BRATISLAVA. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že antihmota patrí do sféry vedecko-fantastických príbehov, filmov a podzemných vedeckých laboratórií. Avšak v dnešnej dobe sa už ľudia dostávajú aj do blízkeho kontaktu s antihmotou.
Pri medicínskych vyšetreniach pozitrónovou emisnou tomografiou (PET) kladne nabité antičastice - pozitróny, anihilujú priamo v tele pacienta. Aj keď antihmota sa pri PET testoch nedá priamo pocítiť našimi zmyslami, pomáha nám zavčasu nájsť zrýchlený proces tvorby buniek v ľudskom organizme.
Exotická hmota
Antihmoty je v okolitom vesmíre prekvapivo málo. Dokonca menej, než by sa dalo predpokladať. Aj preto ju vedci podrobne skúmajú.
V apríli roku 2010 bol v časopise Science zverejnený objav novej exotickej formy antihmoty: anti-hyperjadra obsahujúceho antiprotón, antineutrón a antihyperón. Nové antijadro (tzv. anti-hyper-tritón) obsahuje v sebe aj zvláštnu (strange) formu antihmoty vo forme antikvarku s, ktorý sa nachádza v antihyperóne.
Ide o doteraz najťažšie vytvorené antijadro vôbec. Na objavenie antihypertritónu bolo potrebné analyzovať stovky miliónov zrážok jadier zlata, skúmaných na relativistickom urýchľovači RHIC neďaleko New Yorku.
Experimentálnej skupine STAR, ktorej členmi sú aj slovenskí vedci, sa podarilo identifikovať 70 rozpadov antihypertritónu na antijadro He3 a pión. Antihyperjadrá vznikajú z hustej a horúcej partónovej hmoty, vytvorenej na veľmi krátky čas v relativistických zrážkach jadier zlata.
Antihyperhmota vo fľaši
Načo nám môže byť antihyperhmota a bude sa dať niekedy využiť v prospech ľudí podobne ako pozitróny v PET tomografii?
Aj keď dnes je asi priskoro zodpovedať takúto otázku, jedna z možných odpovedí je fascinujúca. Exotické antihyperjadrá totiž môžu byť aj pozitívne elektricky nabité (ak obsahujú antihyperóny s kladným nábojom) a v takom prípade by sa kladne nabitá anti-hyperhmota mohla obaliť elektrónmi a vytvoriť tak antihyper-atóm s elektrónovým obalom.
Podmienkou je existencia stabilnej formy antihyperhmoty (tzv. strangeletov), ktorá má byť ešte hustejšia ako bežné jadrá a hyperjadrá. Existenciu stabilnej hyperhmoty vedci teoreticky predpokladajú a po strangeletoch stále intenzívne pátrajú (napr. aj vo vzorkách hornín z Mesiaca).
Elektrónmi obalená stabilná antihyperhmota by sa dala skladovať možno aj v obyčajnej fľaši, lebo jej kladný náboj a elektrónový obal by bránili anihilácii s okolitou hmotou.
Na európskom urýchľovači LHC, vo výskumnom centre CERN pri Ženeve, by mali v blízkej budúcnosti v zrážkach jadier olova tiež vznikať exotické antihyperjadrá. Ľudstvo tak možno už čoskoro čakajú ďalšie prekvapenia.
Autor je účastník experimentu STAR. Pracuje vo Fyzikálnom ústave SAV
Najnovšie vedecké objavy nájdete na veda.sme.sk. Vedu SME hľadajte aj na Twitteri alebo na Facebooku.
Autor: Peter Filip
