To, že ide o ďalší dobrodružný projekt z krajiny vychádzajúceho slnka ešte neznamená hneď prežehnanie sa konzervatívnych hráčov. Nenájdete tu žiadne komplikované prvky, princípy. Nebudete dumať nad súbojovým systémom alebo po hodinách hrania tápať v príliš komplexnom príbehu. Nier navyše neprichádza so žiadnymi hardcore prvkami, dokonca ide o jednoduchú hru, ktorej základy odhalíte okamžite po uchopení.
Napriek tomu, že preniknúť do útrob Nieru je pomerne jednoduché a nemusíte sa obávať tradičného chaosu z inej kultúry, netápete, prevláda napriek vyššiemu výslednému hodnoteniu sklamanie a rozčarovanie. Mierne, ale je tu. Nier sa totiž len plazí po povrchu príťažlivosti a nikdy nenačrie do hĺbky zdrojov zábavy, ktoré jednotlivé vlastnosti hry mohli ponúkať. Nejde totiž o čisto RPG – vlastne to je pomerne primitívne a je založené na otvorenom svete, rozhovoroch s postavami, tom, že bojujete, obchodujete so zbraňami a raz za čas poskočí hrdina o level vyššie. Spojenie s akciou, či dokonca až arkádou a plošinovkou sa prejaví okamžite. V štýle hrania, boja či behu postavy. Dokonca neprídeme ani o logické pasáže spojené so skákaním alebo krytím, ktoré sú nutnosťou.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Nedá sa povedať, že by išlo o zlý nápad alebo myšlienku priniesť pre hráčov prístupnú a zábavnú hru. Len to nedrží pohromade. Toto kruté konštatovanie bolí o to viac, že Nier má celkom zaujímavú zápletku alebo ak chcete pozadie, ktoré nenápadne núti hráča ísť ďalej a ďalej. Možno nejde tak ani o príbeh samotný ako o jeho vplyv na hráča. To, čo z neho vychádza a ako na postavu pred obrazovkou pôsobí. Depresívne, smutne, odovzdane. V nie až tak vzdialenej budúcnosti, v roku 2049, je svet spustošený na nepoznanie, zvyšok civilizácie už len prežíva v nehostinných podmienkach. V krajine zahalenej do snehu a smrtiacej zimy. Navyše sa vynára úplne iný fantóm – tiene, podivné prízraky, do zlatej farby zahalení neviditeľní duchovia. Shades.
V tomto období pobudnete len chvíľu. Dáte meno hlavnému hrdinovi, otcovi, ktorý sa snaží zachovať si nádej a hlavne zachrániť svoju dcéru, jediné potešenie, jediný dôvod, prečo ešte hrdina žije. Čítali ste McCarthyho Cestu? Čosi podobné, pre vykreslenie atmosféry absolútne dostačujúce. Jednoduchý a prehľadný tutorial vysvetlí čo a ako, než to všetko vymlátite, vyskúšate si toho dosť. Nasleduje strih, presunieme sa o 1300 rokov do budúcnosti (?!) a ten istý hrdina sa znovu topí v problémoch. Smrteľne chorá dcéra Yonah potrebuje rýchlo liek, ktorý by ju zbavil utrpenia. Zmenilo sa všetko – civilizácia ustúpila od využívania strojov či akýchkoľvek technologických vymožeností. Vrátila sa k prírode a spolunažívania s ňou. Pripomína to stredovek, reálne vyzerajúce fantasy. Natrafíte tu na ľúbeznú dedinku, váš domov, ale aj nížiny či tiché lesy, prímorské mestečko, obydlie vysoko v horách, ktorého príbytky sú pospájané vratkými mostmi, chrámy a napokon sa dočkáte i mechanických nepriateľov v starodávnej továrni, nepriechodnej púšte, chrámov, navštívite podivnú civilizáciu v púšti s neznámym jazykom a mnoho iných miest.
Hlavný hrdina po celý čas trpí, tápe v tme, snaží sa nájsť liek pre svoju dcéru, cítiť jeho beznádej a zároveň snahu zachrániť to jednié, na čom mu záleží. Lenže časy sú znovu ťažké, Shades útočia už takmer na každom kroku a to, čo z ľudí ostalo, sa krvopotne bráni. Klasická rozprávka, avšak rozprávaná až neuveriteľne melancholicky, čomu zodpovedá aj samotný dizajn jednotlivých lokácií. Chytia za srdce, pohryznú vás svojou monumentálnosťou, donútia sklopiť zrak. Je to akoby čisté a hriešne špinavé zároveň. Všetko dômyselne podfarbuje geniálny soundtrack zložený z chorálov, ktoré dopĺňa orchester či jednoduchá klavírna melódia. Niečo tak úžasné len tak ľahko nepočuť, v ktoromkoľvek momentu počas hrania cítite, že je hudba je tá, ktorá dvíha celkovú atmosféru minimálne o jednu úroveň vyššie.
Teraz prichádzajú na radu útrapy. Začneme pozvoľna. Hlavný hrdina je... nie veľmi sympatický. Staro vyzerajúci otec so šedivými vlasmi a podivnom oblečení síce v niekom môže evokovať pocit starajúceho sa rodiča, no pre úlohu hlavného hrdinu, ktorého má hráč stále na očiach, sa táto postava príliš nehodí. Ale nevadí. Po čas sa k vám pridá kniha (nemá rada, ak ju niekto osloví kniha). Takže neskôr sa k vám pridá Grimoire Weiss. Nemá nič spoločné s našim futbalovým trénerom, pravidelne vtipne komentuje situáciu, hlas má silný anglický prízvuk a navyše je to pomocník na pohľadanie. Pomocou Weissa čarujete, vyvolávate magickú útoky rôznych druhov: strieľajúce šípy, obria ruka, obranná stena alebo akási obdoba fireballov.
Ešte vás čakajú dvaja hrdinovia. Obaja sú... ako to napísať a neuraziť? Ich prítomnosť je pre dej ako taký a atmosféru vítaná. Avšak muselo by ísť o postavy len mierne späté s osudom hlavného hrdinu. Lenže Kainé a Emil nášho otca nasledujú a robia mu garde. Kainé je bizarnou postavičkou a Emil... ešte viac? Dobre, poďme popisom. Prvá z nich je ženskou hrdinkou tak sporo odetou, že i bojovníčky zo SoulCaliburu sú oproti nej mníšky. Tenké a dotrhané šatôčky ukrývajú len minimum tela a zabudnite napríklad i na sukňu či čosi podobné – musí postačiť spodné prádlo. Aby to nebolo všetko, ide o charakter napadnutý tieňmi, zmietajúci sa na pomedzí šialenstva, pričom toto na prvý pohľad krehké žieňa nadáva a vyjadruje sa sprostejšie ako rumunský murár. Tvrdohlavé, vulgárne, egoistické. A to vám stojí po boku. Emil je akési podivné stvorenie s bizarnou hlavou (Grim Fandango???) a schizofrenickou povahou, podivnými chúťkami – je to jednoducho kostra ohlodaná tieňmi.
Horšie ale rozhodne je, že prísun emócii z tak úzko profilovaných charakterov je biedny, ba priam až minimálny. Aby došlo k postupnému a aspoň nejakému vývoju, sú jednotlivé črty rozvrstvené a rozložené do zopár šplechov. V konečnom dôsledku hrateľnosti o niekoľkých desiatkach hodín (cca 20-30) to rozhodne nepripravuje živnú pôdu pre možné konflikty či citové prejavy, sledovanie osudov. Plytké čľapkanie sa v bahne priemernosti. Ale keby išlo o postavy na hodinku-dve, s ktorými strávite zopár questov a potom im dáte zbohom... a vývojári by mohli všetko poriadne nahustiť na jednu hromadu, aby išlo o zapamätateľné postavy. Ale nie, nestalo sa tak. Postavy sú teda, až na tú prekliatu knihu, ktorá má – paradoxne – ako jediná dušu a prejavuje sa, absolútne ploché. Ok, Kainé je plochá len obrazne.
Prejdeme na bojový systém. Dal by sa opísať veľmi krátko: jedným tlačidlom útočíte kontaktnou zbraňou, potom si navolíte zopár magických kúskov, skáčete, robíte kotúle do strán, bránite sa, beháte do inventáru a žeriete ozdravujúce rastlinky či iné burinky, ktoré vám dajú dvojnásobnú damage či rapídne znížia poškodenie súpera. Raz za čas sa ozve cink, poskočíte o úroveň vyššie, máte viac zdravia a many. Predmetov je za hrsť, charakterizované sú silou. Tieto minimalistické RPG prvky ukrývajú inak žáner, ktorým Nier zrejme v skutočnosti je. Akčnou arkádou. Nie je to síce rovno Ratchet & Clank, ale ďaleko od toho Nier nemá. Súboje sú jednoduché a musíte v nich kombinovať útočenie vo vhodnej dobe, na správne miesta. Boj s bossom tak trvá i niekoľko minút, neupižláte ho k smrti šibrinkovaním tupým mečom. Skôr to v niektorých prípadoch pripomína God of War, dokonca si užijete i potoky krvi.
Na druhú stranu žánrové prekrývanie sa nedeje len v tom smere, zaujímavo pôsobí prechod z externou kamerou snímaného pohľadu do adventúrneho, kedy vidíte všetko zboku. Ako v starých, scrollovacích plošinovkách či adventúrach. Vstúpite do domu, kamera sa presunie tak, aby sledovala výrez v dome, chodíte len doľava či doprava. Podobne je to v majáku, skáčete po plošinkách. Niekedy sa zas kamera prepne do top-down pohľadu, kedy to pripomína Alien Breed či Machine Huntera. Všetko sledujete akoby zo stropu miestnosti, pozeráte sa kolmo dole. Nemáte dosť? Ak sa konečne vysomárite z logických hádaniek v chráme ďaleko v púšti, odkiaľ máte vyslobodiť princa, spomeniete si na Sokobana. Ale to už skočíte rovnými nohami do tichého lesa, kde sa ocitnete v sne iného človeka – a z toho sa dá vysekať iba tak, že vo forme textovej adventúry musíte správne rozlúštiť hádanky! Čierna obrazovka a more textu.
Sami vidíte, že je toho strašne veľa, žánrový miš-maš je dávkovaný príjemne a pozvoľna sa otvárajú dvere rozmanitosti. A následne sú s treskom zatvorené tesne pred nosom uchvátenia. Samotný koncept hrania je strašne jednotvárny. Respawn nepriateľov na už preskúmaných územiach je až príliš umelý a neskôr i rušivý. Čo je však horšie, drvivá väčšina questov je založená na tom, aby ste sa trepali z jedného konca na mapy na druhý. To je v podstate všade, lenže tu si tú istú trasu prejdete niekoľkokrát. Začne to neskutočne nudiť, cestovanie je únavné a keď pendlujete medzi niekoľkými bodmi, nič vás nedokáže prinútiť k tomu, aby ste sa tešili na to, že sa otvoria zas niekde nové dvere. A keby aj, znovu musíte prejsť už cez videné miesto. Primárne úlohy posúvajú zápletku dopredu, to dá rozum a na to behanie z bodu A do bodu B akoby z úcty zabudnete, no sekundárne, ktoré vám poskytnú nemalú finančnú pomoc, sú založené na tom, že máte nájsť nejaké kože zvierat či rastliny. Ten chce to, ten tamto. A dokola a stále a znovu a zas.
Keď si k tomu pridáte to, že vývoj postavy je založený len na nájdení či kúpení silnejšej zbrane, či automatickom zlepšení magického ataku, je to málo k tomu, aby sa hra stala atraktívnou a chytľavou i pri dlhodobejšom hraní. Samozrejme, je to stále fajn, predierate sa a trápite, no necítite úvodnú eufóriu a mladícku silu k zdolávaniu prekážok. Jednoducho si poviete, že je to stále ešte hrateľné a keď ste si za to zaplatili, tak sa na záver presekáte, pretože tie nové miesta sú skutočne zaujímavé a aspoň na chvíľu vás uchvátia, kým znovu svojim monotónnym opakovaním neutlčú k smrti aj poslednú iskierku príjemného pohltenia.
Samozrejme, toto všetko sú subjektívne pocity a mierne sklamanie z poľavovania nasadeného tempa v úvode, postihne zrejme každého. Objektívne sa ale vývojárom nepodarilo technické spracovanie. O hudbe reč bola, tá je perfektná, nikdy nekončiaci orgazmus pre uši. Naproti tomu je ozvučenie priemerné. Stretnete sa tu s klasickým zvukovým sprievodom všetkých činností, pričom žiadne nevyčnievajú nad hranicu zapamätateľnosti. Okamžite si ale všimnete dabing. Nie pre jednotlivé hlasy, ale že niekedy chýba. Proste postava povie prvú vetu rozhovoru a následne už len čítate text. Niekedy sa nepreberie počas celého dialógu, inokedy áno. Kto určoval, čo bude nadabované a čo nie, by bolo vhodné zistiť a spýtať sa ho, čo pil, pretože to rozhodne šľape ako divé.
Tam, kde vás omráči – v dobrom – architektúra úrovní a dizajn lokácií, vám dá samotné grafické spracovanie poriadnu otcovskú, až vám sopeľ vyreže na krku opačný závit. To jednoducho museli Nier pôvodne pripravovať pre Playstation 2, len sa to akosi nestíhalo, roky bežali a ľaľa, ono je už rok 2010, tak spravíme port pre Playstation 3, trochu zvýšime rozlíšenie, dáme zopár tých cool svetelných efektov a je to. A bolo. Je to nedokonalé, je to zastaralé a keď uvidíte modely postavičiek a ich animácie, zaplačete. Nepochopte to zle, to, čo z daných miest pôsobí na hráča, je príťažlivé, ale väčšina miest vyzerá ako spred 5 rokov. Na grafike až tak nezáleží, len aby ste vedeli, že to vyzerá vec, ktorú rozhodne kamarátom na novej LCD telke ukazovať nebudete.
Bolo by vhodné ukončiť toto rozprávanie optimisticky. Nier obsahuje mnoho chýb, pričom mnohé vám udrú do očí okamžite, iné otravujú časom. Cez všetko by sa dalo pokojne prehrýzť, nebyť otravného chodenia tam a späť. Práve tu dochádza k najväčšej degradácii zábavy. Neznamená to, že to nemáte skúsiť, tak hodinku dve sa denne baviť zaručene budete. Nikdy však nedôjde k absolútnemu pohlteniu, kedy nebudete tušiť, koľko je práve hodín a či by ste to nemali radšej vypnúť. Žiaľ. Ale presne to je tá hranica medzi kvalitnou hrou a mierne nadpriemernou. Nepomôže ani chytanie rýb, pestovanie plodín či jazdenie na akomsi divom zvierati. Nieru napriek myšlienke depresívneho príbehu chýba potrebný cit pre rozumné dávkovanie po celý čas hrania.
