;) |
Môžeme pokojne prehlásiť, že už i pri hrách pomaly začína platiť nepísané pravidlo, podľa ktorého si vybrané projekty kupujeme aj na základe vývojárskeho tímu. Alebo inak. Máte obľúbeného spisovateľa, prípadne režiséra, od ktorého jednoducho musíte mať / čítať / vidieť všetko a viete, že sa i pri pokuse "na blind" nepopálite. Musím sa priznať, že osobne považujem za majstra napätia a strachu Stephena Kinga. Aj on sám priznal, že by mohol vydať i nákupný lístok a ľudia - s veľkou pravdepodobnosťou vrátane mňa - by to kupovali vo veľkom. Samozrejme, je tu poeticky desivý Lovercraft, brutálny Barker, mrazivý a priam epický Simmons, celkom nenápadný Koontz. Avšak King je King. A Alan Wake je pocta i jemu, jeho tvorivej činnosti. Ťažko potom napísať recenziu bez subjektívneho pohladenia duše.
O hre Alan Wake ste už istotne počuli alebo niekde čítali. Vychádza exkluzívne a výhradne pre Xbox 360, pracovali na nej (a na ďalších epizódach i pracujú) vývojári z fínskeho Remedy (Max Payne), ktorí si s vydaním dávali – podobne ako pri Maxovi – riadne načas. Ale čakanie stálo za to, príbeh vytvoreným Samom Lakeom je virtuálnym zhmotnením a vzdaním pocty ako už spomínanému Kingovi (hlavne Vrece Kosti, Mŕtva Zóna, Tretie Oko alebo i Príbeh vdovy Lisey), tak Lynchovmu Twin Peaks, Lovecraftovi, ale aj Hitchcockovi. Inšpirácií, z ktorých príbeh jemne čerpá, je hneď viacero, avšak rozhodne úspešné zdroje myšlienok hlúpo nevykráda, požičiava si z nich pôsobivú atmosféru, nápady, krátke úseky. Jednoducho ide príjemné mrazenie na zátylku – aj preto, že máte skutočný strach, ale zároveň vidíte aspoň vo virtuálnej podobe „t(T)o z kníh“ a zároveň aktívne ovplyvňujete dej.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Začínať popisovať dej vetou Alan Wake je úspešný spisovateľ bestsellerov, od ktorého sa odklonila slečna múza a už vyše dvoch rokov mu nedala vášnivý bozk, je zrejme otrepané. Ale pravdivé a zároveň až romanticky efektné, pretože jednoduchosť deja nie je postavená na tom, že do podrobností vysvetlí hráčovi, čo a prečo sa deje. To je vlastne úplne jedno, ono to, čo sa objavilo – nazvime to Temnota – tu jednoducho je a hráč jej musí čeliť a prežiť. Racionálne zdôvodnenia sú úplne zbytočné. Taktiež nemá zmysel pýtať sa, prečo zomrelo pri nešťastnej nehode dieťa, ktoré malo život pred sebou a za nič nemohlo. Práve v tom tkvie úderná príťažlivosť konceptu hry i zdrojov, z ktorých čerpá. King je rovnako efektny, nepýta sa ako sa to stalo, ale postavy čelia skromnému želaniu: prežiť.
Alan Wake prichádza so svojou manželkou na dovolenku do Bright Falls, mestečka takmer odrezaného od civilizácie, s obyvateľmi žijúcimi v horách. Alan nenapísal ani stránku už dva roky. Nie, že by potreboval nutne peniaze, tých má dosť, avšak spisovateľský blok nerobí dobre jeho osobe ako takej a možno to ani nevie, ale trpí i jeho okolie. Možno však v Bright Falls niečo napíšeš, ukazuje mu manželka Alice písací stroj a nahnevaný Alan od nej odchádza na nočnú prechádzku. To však netuší, že je to naposledy, čo videl svoju lásku. Niekto ju uniesol a zmysly mu nahovárajú, že únoscu žiadajúceho výkupné treba nájsť. Polícia mu však nepomôže, práveže naopak, ide mu po krku. Nebude to teda až tak jednoduché. Alan skáče do jazera, kde si myslí, že sa topí jeho manželka. Temná voda jazera okolo chaty, kde majú stráviť príjemnú dovolenku, však náhle všetko pohltí a Alan sa prebúdza...
...na okraji priepasti v zdemolovanom aute, z ktorého musí rýcho uniknúť. Na nič konkrétne si nespomína a hoci vie, kde sa nachádza, vie, že stratil manželku, vôbec netuší, ako sa na miesto nehody dostal. Nepríjemné sny a záblesky ho určite neukľudňujú. To je ale len začiatok, prvé tápanie v tme, pri ktorom len kútikom oka zazriete tiene svojich bubákov. Nepamätáte si totiž, ako neskôr zistíte, celý jeden týždeň – a za ten čas vraj Alan napísal román, ktorý ožíva, jeho dej sa stáva skutočnosťou. Alan netuší, kedy sa tak mohlo stať a už vôbec nevie, prečo z temného lesa na neho útočia posadnutí domáci, ktorí ho chcú zabiť. A žiadny zmysel mu nedáva tieň, ktorý mu ide po krku, pýtajúc sa Alana, aké to je, keď sa ho chystá zabiť to, čo sám stvoril. Že sa máte báť, zistíte pri čomsi podivnom demolujúcom stromy v lese (Lost), pohrávajúci sa s autami ako malé dieťa.
Bright Falls je skutočne tým správnym miestom na podobne duchársku story, napínavý triler, pri ktorom ledva dýchate. Jedinou jeho chybou je, že nejde o miesto otvorené, ale musíte vždy kráčať po viditeľnom chodníku – a je jedno, či je to práve v meste alebo v priľahlých lesoch. Vytvoriť slobodu ponúkajúci kraj vraj v Remedy nezvládli, bolo to pre nich až príliš zložité v rámci udržania napätia po celý čas hrania, a preto sa odhodlali ku kroku mierne drastickému, znovuhrateľnosť obmedzujúcemu. Lineárne napredovanie však podporuje seriálový koncept rozprávania. Hra je rozdelená na šesť častí, ktoré uzatvárajú prvú sezónu a už teraz vieme, že sa dočkáme ďalších epizód (DLC) a v Remedy by radi pracovali na pokračovaní. Pre nás to znamená to, že každá časť začína zopakovaním dôležitých informácií z predošlých častí a záver každej epizódy je vyvrcholením sekundárneho napredovania zápletky. Otrepané? Určite, verte však, že to vyzerá vynikajúco.
Koridorové hranie teda na jednu stranu znemožňuje skúmanie a rozhodovanie s viacerými voľbami a upravovaním deja, no zároveň podporuje ten, ktorý už napísaný je. Určiť spôsob, ktorý by bol lepší, vhodnejší, sa nedá, pretože každý poskytuje čosi iné. Samozrejme, najlepšie by bolo sledovať pútavú, napínavú a bohatú zápletku a pritom sa prechádza voľne po Bright Falls, avšak úprimne – je i reálne možné, aby niekto čosi podobné vytvoril? Na prvé zahranie sa určite nebudete zaoberať zbieraním všetkých bonusových predmetov, na ktoré natrafíte a uniknú vám tak stránky Alanovho románu (takže si 130 stránok textu prečítate kompletne až neskôr), navyše všetky sa vám sprístupnia až pri hraní na najťažšiu, nightmare, obtiažnosť. Budeteč chcieť totiž primárne prežiť a do tmy sa vám príliš nebude chcieť vstupovať. Najjednoduchšia, respektíve prvá je normalna obtiaťnosť, easy tu neexistuje. Na nej si vychutnáte príbeh, občas sa zapotíte, ale nič vám nebráni v plynulom putovaní. Na hardcore (a spomínanej nightmare) už musíte postupovať výrazne obozretne a keďže už viete, čo bude nasledovať, snoríte, odbiehate do bočných, slepých uličiek, aby ste našli termosky kávy, ukryté truhlice, rádiové prijímače, rozbíjate pyramídy z plechoviek alebo ďalšiu muníciu.
Teraz, kedy by ste mali mať aspoň základnú predstavu o atmosfére hry, ktorá je jednoducho mrazivá, si povieme o tom, ako sa vôbec Alan Wake hrá. Ako klasická akčná hra z pohľadu kamery umiestnenej za hlavným hrdinom. Samotné epizódy sú rozdelené na dve časti: cez deň väčšinou pátrate, hľadáte stopy, chystáte sa na cestu, ktorá – a na to vezmite jed – povedie pekne nepríjemným prostredím. A v tme, že áno. Akonáhle zapadne slnko a vrcholky hôr pohladí svojim mrazivým dotykom mesiac, začína sa váš boj o holý život. Jedinou záchranou sa stáva svetlo, v ňom nachádzate nielen pokoj a ochranu, ale zároveň svetlo z baterky je pre vás životne dôležité pri likvidovaní tzv. Taken, ľudí napadnutých temnotou. Mimo to, že máte v pravej ruke strelnú zbraň, využívate rovnako i baterku. Pomocou nej totiž najprv zničíte temnú auru a až následne môžete efektívne použiť strelnú zbraň, pomocou ktorej zlikvidujete telesnú schránku nepriateľa.
Tento princíp aplikujete neustále na každý pohybujúci sa živý objekt, len sa základný farmár líši od statného drevorubača s motorovou pílou a podobne. Temnota nepohlcuje len duše ľudí, dokáže opantať i stroje, respektíve chladné predmety. Menšie objekty ako kusy plechu či sudy vám až tak neublížia, no počkajte, keď sa proti vám postaví kombajn alebo čokoľvek väčšie. V tomto prípade je nutné na objekt iba svietiť, čiže ho zbaviť temného posadnutia. Chvíľu to trvá a rozhodne sa budete musieť naučiť zachádzať nielen s baterkou, ale napríklad i svetlicami (extrémne rýchlo zbavuje temnoty a posadnutých odpudzuje od seba) či svetelné granáty, ktoré instantne osvetlia, oslepia a zabijú. Nádherná hračka, avšak nenájdete na každom rohu pol tucta do hrste, takže treba šetriť na horšie časy a naučiť sa zaobchádzať so všetkým šetrne.
Aj keď sa vám totiž bude zdať, že máte všetkého dostatok, hneď niekoľkokrát za hru sa stane, že všetko stratíte a musíte odznovu počítať každý náboj, hľadať a zbierať. Toto umelé zasahovanie do deja má vždy svoje opodstatnenie a prináša potrebnú dávku adrenalínu. Vyslovene rušivo nepôsobí, pretože strata zbraní a dokonca i baterky má logické opodstatnenie a postaví vás do odlišnej úlohy, s ktorou si budete musieť poradiť. Všetko pre dobro podmanivej atmosféry.
Technické spracovanie je na dostatočne vysokej úrovni, aby sme si ho vychutnali, no na miestach, kde sme pred niekoľkými rokmi otvárali ústa a sledovali nádhernú hru svetla a tieňov, zalamovali ruky nad fyzikálnym modelom, dnes už len súhlasíme, že fajn, ale bolo to vo viacerých hrách. Päť rokov vývoja sa na hre podpísalo, o tom bez debaty, ale napriek tomu je Alan Wake krásnou hrou. Cez deň je všetko ospalé, romanticky osvetlené, pokojné – vlastne akoby všetko plynulo spomalene. Jesenné farby hranie upokojujú, ale to pominie zapadajúcim slnkom a blížiacou sa tmou, temnotou. V nej budete väčšinu času, denné eskapády tu síce sú, ale nikdy netrvajú príliš dlho. Sú to preto, aby ste si oddýchli a pozreli sa na Bright Falls a okolie i z trochu inej strany. Tma je v Alan Wake pohlcujúca. Často putujete v tmavých lesoch, ale zatúlate sa i na opustenú farmu, pílu, vkročíte do bane, opustené lomy, poprechádzate sa po dovolenkovom stredisku, bývalom hoteli (kultové bludisko ako v Shining nesmie chýbať). K slovu sa dostane aj ovládanie vozidiel. Nie je to nič extrémne zábavné, na druhú stranu ani nudné. A konečne aspoň nejaký Carmageddon. Je tu toho dosť a zakaždým vás prekvapí jedno...
...keď je tma, tak je proste tma. Alan Wake je tmavou hrou. Dobre, znie to až detinsky, ale tam, kde nesvietite baterkou, takmer nič nevidíte, možno občas zahliadnete mihajúce sa tiene, ale veľké šance si nedávajte. Pocit, keď zrazu ožiarite tvár posadnutého, ktorého ste skutočne za svojim chrbtom nečakali, je tak pohlcujúci, že si zvrieskne jednoducho každý. Podobných momentov zažijete pri hraní kopu, často už len preto, že pomaly našľapujete smerom dopredu, očami stále sliedite okolo seba, otáčate sa, počujete lomoz, strhnete sa... a všetko sa zrazu začne haliť do nepriepustnej hmly (ďalšia inšpirácia), ktorá neveští nič dobré. Bože chráň, ak zazriete zdroj svetla – lampu. Rozbehnete sa k nej. Cítite, že niekto beží za vami. Najprv je nutné naštartovať generátor (jednoduchá minihra), avšak tým sa vydávate napospas osudu. A posadnutým. Je to napínavé, niekomu môže tmavosť celej hry až vadiť, ale práve to robí z grafického spracovania, ktoré tmavými odtieňmi schladí okolité prostredie a spraví ho bizarne mrazivým, neživým, úžasné divadlo. Sú to jemné a minimálne úpravy, ale dokážu spraviť s atmosférou mnoho. Navyše nelikvidujete desiatky nepriateľov naraz, vyskakujú po menších skupinkách a vždy tak, aby ste si ich užili, ale neboli frustrovaní.
Za čo si Alan Wake jednoznačne zaslúži pochvalu, je zvukové spracovanie. Začneme soundtrackom. Ten je jednoducho úplne iný, než zvyčajne v podobných hrách vidíme. Pôsobivú atmosféru sa v hororových hrách snažia vývojári navnadiť skôr umelo vytvorenými skladbami ako napríklad v Silent Hill a len zopár melódií je klasického strihu. Prípadne siahajú po orchestroch, klaviristoch a podobne. Alan Wake obsahuje tradičné skladby – a niektoré možno budete poznať, ale rozhodne nie z rádia alebo iných médií. Sú to piesne skôr nenápadné, ale keď si ich dáte dohromady s hrou – s lokáciami, kde môžu znieť, s ich mrazivou príťažlivosťou, pochválite tvorcov za skvelý výber. Skladby totiž výborne dopĺňajú hru ako je tomu v seriáloch. A navyše je David Bowie či Nick Cave and the Bad Seeds zárukou kvality – a to sú len zrnká v púšti skvelého soundtracku.
Zvukové efekty tvoria významnú časť pohltenia, ktorú vám Alan Wake ponúkne. Pokým sa nič nedeje, je i okolo vás uspávajúce ticho, nepočujete nič nezvyčajné, všetko je také ako má byť. Dabing všetkých postáv je vynikajúci. Lenže to sa čoskoro zmení: úplne postačí ak začujete monológ posadnutých. Napríklad ozrutný lekárnik dávajúci medicínu miestnym v sanatóriu vraví svoje formulky, avšak hlas mu divne preskakuje, mení sa z klasického na škriekavý, nepríjemný – bojíte sa a to ešte netušíte čoho. Počas boja sa okolo vás akoby vytvorí aura a vnímate zvuky všetkého: krokov, výkrikov, streľby. Táto jednoliata masa vás pohltí a hučí okolo vás. Ak sa všetko skončí, je následné ticho až príliš mŕtve. To isté zažijete pri generátoroch, ktoré ak hučia do mŕtvolného ticha, vás radšej donútia odísť spod bezpečného svetla, pretože sa toho hluku bojíte. Ale to je ešte nič oproti tomu, keď sa na vás vyrúti niečo neživé, posadnuté temnotou. Nedokážete si predstaviť ten rachot, lomoz, hluk a buchot. Jediné, čím prispievate vy, je ustráchané „božekovanie“ alebo výkrik derúci sa spomalene a potichu z hrdla prechádzajúci do zrýchleného dychu. A potom znovu ticho... mrazivé, mŕtve, nepríjemné. Nebojte sa, dlho to tak nezostane, prichádza hmla...
O Alanovi by sa dalo rozprávať a písať dlho – hodiny a strany. Lenže samotné hranie je skôr o samotnom prežívaní a užívaní si. Aj preto bol príbeh načrtnutý veľmi okrajovo, neboli spomenuté vedľajšie postavy, nič navyše, nič, čo by bolo zaujímavé. Lepšie pre hráča, ak odhalí na vlastnú päsť tieto príjemné tajomstvá. Na normálnu obtiažnosť vám hranie zaberie približne 10-12 hodín. Nie je to veľa, ale po celý čas sa budete baviť. Nebude to však tak jednoduché. Hra ako taká, samostatne, bez vplyvov predlôh a odkazov nie je taká úžasná. Nemieri sa najjednoduchšie, niektoré checkpointy sú navrhnuté hlúpo a vlastne po celý čas vykonávate to isté. Ale je tu to ale. Subjektívne ale. Pre mňa osobne je King pánom autorom. Ak ho považujete za spisovateľa brakov, ak Twin Peaks beriete ako ďalší šialený výtvor Lyncha, ak sa nedokážete ponoriť do temnej fantázie bez toho, aby ste boli vedení za ručičku opismi, prečo sa to stalo a stále si hovoríte, že to nie je reálne možné – potom si to číslo nevšímajte, pre vás to je občas strašidelná hra s nejakými tieňmi za sedem bodov. Tí ostatní však budú spokojní a uchvátení tým, čo už dobre poznajú a teraz dostanú možnosť si to zahrať. Splnený sen.
