Skôr ako Homo sapiens
Neandertálci, presnejšie ich predchodcovia, obývali územie dnešnej Európy oveľa skôr ako Homo sapiens; objavili sa tu najneskôr pred 300-tisíc rokmi.
Anatomicky moderní ľudia, teda naši predchodcovia, opustili svoju pravlasť, Afriku, asi pred 60-tisíc rokmi. Do Európy prišli asi pred 40-tisíc rokmi, možno o niečo skôr.
Niekoľko tisíc rokov po ich príchode stopy neandertálcov miznú. Poslední známi, už izolovaní neandertálci žili pred 24-tisíc rokmi na Pyrenejskom polostrove a na Gibraltáre.
BRATISLAVA. Jedna časť príbehu neandertálcov a ich nejasného vzťahu k nám moderným ľuďom sa priblížila k nečakanému rozuzleniu.
Postaral sa o to tím genetikov z Lipska, ktorý našiel v našej DNA odkaz, pochádzajúci podľa všetkého práve od neandertálcov. Nuž a DNA neandertálcov vo svetle našej DNA nám odkazuje, že oba druhy sa s veľkou pravdepodobnosťou krížili.
Akí boli?Neandertálci vyhynuli relatívne krátko po príchode moderného človeka do Európy. To viedlo k najrôznejším úvahám. Otázku vzťahu dvoch ľudských druhov, moderných ľudí a neandertálcov, sformuloval antropológ Chris Stringer z Národného historického múzea v Londýne takto: „Ak sa stretli, považovali sa navzájom za ľudí, nepriateľov, cudzincov alebo dokonca za obete?“
V druhej polovici 20. storočia by si asi väčšina antropológov stavila na to, že neandertálci, to sme boli vlastne my, v niečom trochu menej vyvinutí, v inom zasa viac. Oni vyzerali neohrabanejší a pomalší, mali však väčší mozog a museli byť odolnejší, pretože prežili veľa dôb ľadových.
Boli tiež zručnými lovcami a výrobcami nástrojov, a podľa všetkého vedeli aj rozprávať, aj keď pre tvar hrdla mali zrejme vyšší tón reči. Starali sa o svojich chorých, pomáhali rodičkám pri pôrode, mŕtvych pochovávali do hrobov, dbali o osobnú hygienu. Dokonca - zrejme v rámci skrášľovania - si maľovali svetlú kožu tmavšími farbami.
Nie predkovia, iba bratranciNázor o blízkej príbuznosti moderného človeka a neandertálca v roku 1995 výrazne spochybnil švajčiarsky antropológ Robert Martin, keď zanalyzoval neandertálske kosti počítačovou tomografiou.
Rekonštrukcia zvyškov lebky troj- či štvorročného neandertálskeho chlapca z jaskyne v Gibraltáre ukázala pri porovnaní s našou veľmi veľké rozdiely. Muselo ísť o dva rozdielne druhy, rozhodne nie o blízky príbuzenský vzťah.
Koncom 20. storočia Martinove závery podporili aj genetici. Lovec neandertálskych génov Svante Pääbo a jeho tím z Ústavu evolučnej antropológie Maxa Plancka v Lipsku ako prvý v roku 1997 analyzoval neandertálsku mitochondriálnu DNA. Ide o malú časť DNA, ktorá nie je uložená v jadre, zásobuje bunku energiou a dedí sa iba po matke.
Pääbov tím vyhlásil, že mutácie v mtDNA, ktoré fungujú ako evolučné hodiny, nám a neandertálcom síce prideľujú spoločného predka, ten však naposledy blúdil po svete niekedy pred 600-tisíc až 300-tisíc rokmi. Potom si už každý ľudský druh začal písať svoju kroniku sám.
Moderný človek sa vyvinul v Afrike, a ak máme s neandertálcami niečo spoločné, sme iba ich vzdialení bratranci. Aspoň tak to vyplývalo z logiky genetických hodín. V čase spoločného obývania Európy sme sa už rozhodne nekrížili, lebo existovali dva rozdielne druhy, a tie sa už z princípu nemôžu krížiť a mať plodné potomstvo. Jeden z týchto druhov zohral úlohu slepej vývojovej cesty.
Hovorkyne svojho ľuduPred mesiacom však ten istý Svante Pääbo prišiel s odlišným tvrdením: moderní ľudia a neandertálci sa predsa len krížili. Spôsobil senzáciu po tom, čo jeho medzinárodný vedecký tím predložil v časopise Science prvú detailnú analýzu hrubého náčrtu kompletnej neandertálskej dedičnej informácie, genómu. Analyzovaná DNA pochádza z kostí troch žien, ktoré žili v jaskyni Vindija v dnešnom Chorvátsku pred vyše 38-tisíc rokmi.
„Neandertálske ženy, ktoré nám zanechali v kostiach svoju DNA, zrejme žili obyčajným životom, no teraz vystupujú ako genetické hovorkyne svojho ľudu,“ zhodnotil ich historickú úlohu Pääbov kolega Richard Green.
Čo vedcom povedali tieto hovorkyne, presnejšie veľmi prácne porovnanie ich DNA s genómom piatich žijúcich ľudí z odlišných častí sveta? Že mnohí ľudia, ktorí dnes žijú mimo Afriky, zdedili malé, ale dôležité množstvo DNA tohto vyhynutého druhu. DNA sotva možno zdediť spoľahlivejšie ako krížením.
„Povedané inak, neandertálci predsa len nevyhynuli,“ konštatoval vedúci autor štúdie, švédsky paleogenetik, žijúci v Nemecku Svante Pääbo. Napokon, sám bol azda najviac prekvapený, že je sčasti, aj keď z malej, neandertálec (vedci hovoria o jednom až štyroch percentách, ktoré v našich génoch zanechali neandertálci).
Ešte väčším prekvapením bolo, že tieto gény zdieľajú aj dnešní Číňania alebo obyvatelia Papuy-Novej Guiney, napriek tomu, že tam nikdy nijaký neandertálec ani len nevkročil. Dostali sa tam však ľudia, ktorí niesli vo svojich génoch neandertálsky odkaz.
Nový genetický výskum podkopáva model šírenia ľudí z Afriky, ktorý hovorí, že všetci žijúci ľudia môžu vystopovať svojich predkov až k malej africkej populácii, ktorá sa rozšírila po celom svete a kompletne nahradila archaických ľudí bez toho, aby sa s nimi krížila.
Odišli a zmenili si DNANeandertálsku DNA nemajú v génoch moderní Afričania.
Logicky preto, že sa k nej prepracovali až po svojom odchode z Afriky. Mohlo sa to stať už v jaskyniach na pobreží dnešného Izraela, kde žili približne pred 80-tisíc rokmi ľudia spoločne s neandertálcami, ktorí na Strednom východe hľadali úkryt pred európskym chladom.
Možno sa to stalo inde a inokedy, no nepreukázalo sa kríženie v čase a na mieste, kde by sme ho očakávali možno najviac: na území dnešnej Európy pred 45-tisíc až 30-tisíc rokmi. Naši predkovia vtedy žili v blízkosti neandertálcov vo viacerých oblastiach, napríklad na území dnešného Francúzska, kde sa zrejme neandertálci naučili vyrábať moderné kamenné nástroje.
Jedna záhada zmizla, nová sa objavila. Zrazu sa totiž môže zdať dosť prekvapujúce, že neexistuje viac dôkazov o krížení, keď už vieme, že bolo biologicky možné.
„Z nejakého dôvodu sa príliš nekrížili, niečo im v tom zrejme bránilo,“ povedala evolučná genetička Sarah Tishkoffová z Pensylvánskej univerzity. „Žeby kultúrna bariéra?“
Malé, ale dôležitéPozoruhodné tiež je, že pri porovnaní ľudského a neandertálskeho genómu vedci našli v troch miliardách „písmen“ DNA iba 78 zmien, ktoré nastali až po oddelení oboch druhov, teda v období za uplynulých 300-tisíc rokov.
„Fakt, že v ľudskom rodokmeni nastalo tak málo genetických zmien, je úžasný,“ povedal evolučný genetik Hendrik Poinar z McMasterovej univerzity v kanadskom Hamiltone.
Tieto mutácie sú podľa Pääba veľmi zaujímavé, práve preto, že je ich tak málo. Jeho tím sa snaží rozpoznať, aké funkcie v organizme majú. Mohli ovplyvniť, prečo neandertálci vyhynuli a my nie.
Úvahy o tom, ako a prečo neandertálci vyhynuli, sa pravidelne objavujú 150 rokov, prakticky od roku 1856, keď objavili lebku neandertálca v Neanderovom údolí blízko Düsseldorfu.
Mohlo to byť v rámci konkurenčného boja o zdroje, prípadne s použitím násilia, aj keď rukolapné doklady o genocíde neandertálcov sa nenašli. Iná teória poskytla nepriame dôkazy, že neandertálci sa nenaučili používať ihlu, a napriek tomu, že predtým prežili niekoľko dôb ľadových, príchod extrémne chladného počasia v Európe už nezvládli. Iná hypotéza, naopak, hovorí, že neandertálci sa nevedeli vyrovnať s veľmi teplým počasím.
Ďalšia úvaha o nejasnom konci našich bratrancov sa zakladá na výskume ich nerozvinutých spoločenských a obchodných vzťahov. Zatiaľ čo ľudia dokázali udržiavať kontakty na diaľku, neandertálci zostali obmedzení na vlastné teritórium. Aj tá má však trhliny, rovnako ako názor, že nemali prístup ku kvalitnej morskej strave a nenasýteným mastným kyselinám, dôležitým na rozvoj mozgu. Iný výskum ukázal, že prístup mali a ryby jedli.
Vzhľadom na veľké množstvo rôznych teórií, hypotéz a výskumov zrejme asi nejestvuje jediná „teória všetkého“, ktorá by vysvetľovala ich vyhynutie.
Story neandertálcov sa nekončí. Vidíme ju teraz v inom svetle, no naďalej predstavuje lákavú intelektuálnu hádanku. Máločo v nej vieme isto, ako ukazuje aj zmena Pääbovho názoru.
Lúštenie tejto hádanky má z nášho hľadiska logické pozadie: čím lepšie pochopíme neandertálcov, tým lepšie možno pochopíme aj samých seba.
Najnovšie vedecké objavy nájdete na veda.sme.sk. Vedu SME hľadajte aj na Twitteri alebo na Facebooku.
