BRATISLAVA. Mozog je archaický aj moderný, spoľahlivý aj mätúci. Niekedy to vyzerá, že s nami hrá čudnú hru, pravidlá ktorej pozná iba on sám. Môžeme sa naň spoľahnúť, keď ide ozaj do tuhého? Mali by sme počúvnuť inštinkt alebo uprednostniť starostlivú analýzu? Do akej miery sú dôležité premenlivé okolnosti, a do akej evolučný program, zabudovaný do mozgových obvodov?
Vďaka psychológii, neurovede a moderným zobrazovacím metódam vedci dokážu nahliadnuť dovnútra toho, čo sme si zvykli nazývať čiernou skrinkou, ukrývajúcou najlepšie zorganizovanú hmotu v známom vesmíre. Odpovede však ani v tomto prípade nie sú a ani nemôžu byť jednoznačné.
Dôvod? „Z hľadiska funkcie mozgu existuje iba neostrá hranica medzi dobrým a zlým rozhodnutím,“ píše americký popularizátor vedy Jonah Lehrer v práve vydanej knihe Jak se rozhodujeme?
Nadvláda rozumu
Mozog vznikol kedysi dávno ako vedľajší výsledok snahy prežiť. Na stromoch, v jaskyniach aj v dobách ľadových. V temnom stredoveku aj v menej temnom novoveku.
Problémy prežitia riešime aj dnes. Menej podstatné, keď hľadáme tú správnu značku vína alebo džemu v preplnenom supermarkete. Iné majú dlhodobejšie dôsledky, napríklad keď sa rozhodujeme, aký byt s akou hypotékou si vyberieme alebo aký lístok vhodíme do volebnej urny. Akú máme istotu, že naše rozhodnutie bude najlepšie, alebo aspoň také, ktoré si o nejaký čas nebudeme vyčítať?
Doba si žiada, aby sme boli racionálni, vedeli, čo robíme, a dokázali aj odhadnúť logické následky našich rozhodnutí. Preto keď stojíme pred voľbou, za všetkých okolností by sme mali poctivo zvážiť známe za a proti, a rozhodnúť sa až potom, keď skrotíme prchavé emócie. Život a rozhodovanie rovná sa vláda rozumu.
„Túto jednoduchú myšlienku obsahuje Platónova aj Descartova filozofia, stojí na nej moderná ekonómia, bola desaťročia hnacou silou kognitívnej vedy,“ píše Lehrer. „Časom sa naša racionalita stala definíciou človeka, lebo, povedané jednoducho, racionalita robí ľudí ľuďmi. S predpokladom racionálneho správania je jediný problém: je mylný. Mozog funguje inak.“
Čo robí, keď nič nerobí
Evolúcia nie je inteligentný dizajnér, a my sme veľmi vzdialení ideálnym racionálnym bytostiam, ktorými by sme (mnohí) chceli byť. Našu myseľ si môžeme predstaviť ako stále diskutujúcu spletitú sieť neurónov, z ktorých mnohé ležia v oblastiach dôležitých pri tvorbe emócií.
Na tvorbe emócií sa podieľa aj evolučne najmladšia časť nášho mozgu, predná kôra mozgová, „štvrtá časť mozgu“, považovaná za zdroj rozumu, inteligencie a morálky, ktorá drží na uzde „nízke pudy“.
Vzhľadom na to, že celý mozog je priam prešpikovaný emóciami, pri rozhodovaní nedokážeme ich vplyv odstrániť. Dokonca ich nie je možné umlčať ani vtedy, keď mozog páve o ničom nerozhoduje a rozpráva sa po vzore tichých bláznov iba „sám so sebou“.
Jedným z najviac vzrušujúcich neurologických objavov konca uplynulého storočia je ten, že mozog má vyššiu spotrebu energie vo fáze zdanlivého pokoja než pri činnosti, ktorá sa prejavuje navonok. Neurovedci ju nazvali podľa štandardného režimu komputerov default mode a energiu, ktorú v tomto režime mozog produkuje, označili temnou (dark energy) podľa vzoru rovnako záhadnej kozmickej energie.
Ako si (ne)kúpiť auto
Sú teda vonkajšie výstupy mozgu skôr vedľajším produktom jeho činnosti zameranej na seba? Nuž niekedy to tak vyzerá. Mozog sa v tejto fáze ako keby pripravoval na udalosť, ktorá ho nabudúce opäť prekvapí.
Pekne to ilustroval výskum psychológa Apa Dijksterhuisa z Amsterdamskej univerzity, ktorý si chcel kúpiť auto. Na prvý pohľad jednoduchá vec, no výber komplikovalo množstvo značiek, akciových ponúk a najrôznejších parametrov od spotreby paliva a veľkosti kufra až po počet reproduktorov a airbagov.
„V tej chvíli si Dijksterhuis uvedomil, že kúpa auta presahuje schopnosti vedomého mozgu,“ píše Lehrer.
„Nedokázal si zapamätať, či väčší motor mala Toyota, alebo Opel, alebo či výhodný lízing ponúkal Renault, či Nissan. Všetky premenné sa mu pomiešali dokopy, jeho prefrontálny kortex bol zmätený.“
Po týchto skúsenostiach urobil Dijksterhuis výskum, ktorý publikoval prestížny časopis Science. Ukázal v ňom, aké obmedzené množstvo parametrov dokáže priemerný mozog vedome analyzovať.
Dijksterhuis zistil, že pri štyroch známych parametroch štyroch typov áut je dobré všetky racionálne zvážiť; v tom prípade máte vysokú šancu, že si vyberiete najlepšiu ponuku. No keď určil pokusným kupcom dvanásť parametrov pri štyroch autách, teda dovedna 48, ich mozgy už neboli schopné všetko zanalyzovať a strácali sa v automobilovom bludisku rovnako spoľahlivo ako Dijksterhuis.
Výsledok vlastne ani neprekvapil: pri vysokom počte parametrov si v priemere kupci vybrali najhoršie auto po dlhom uvažovaní, najlepšie vtedy, keď sa spoľahli na emočný mozog: to správne auto bolo skutočne spojené s tým správnym pocitom. Podvedomá činnosť mozgu – spustená zrejme práve v čase default mode po prvej prehliadke prvého autosalónu - umožnila iracionalite opäť raz skórovať.
Čierna diera v rozpočte
Na druhej strane ani Dijksterhuis nedokázal, že by bol mozog vybavený zázračným programom, ktorý by nám umožnil rozhodnúť sa správne aj v podmienkach neistoty. Intuícia nie je všeliekom na rozmanitosť života. Občas pocity sklamú a donútia nás urobiť aj ľahko predvídateľné chyby. Správne rozhodnutie si vyžaduje zapojiť obe stránky našej mysli.
Inak by sa nemohlo stať, že toľko ľudí podľahlo klamlivým dočasným výhodám hypoték s rozložením splátok 2/28. Tie ponúkali v prvých dvoch rokoch nízky pevný úrok a zvyšných 28 rokov oveľa vyšší voľný úrok.
V roku 2007, keď sa v USA zrútil trh s nehnuteľnosťami, hypotéky 2/28 tvorili pätinu všetkých hypoték, a v chudobných štvrtiach ako Bronx vyše polovicu. Koncom roku 2007 banky zabavili nehnuteľnosti ľuďom, ktorí neboli schopní hypotéku splácať, a neuveriteľných 93 percent spomedzi nich tvorili práve tí s rizikovými splátkami.
Pritom mnohí z nich mohli dostať štandardné podmienky, no nedokázali odolať vábeniu počiatočných úľav. Stali sa obeťou pocitu, že to neskôr zvládnu, bez toho, aby si sadli nad relatívne jednoduché čísla a rátali, akú čiernu dieru v rozpočte v blízkej budúcnosti riskujú.
Jednoducho a zle
Podobne nás ľahko oklamú pocity aj v prípade kreditných kariet, ktoré tiež ponúkajú najskôr veľmi nízky úrok, no potom poriadne pritvrdia. Okrem toho používanie plastových kariet zbavuje ľudí povinnosti rozmýšľať, či si môžu dovoliť nové džínsy, alebo mobil bez toho, aby si najskôr zrátali hotovosť v peňaženke.
Variant rozhodnúť sa zložito a zle alebo jednoducho a dobre má v takých prípadoch veľmi životaschopný podvariant: rozhodnúť sa jednoducho – a veľmi zle. Víťazstvo podvedomia a okamžitého lákavého nápadu nad rozumom môže mať dlhodobé a deprimujúce následky. Aj ich má, a ešte aj pre tých, ktorí by si zobrali rizikovú dlhodobú pôžičku iba pod hrozbou trestu smrti.
Apollón či Dionýzos?
„Až príliš dlho sme predpokladali, že ľudské správanie je buď racionálne, alebo iracionálne. Buď sa riadime štatistikou, alebo uveríme inštinktu. Buď Apollónova logika, alebo Dionýzove emócie. Naše id verzus naše ego;
mozog plazov verzus predný mozog. Tieto dichotómie sú nielen nesprávne, sú priamo škodlivé,“ píše Lehrer. A dodáva: „Problém rozhodovania nemá nijaké všeobecné riešenie. Náš svet je na to jednoducho príliš zložitý.
V dôsledku toho nás prirodzený výber vybavil mozgom, ktorý obľubuje pluralizmus. Občas potrebujeme zvážiť všetky možnosti a starostlivo ich analyzovať. A občas musíme dať na to, čo nám radia naše city. Tajomstvo úspešnosti tkvie v tom, že vieme, kedy máme ktorý spôsob rozhodovania použiť.“
Hlavný zdroj: Jonah Lehrer: Jak se rozhodujeme?, Preložil Jan Klíma. Dokořán, Praha 2010.
