BRATISLAVA. Priezračné hlbiny plné rýb a života alebo chátrajúci vodný ekosystém, odsúdený na pomalé odumieranie?
Skôr to druhé, myslí si tím zložený zo siedmich amerických vedcov, ktorí zverejnili štúdiu o africkom jazere Tanganika v internetovom vydaní odborného časopisu Nature Geoscience.
Kolaps jazera môže privolať nielen nadmerný výlov, ale aj – a poľa Američanov najmä – nárast teploty vody v jazere v 20. storočí.
Jedno z najstarších, najhlbších a najbohatších
Päťdesiat kilometrov do šírky, takmer 650 kilometrov do dĺžky, celková rozloha takmer 33-tisíc kilometrov štvorcových.
To je gigantický slíž jazera Tanganika, hlbokého v priemere 570 metrov (maximálna hĺbka dosahuje takmer 1,5 kilometra).
V týchto modrozelených hlbinách funguje jeden z najbohatších sladkovodných ekosystémov na svete.
Druhé najstaršie jazero sveta s objemom takmer 19-tisíc kilometrov kubických poskytuje vodu a obživu miestnym obyvateľom. Desať miliónov ľudí z neho ročne vyloví okolo dvestotisíc ton rýb, najmä sardiniek.
Význam jazera je o to väčší, že leží v Údolí veľkého zlomu pri hraniciach Konžskej demokratickej republiky, Tanzánie, Burundi a Zambie, čiže štyroch najchudobnejších štátov Afriky a súčasne aj sveta.
Vedúcou tímu, ktorý skúmal priemerné teploty vody v jazere v súvislosti s jeho biologickou produktivitou, bola Jessica Tierneyová z Brownovej univerzity v Providence (štát Rhode Island, USA).
Členovia tímu Andrew Cohen z Arizonskej univerzity v Tucsone a James Russell (školiteľ J. Tierneyovej) odobrali v rokoch 2001 a 2004 z dna jazera stĺpcové vrty so vzorkami sedimentov.
26 stupňov bolo najviac
Analýza obsahu vrtov ukázala, že počas uplynulých 1500 rokov boli intervaly dlhodobého otepľovania a ochladzovania spojené s nízkou alebo vysokou produkciou rias.
Ponúkla teda jednoznačné spojenie medzi teplotnými zmenami a biologickou produktivitou jazera: v teple bola nižšia, v chlade vyššia.
Súčasne vedci zistili, že 26 stupňov Celzia z roku 2003 je najvyššia nameraná teplota prinajmenšom za celé spomenuté obdobie. Dlhodobý priemer v uplynulých 1500 rokoch bol o dva stupne nižší.
Klimatické modely ukazujú, že v tejto oblasti sa celkovo otepľuje. Logicky to môže ďalej urýchliť nárast povrchových teplôt vody v jazere.
Pre tamojších obyvateľov, ktorým rybie mäso poskytuje najdostupnejší zdroj bielkovín, by to bolo obzvlášť nepríjemné.
Prečo je vlastne teplo na povrchu jazera také nepríjemné?
Jazerný ekosystém sa delí na dve pomerne oddelené časti. Väčšina živočíchov vrátane najcennejších sardiniek žije v hornej, asi stometrovej vrstve.
Pod ňou je čoraz menej kyslíka, v najhlbších a najchladnejších vodách už kyslík chýba úplne.
Nenahraditeľné riasy
Dolu je, naopak, dosť potravy pre mikroskopické riasy, ktoré bývajú ešte menšie ako baktérie. Fungujú pomocou fotosyntézy, takže potrebujú svetlo, no súčasne dokážu využiť na obživu anorganickú potravu, ktorá klesá ku dnu; chutí im aj oxid uhličitý.
Riasy sú základom jazernej potravinovej siete a platí pravidlo: čím viac rias, tým viac rýb.
Kolobeh živín z chladnejšieho dna na teplejší povrch umožňuje v stojatom jazere vietor tým, že premiešava vodu.
Lenže keď na povrchu pribúda teplá voda, premiešavanie sa spomaľuje a preto sa spomaľuje aj prísun živín.
Otepľovanie totiž zvýrazňuje rozdiel hustoty vrchnej a spodnej úrovne vody, takže dostatočné zvírenie hlbšej vrstvy, potrebné na to, aby do nej prúdili živiny pre riasy, by si vyžadovalo silnejšie vetry.
Výlov alebo otepľovanie?
„Náš výskum ukázal úplnú zhodu medzi teplotami jazerných povrchových vôd a jeho produktivitou, prejavujúcou sa napríklad zásobami rýb,“ povedala Jessica Tierneyová. „Preto spolu s pokračujúcim otepľovaním jazera očakávame pokles produktivity a predpokladáme, že to ovplyvní rybársky priemysel.“
Niektorí vedci sú presvedčení, že za pokles zásob rýb v jazere môže ich prehnaný výlov.
Tierneyová s Russellom súhlasia. Dodávajú však, že rovnako, ak nie viac, môže k poklesu stavu rýb prispievať otepľovanie spojené s úbytkom živín v horných vrstvách vody.
Hlavný zdroj: internetové stránky Národnej vedeckej nadácie (NSF)
