Nie každý herný hrdina sa môže pochváliť tým, že už má na krku dva krížiky a smelo si vykračuje ďalej. Princ z Perzie je práve jedným z tých vyvolených, ktorí môžu smelo zdvihnúť hlavu a nahlas zakričať, že s nami ešte neskončili. Jeho historické korene siahajú do konca 80. rokov, kedy sme hru z príkazového riadku spúšťali s parametrom megahit (znalí veci vedia). Druhé, omnoho pestrejšie pokračovanie bolo na vtedajšiu dobu vrcholom scrollovacích plošinoviek. Zo slušnosti vynecháme prvé eskapády v troch rozmeroch, ktoré sériu takmer pochovali. To sme totiž ešte nevedeli, že princ sa vráti s neskutočne chytľavou hrateľnosťou, rozkopne dvere a my mu budeme kľačať pri nohách.
Už dávnejšie bolo zrejmé, že Prince of Persia: The Forgotten Sands sa vráti k trilógii, ktorá oživila legendu. Trojica hier The Sands of Time, Warrior Within a The Two Thrones patria presne k tým klenotom, ktorými by ste sa mali chváliť s originálkami vo vitrínke. The Forgotten Sands nebude nijako nadväzovať a žiadnym spôsobom pripomínať, že dva roky dozadu sme mali tú česť so znovunarodením série. Prince of Persia je pre niekoho krásnou a relaxačnou hrou, pre druhého farebnou patlaninou s primitívnou hrateľnosťou. Hoci sa skôr radíme k prvej skupine, väčšina – hlavne mainstreamových – hráčov prskala síru a kričala, že chcú klasického princa z Perzie.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Tak ju aj dostali. V kútiku duše to potichu odsudzujeme a bránime sa tomu, ale masu ľudí zaujíma jediné: aby vstúpili znovu do tej rieky, ktorú dobre poznajú, presne vedia, kde sú zákerne ostré kamene na dne a kde je naopak príjemne teplúčko. The Forgotten Sands sa chronologicky radí medzi The Sands of Time a Warrior Within a vypĺňa tak niekoľkoročnú medzeru medzi týmito dvomi hrami. Princ v nej začal dospievať a meniť sa, pričom je pravdepodobné, že do Perzie ešte nie raz zavítame. The Forgotten Sands sa však medzi spomínané dve hry radí nielen chronologicky rozprávaním príbehu, ale žiaľ i všetkým ostatným: hrateľnosťou, hernými prvkami a žiaľ niekedy i technickým spracovaním.
Princ z Perzie sa rozhodne navštíviť svojho brata Malika, no nezastihne ho práve v najvhodnejšej situácii. Obliehanie jeho pevnosti nepatrí k radovánkam, v ktorej by brat nepoznal brata a vydáva sa tak svojmu pokrvnému príbuznému podať pomocnú ruku. Po pár minútach si osviežite herné princípy, ktoré zdobili perzského princa v The Sands of Time a postupne si odškrtávate zo zoznamu použité pohyby: beháte po stenách, skáčete po hrazdách a stĺpoch, uhýbate sa čepeliam vytŕčajúcim zo zeme, šípom vystreľujúcim zo steny či obrovským kmeňom stromov. Nie, žiadni enti nehrozia, len tieto pohupujúce sa nástrahy majú ostne a s radosťou vás odhodia na čepele vytŕčajúce z podlahy a nestíhate už ani sledovať ubúdajúce zdravie. Akrobatické kúsky princ rozhodne nezabudol, stále je mrštný ako Lara v najlepších rokoch.
Ale nie len v hopsaní princ dominuje. Ostrie čepele jeho meča okúsia nepriateľskí vojaci a v tomto momente zistíte nepríjemný fakt. Pri samotnom boji výrazne klesá krivka pohltenia. Tak ako ste sa pri poskakovaní a akrobatických skopičinách bavili a tempo bolo adrenalínové, sa začnete pri boji nudiť. Schematické riešenie jednotlivých situácií v priebehu bitky je podtrhnuté väčším množstvom nepriateľov, ktorí sa na vás na presne vybraných miestach zosypú. Chvíľu skáčete, prídete do rozsiahlejšej miestnosti a už dobre viete, že vás tu čaká pižľanie mečíkom. Okrem samotného útoku môžete nepriateľa odkopnúť (a následne prebodnúť – nebojte sa, hra neobsahuje ani jedinú červenú krvinku, hoc sú niektoré ataky obzvlášť podareným masakrom) alebo na neho skočiť. Žiadne kombinovanie útokov či ich reťazenie alebo špeciálne kombá tu nehľadajte.
Užívate si The Forgotten Sands, akoby ste cestovali v čase. Spracovanie z biedy hru určite nevytrhne. Hoci je architektúra jednotlivých lokácií obzvlášť príjemná, samotné stvárnenie, miera detailov a grafických efektov je číro priemerná. Dych vyrazený z orientálnej štruktúry obrovskej veže či akéhokoľvek iného putovania hore alebo dole (vo svojej podstate nič iné nerobíte), mať nebudete. Už len viete, že sa máte vyštverať tamto na samotný vrchol, inokedy zas bežíte / skáčete opačným smerom. Dobre, medzi tým pobehujete doľava a doprava. Lenže pri slabšom technickom spracovaní, ktoré dostatočne neohúri, si človek skôr povšimne menej elegantný game design. Vôbec nevadí linearita, na tú ani jediné krivé slovo, lenže je to príliš okaté, monotónne a odhaliteľné, až zabúdate na krásu, ktorú orientálne prostredie ponúka. Ešteže nad vodou drží technické spracovanie ozvučenie. Zvuky síce neprekvapia, príliš si ich neužijete, no hudobná vložka vie vytvoriť príjemnú náladu.
Keď už začnete pokukovať po krabici s Pieskami Času (u nás vyšla hra lokalizovaná, dokonca aj s českým dabingom), či máte v mechanike správne médium, príde prvá, výraznejšia zmena. A pomerne podstatná. Malik stráca pôdu pod nohami, vie, že sa mu nepodarí ubrániť svoju pevnosť. Privolá si na pomoc zlo v podobe kráľa Solomona. Príbeh je tuctový, viac prezrádzať ani netreba, istotne si ďalšie detaily domyslíte sami. Podstatné je, že živí nepriatelia sa pre vás stanú minulosťou, musíte bojovať proti kostlivcom či iným monštrám z piesku. V podstate sa na boji nič nemení, nedostanú iný náboj (teda až na mierne taktizovanie pri väčších protivníkoch), no za každého nepriateľa, ktorého bacnete po hlave a následne sa rozsype na zrnká piesku, dostanete skúsenosti. Netlieskajte hneď, veľké spojenie RPG s princom nehľadajte. Ak nazbierate daný počet experience bodov, môže investovať jeden bodík do stromu schopností. Zlepšovať si môžete zdravie (budete ho mať viac), viac slotov pre prácu s časom (o tom neskôr), silnejší útok alebo podporu špeciálnych magických schopností.
V praxi však ťažko postrehnete, či princ tresol nepriateľa silnejšie, jediným náznakom zlepšenia je to, že ak máte na maxime útočnú silu, nemusíte kostlivca trafiť štyrikrát, stačí trikrát. Manipuláciu s časom poznáme z minula. Ak sa vám niektorý skok nepodarí a spadnete do priepasti či sa vám iným spôsobom podarí dostať zdravie na nulovú hodnotu, môžete sa vrátiť v čase späť pred inkriminovaný moment. Pomôže to hlavne vo „filmových“ (a s veľkými úvodzovkami) pasážach, kedy sa okolo vás všetko borí a vy musíte bežať stále dopredu. Zrazu sa prepadne podlaha a vy s ňou. Aby ste neokúsili trpkú prehru a princ neupadol do zabudnutia, vrátite sa pár sekúnd v čase späť. Už viete, že tamto sa začne čosi boriť a reagujete s predstihom. Dá sa vytušiť, kedy čo spadne, ale nie vždy. Čas budete vracať i pri nepodarených skokoch niekam do... do preč. Aspoň stále nečumíte na obrazovku nahrávania posledne uloženej pozície.
Tu sa na chvíľu zastavíme. Ono to poskakovanie je zábavné a pomerne vtipné, často si ho užívate a keď sa vám podarí zdolať náročnejšiu pasáž bez jedinej chybičky, sami sa musíte pochváliť, akí ste vy šikovní. To áno, lenže Prince of Persia: The Forgotten Sands je hra pomerne krátka. Čistým časom hrania i počtom miest, ktoré navštívite. A po čase i monotónna, ale nebudeme sa predsa zbytočne rúhať. Zbytočný nárast frustrujúceho napätia je zabezpečený niekedy kamerou, niekedy abnormálnym chápaním vývojárov, čo má byť skutočná výzva pre hráča.
Poporiadku. Kamera je po väčšinu času fajn kamarátka, automaticky mení uhol pohľadu tak, aby vám napovedala, že máte ísť tam a tam, potom skočiť sem na túto plošinu, následne je tu hrazda a tak ďalej až do skakavenia. Tak to respektíve byť malo. Lenže nie vždy nám slnko svieti a nie vždy kamera ukáže, ktorým smerom máme pokračovať. V tom prípade sa vrátite späť a skúmate, hútate, čakáte. To nie je príjemné, neprospieva to dynamike hrania. Odpustíme to hre, nik nie je dokonalý. Horšie je, že náročnosť je dvíhaná až príliš umelo nezmyselným naskladaním väčšieho počtu zložitých miest na čo najmenšiu rozlohu, respektíve medzi dva checkpointy. Môžete vrátiť čas späť, ale niekedy vám ani niekoľkonásobné cestovanie v čase nepomôže a začnete plakať. A nadávať na spomínané ostne, čepele, kmene a kadejaké iné svinstvo, ktoré vás so železnou pravidelnosťou začne posielať do rozprávkového háremu.
Samozrejme, autor recenzie ešte môže byť kripel. Ale ešte stále nepredbiehajme. Dômyselným vylepšením hrateľnosti mali byť čachre s prírodnými elementmi. V boji to znamená prosté „ťahanie ohnivej čiary za zadkom“, ktorej ak sa niekto dotkne, začne plápolať, „vystreľovanie mrazivých flusancov alebo čosi podobné“, „poriadna otcovská päsťou do zeme, ktorá odhodí nepriateľov alebo Hulk v koži princa“ a „kamenný val okolo princa alebo špeciálny štít“. To je všetko priatelia, v boji ide inak o minimálne využívané funkcie, maximálne si raz udriete do zeme, pretože sa z toho chaosu nedokážete vysomáriť a neviete, ktorý panák je vlastne princ. Svoju úlohu to však zohráva pri hopsaní. Okamžite si začnete všímať vodu, ktorej skupenstvo dokážete zmeniť, respektíve životodarnú tekutinu zmraziť. Potom vám vodopád poslúži ako bežná stena a prebehnete sa po nej, fontána ako hrazda a podobne. Niektoré fontánky frckajú vodu v iných časových úsekoch, čiže musíte vodu zamraziť, skočiť na vodnú hrazdu, skočiť z nej ďalej, vodu odmraziť, rýchlo znovu zamraziť, pretože ďalšia hrazda bude tiež zložená z hédveó, len voda strieka vtedy, keď na prvej prestáva. Chápeme sa?
Dobre, nebude to ešte všetko. Raz za čas natrafíte na využívanie elementu zeme. Jedna plošinka je priehľadná, čo znamená, že si ju musíte dočarovať (stlačíte čarovné tlačidlo a ona tam bude). V jednom momente však môžete mať aktivovanú len jednu časť, jedno miestečko. Takže povedzme, že musíte prehopsať podobným spôsobom ako pri vodných hrazdách nad priepasťou. Alebo to celé spojíte s vodnými hrazdami a skombinujete. Začína to byť šialené? To ešte počkajte na záverečnú vežu, na ktorú vám možno bude dlhšie trvať vyštverať sa ako ku koncu prehopsať po kameňoch v tornáde a následne baciť Solomona po ksichte. Fakt! Naučíte sa nenávidieť steny vodopádu – najlepšie ak sú tri za sebou a musíte teda: skočiť z plošiny, preskočiť nezmrazenú stenu, rýchlo vodu zmraziť, skočiť z nej na protiľahlú, z nej sa znovu odraziť, vodu odmraziť, preskočíte strednú stenu, zmrazíte vodu, aby ste dopadli na poslednú a znovu to zopakujete. A to len preto, aby ste doskočili na vodnú hrazdu, kde vás čaká ďalšia trojica vodopádov. Podobných príkladov a kombinácii elementov vody, zeme a klasických nástrah tu nájdete hneď niekoľko. Vtedy to je radosť, prsty sa vám zamotajú.
Krása akrobatického šialenstva sa tak jednoducho zvrhne v nereálne poskakovanie. Už to nebude radosť z pohybu, ale často frustrujúce šialenstvo. Hoci na malom priestore, ale o to intenzívnejšie. Napokon úplne rezignujete a spravíte z princa opicu, ktorá bude padať, vracať sa v čase späť, skákať pri strope, pretože čakáte na ten správny moment... jednoducho mohli tieto prvky viac vývojári rozložiť. Nie je totiž rozhodne zábavné, ak máte mnoho vecí pohromade, nevytvára to znásobený efekt ohúrenia. Alebo je recenzent neschopný, všakže...
Prince of Persia: The Forgotten Sands je typickým pokračovaním. Ničím špeciálnym neprekvapí, vydrží vám tak maximálne na 6 hodín hrania. Prvé tri štvrtiny prejdete plynulo, neskôr sa objavia mierne frustrujúce pasáže, pri ktorých hru vypnete, pôjdete sa pekne poprechádzať na čerstvý vzduch a následne to zvládnete. Ale stále je to málo a nepôsobí to konzistentne. Po dohraní vás do ďalšieho spustenia hry donúti málokto. Ďalšou voľbou je udržanie sa na nohách pri ôsmich vlnách nepriateľov (poznáte z mora ďalších akčných hier). Ale to vám vydrží tak zopár desiatok minút. Prince of Persia: The Forgotten Sands príliš neprekvapí, nemá čím, udržuje hrateľnosť presne v takej rovine, s akou nám ju priniesol pred ôsmimi rokmi s The Sands of Time. Či vám to vyhovuje a stačí, je výhradne na vás. Ide o hru totožnú s predchodcami. Stále zábavnú, hrateľnú, no niekedy vďaka dobre známym herným prvkom i monotónnu.
