom. Nahnevaného Sama sa snaží hra vcelku pekne predhadzovať hráčovi, avšak v polovici cesty sa zastaví a chrstne mu do tváre ďalšiu patetickú vsuvku. Pôsobí to umelo. Celá hrateľnosť je teda po vzore Call of Duty postavená na lineárnom nasadení: nepriatelia vždy čakajú na vybraných pozíciách, rozbehnú sa k vám po prejdení neviditeľnej hranice, rozbijú tamtie dvere, potom vtrhnú vedľajšími... uvidíte to raz a môžete sa na druhý pokus náležite pripraviť.

Samotné čistenie jednotlivých lokácií je tentoraz založené na prevažne akčnom štýle. Samozrejme možno do popredia vytiahnuť niektoré zo stealth prvkov, ktoré hranie spríjemňujú a robia ho zábavným, no nikdy nie dostatočne. Môžete sa za nepriateľom prikradnúť a zneškodniť ho potichu, akčne, zlomením väzov či injekciou olova do krvného obehu. Môžete rúčkovať po trubkách až nad nič netušiaceho protivníka a podať si ho efektne z výšky. Lenže sa tak stane raz za čas. Takmer vždy natrafíte hneď na hliadkujúcu skupinu. Je možné likvidovať nepriateľov postupne, potichu, avšak vždy niekto z prisluhovačov Third Echelonu telo objaví, zastaví sa na mieste, začne pozerať okolo seba, takže máte dosť času na to, aby ste mu namierili na hlavu a poslali ho za mŕtvym kolegom. To je celé poňatie stealth akcie. Ach áno, ešte tu máme systém Mark & Execute (označ a znič – čiže ak ste niekoho bacli po hlave potichu, môžete iného zlého muža označiť – alebo viacerých – a hrdina ich už sám pošle do herného nebíčka) a „posledná známa pozícia“ (miesto, kde vás nepriateľ uvidí, je vyznačená ako Samov duch, ak sa presuniete, uvidíte ako nepriateľ pôjde skontrolovať toto miesto, zatiaľ čo vy ste už na inom mieste).

Tieto dve činnosti budete pravidelne využívať, pretože až príliš často čelíte masívnej presile. Do priamych prestreliek sa Sam púšťať nemôže – teda môže, ale game over uvidíte častejšie ako komára pasúceho sa na vašej krvi. Ukrývanie sa za prekážkami v štýle Gears of War tu samozrejme je, no nepriatelia, nech sa správajú ako hlupáci pri nájdení mŕtveho kamaráta, maximálne hrdinsky zvolajú, že „ťa pomstím, kamarát“ a následne zomrú vašou rukou, dokážu aktívne reagovať na vašu poslednú pozíciu. Vyberú sa obzrieť miesto, hodia granát, postupujú v skupine a kryjú inkriminované miesto z viacerých postov. Ťažšie sa im uniká a najlepšie je nechať Sama v tieni, tme. Málokedy to ide kvôli spomínanej presile. Paradoxne môže ukrytý Sam uškodiť i vám. Indikátorom neviditeľnosti hrdinu, kedy ho protivníci nevidia, je zmena farebnej palety: všetko sa zobrazuje čiernobielo. Keďže vo väčšine prípadov sa pohybujete v už i tak dostatočne tmavých priestoroch, je samotná tma nepríjemná a mätúca. Navyše netreba pripomínať, že pokým vy vidíte v tme veľké... čierne nič, kremíkový panáčik vie okamžite, kde sa nachádzate.

Všetky zdroje svetla poctivo „vypínate“ (v interiéroch môžete i vypínačom), snažíte sa postupovať v absolútnej tme a potichu, ale nejde to. Ak proti vám stojí troj či viacčlenná hliadka, musí vás niekto zočiť a vždy je jednoduchšie sa ukryť a prestrieľať. Nehovoriac o neskorších fázach hry, ktorá približne v poslednej štvrtine naberá na obrátkach a zároveň frustrujúcich momentoch: stoja proti vám totiž špeciálne jednotky, ktoré neskolí jeden headshot, musíte im do gebule trafiť minimálne dvakrát. Plytvať muníciou streľbou do nepriestrelných viest môžete, budete však potrebovať výstrelov omnoho viac. Netreba zabudnúť na ďalší fakt: ak sa vykloníte spoza prekážky, hoc i za účelom streľby, automaticky ste terčom pre nepriateľa. Alebo nepriateľov. A Sam vydrží tak tri zásahy, potom musí oddychovať. Zomierať budete preto často a nikdy nezabudnete na záverečnú pasáž v Bielom dome: do salóniku vtrhne desaťčlenné, po zuby ozbrojené komando. Všade tma ako vo vreci. Nič nevidíte, používať špeciálne infravidenie sa neoplatí, nevidíte potom objekty okolo seba, zomierate. Musíte nájsť presný kľúč likvidácie a spoliehať sa na náhodu. Frustrácia a reštarty pri nezmyselnom kľúči dávkovania obtiažnosti. Niektoré checkpointy sú navyše na hlúpych miestach.

Splinter Cell: Conviction tak v mnohých situáciách predstavuje skôr sériu Rainbow Six (tú novú, čiže Vegas) a nemá to šmrnc minulosti. Novinkám sa nebránime, celá hrateľnosť je však absolútne braková, pomerne monotónna. Vždy bude baviť vyhadzovanie nepriateľa z okna či kradmé likvidovanie, avšak to sú len rozbušky pred vašim objavením a potom sa musíte nejako prestrieľať. Celé to trvá tak 4-5 hodín čistého času, čo rozhodne veľa nie je, no i tak stihnete vyhodiť do vzduchu snáď i chatku na vašej záhradke. Lineárna cesta je navyše neskutočným tunelom a ak chcete postupovať ďalej, musíte zlikvidovať všetko, čo vám stojí v ceste. Inak sa nedá.

Ešteže je tu multiplayer – kooperatívny, kompetetívny. Poznáte to veľmi dobre, tiché zabíjanie má šmrnc. Kvôli tomu si ale kupovať Conviction? Dobre, je tu ďalšia možnosť, akási hra v hre. Denied Ops predstavujú klasické misie: so špeciálne trénovaným agentom sa musíte infiltrovať na určité miesto a všetko vykosiť. Kto to zvládne potichu, dostane bobríka zakrádania sa, kto nie, vývojári mu nadelia dvojnásobok panákov, ktorých musí dvojica kooperujúcich hráčov vystrieľať. Podarí sa vám to, idete do ďalšej mapy. Celé to je zabalené do príbehovej deky o likvidácii EMP generátorov. Zaujímavé na tomto móde je, že ide o uzavreté mapy, takže sa môžete promenádovať po nich sem a tam, monitorovať situáciu, robiť si plány. A nepriatelia sa presúvajú, nestoja na svojich miestach a nevedú patetický dialóg. Každá mapa predstavuje akoby výzvu, ktorú si užijete s druhým hráčom, len sa treba dohodnúť na spôsobe postupu. Okrem likvidácie môžete vstúpiť i do možnosti hrania štýlom tichého plíženia sa, kedy zas nemáte za úlohu zabíjať, ale sa práveže infiltrovať na určité miesto. Hlúpe odrážanie vĺn nepriateľského zoskupenia v ďalšom móde je len o strieľaní. Nie zrovna zábavnom, hoci Last Man Standing má svojské čaro a kamaráta môžete oživovať - dajte si však pozor, aby ste nevbehli do nastraženej pasce protivníkov. Nech si to však vezmeme z ktoréhokoľvek uhlu, hrateľnosť sa zmenila i tu, nie je to klasická stealth akcia, lež skôr trochu iné strieľanie.

Čo nám teda zo Sama Fishera? Plytké torzo s príliš slabým potenciálom zaujať tou klasickou hrateľnosťou a priblížil sa absolútne priemernému mainstreamu. Technickým spracovaním síce zaujme na prvý pohľad, pretože sa na samotnú hru a hranie dobre pozerá, avšak statické prostredie s len niekoľkými zničiteľnými objektmi či predmetmi, ktoré máte možnosť aktívne využiť, už akoby kazí celkový výzor. Pôsobí to menej živo. Zabavíte sa napríklad na doskakujúcich animáciách či rovno postavách: ak si totiž skript žiada civilistu na mieste X a vy bežíte, takže reálne tam druhá postava dokráčať nestihne, jednoducho blik-blik, teleport sa stal realitou a bežne sa stane, že postavy zmiznú a rýchlo sa objavia niekde inde. Chvalabohu ide len o NPC, nie vašich nepriateľov. Splinter: Cell: Conviction vyzerá príjemne, lenže s hrami je to ako so ženami. To, že má na ksichte pol kila tapety ešte neznamená, že je pekná a dôležité je, či sa s ňou i zabavíte.

Detailmi posiate prostredie, výrazne kvalitné textúry, precízna hra tieňov – to všetko vyzerá krásne, ale samotný výber prostredí je mdlý, obyčajný. Znie to dobre: opustená továreň, lunapark, biely dom, ulice Washingtonu, kancelárie, návrat do vojnovej misie z minulosti Fishera v Iraku či výskumné centrum. More možností ako zaujať, ale jednoducho sa to nestalo. Samotná architektúra úrovní a dizajn tunelu je chabý. Animácie pohybov sú výrazne kvalitnejšie u Sama Fishera, ostatní disponujú len niekoľkými, navyše prechod medzi nimi je príliš ostrý. Ozvučenie je na tom lepšie: výrazne na vás zapôsobí dabing, ktorý je precízny pri všetkých postavách, často sa pristihnete pri tom, že si pokojne vypočujete rozhovor dvoch nič netušiacich vojakov na hliadke. Keďže sa však snažíte byť čo najčastejšie nevidení a nepočutí, hlasitú streľbu (používajte tlmiče) ani počuť nechcete. Hudba je už tradične na úrovni, do popredia sa derie len občas, ale vtedy ju je cítiť. Typicky akčný huriavk nahraný orchestrom.

Ovládanie je nastavené čo najprirodzenejšie, príjemne pomáha automatizovaný presun z úkrytu k inému chránenému miestu, no zároveň sa niekedy spoza ochrannej bariéry hlúpo mieri, pri stiesnených priestoroch nikdy netušíte, či sa Sam prilepí na správnu bariéru. Samotný užívateľský interface je však absolútne príjemný, aktívna nápoveda vám vždy prezradí, kedy môžete napríklad použiť quick kill. Trochu horšie je na tom kamera. Síce sa vždy snaží byť za chrbtom hrdinu, niekedy sa stane, že nepriateľa nestihnete zneškodniť, on okolo vás prebehne a ani za svet ho nemôžete zamerať, zbadať, dostať sa k nemu – bežíte ku kamere, nič nevidíte a následne už reštartujete hru z posledne uloženej pozície. Zbrane môžete mať pri sebe len dve: pištoľ s nekonečným počtom nábojov (takže budete používať hlavne tú) a primárnu. Výber je pestrý, dokonca si môžete svoju bohatú výbavu (brokovnice, automatické pušky, samopaly...) vylepšovať o prídavné zásobníky, optiku či vždy potrebný tlmič. Nech to je akokoľvek, najistejšie sa budete cítiť so spomínanou pištoľou. Kruté a pravdivé.

Možno je konečný ortieľ vyrieknutý nad Splinter Cell: Conviction až príliš prísny, prevláda sklamanie. Jednoznačné orientovanie sa na masovú zábavu spravili z inak tichého zabijaka akčného sabotéra, ktorý sa síce musí zakrádať, pretože priamu paľbu neustojí, no zároveň z úkrytu nehľadá alternatívne cesty bez likvidácie nepriateľa, ale im omláti všetko o hlavu. Ak vám to nevadí a nepotrebujete nutne nasávať atmosféru Splinter Cellu, pokojne do Conviction choďte. V opačnom prípade nám niekto siahol v prípade herných princípov na legendu. A to sa v slušnej spoločnosti nerobí.