;) |
Trinástka je šťastné číslo. Vysoko hodnotená kvalita predošlých dielov je zachovaná a trinásty diel japonského RPG patrí medzi to najlepšie, čo momentálne nájdete medzi novinkami na trhu. Istotne, tento herný žáner je úplne odlišný od hier na hrdinov západných tvorcov. Keď postavíte vedľa seba Baldur’s Gate a Final Fantasy, sú to vlastne takmer úplne odlišné hry. A zároveň vynikajúce, návykové, hrateľné. Jediné, čo vlastne musíte spraviť, je zanechať predsudky z japonských hier niekde v kúte, otvoriť sa a prijať mierne odlišné pravidlá. Navzdory skeptickým počiatkom vám však každý zaručí, že pokým máte radi hry s dobrým príbehom, RPG so zaujímavým a prepracovaným bojovým systémom, nevstúpite do nesprávnej rieky. Nemusíte byť dokonca ani fanatik do všetkého japonského, jednoducho to treba risknúť – a Final Fantasy XIII by bol výborným začiatkom.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Nosným pilierom každého dielu je príbeh. Odlišný od západnej produkcie, spočiatku mätúci, ocitnete sa v záplave pojmov, podivných svetov, frakcií. Ale prvé hodiny takmer slepého tápania v zahmlenej zápletke postupne odhalia zapletené nitky osudu hrdinov, príjemne napísané zvraty, ktoré aj napriek na prvý pohľad nemilému gýču, dokážu chytiť za srdce. Alebo trochu inak: keď si spustíte typicky západné RPG, viete, že ste v krajine XYZ, kde je zlý ujo a treba ho zastaviť. To medzitým je vata, ktorá je niekde príjemne zabalená a chytľavá, niekedy smrdí ako hnoj, ale máme to tak radi, tak prečo nie. Vo Final Fantasy to je inak, trinástku nevynímajúc. Ono tu vlastne máme klasickú story, avšak pôsobí na hráča úplne inak a navyše sa snaží spielbergovsky postaviť osudy jednotlivcov, v našom prípade hrdinov, do priamej konfrontácie s globálnym problémom. Príbeh budete cítiť, otvárať sa mu a hoci i tu nájdete nejaké to klišé, ktoré na vás žmurká spoza rohu, celé dianie prežívate o čosi viac, než zvyčajne.
Dobre, nastupujú japonské podivnosti. Svet Cocoon a jeho obyvatelia žijú pod nadvládou väčšej planéty Pulse, ktorá akoby Cocoon prehltla a zástupcovia Pulse poľahky pretavujú v skutočnosť vlastné expanzívne chúťky. Nie je to tak, že by sa vrhli na trpaslíka a všetko vykynožili. Postupne odvádzajú nevinných ľudí do svojich útrob, kde sú podrobení popravám. Na Pulse totiž žije rasa fal’Cie, ktorá sa síce navonok neprejavuje a nedáva najavo agresívne sklony, no zástupcovia Pulse vystupujúci na verejnosti z nich robia strašiaka. Fal’Cie po kontakte s človek svoju obeť označkuje ako zver a automaticky sa z nej stáva l’Cie. Týchto poznačených berie „hore“ do Pulse militantná armáda, aby neškodili bežným ľuďom. Tí v snahe čo najviac sa odvďačiť záchrancom tak prisahajú vernosť a nevidia to, čo sa v skutočnosti okolo nich deje. Ak sa z človeka stane l’Cie, nie je odsúdený na zánik, ale dostane úlohu – Focus. Nevie však, čo to je, musí najprv svoj cieľ nájsť a následne splniť. Pokým sa mu to nepodarí, stáva sa z neho Cie’eth, znetvorené monštrum, postrach pre ľudí. V prípade úspechu sa odoberá na večný odpočinok, premieňa sa na žiarivý kryštál.
Táto základná myšlienka na vás nevyskočí okamžite, v útržkoch ju dostávate medzi bojom vzbúrencov z Cocoonu proti Pulse, prekonáte prvé straty (vo Final Fantasy už samozrejmosť, je totiž vždy nepríjemné, keď vám niektorá z postáv zomrie), pomaličky sa začnú profilovať postavy, hrdinovia, ktorých budete ovládať. Netreba byť veľkým znalcom herných príbehov (ktoré sú vo väčšine prípadov, priznajme si to, stupídne), dokonca ani príliš neprezradíme: aj vaši hrdinovia sa stanú l’Cie, avšak tie prvé hodiny, cesta k tomuto poznaniu, vyhraní hlavné postavy Snow a Lightning do dvoch táborov. Ten prvý hľadá svoju snúbenicu, životnú lásku. Tá druhá sestru. Že ide o tú istú osobu a všetko sa nepríjemne zvrtne, netreba dodávať. Putovania sa zúčastnia i ďalšie osoby, postupne otvárajúce sa charaktery, ale to je už na vás, aby ste ich odhalili.
Postupné vykresľovanie príbehu a postáv v ňom zasadených sa stále posúva dopredu a sledovať dobrodružstvá postáv prostredníctvom úžasných animovaných sekvencií, ktorým sa vyrovnajú azda len tie od Blizzardu, je neskutočne zaujímavé. Len to má mierne japonský nádych, pri pohľade na Vanille, ryšavú násťročnú slečnu sa zamyslíte a poviete si, že to preboha musí byť ešte pod zákonom, ale... jednoducho to tí malí Japonci vedia.
Spočiatku vás čaká čisto lineárne dobrodružstvo, takže idete jedinou možnou cestou vpred v uzatvorených priestoroch, s občasnou slepou uličkou, v ktorej natrafíte jednak na ďalších nepriateľov a samozrejme i nové predmety. Až po mnohých odohraných hodinách sa dostanete do rozsiahlych exteriérov, kde nie ste takmer ničím obmedzovaní a slobodne putujete rozsiahlym krajom. Nedá sa však povedať, že by ste chytali z koridorov klaustrofóbiu – je to všetko síce len kľukatá cesta, no postupne otvárajúce sa možnosti bohatého súbojového systému robia i z lineárneho putovania zaujímavú a pútavú cestu. Chytľavosť trinástke nechýba.
Čo je teda na tom bojov systéme, respektíve celých RPG prvkoch tak zaujímavé? Žiadna tvorba postavy, rozdeľovanie bodov medzi vlastnosti, schopnosti, skilly, perky a kadečo iné. Inventár je taktiež len akoby z núdze cnosť. Postava a jej charakter je už vytvorený, vy dostávate do rúk vymodelovaného hrdinu a len pekne ucapkávate detaily na inak nemotornej a fádnej postave. Na začiatku nemôžete nič, maximálne zvolíte druh útoku. Z dvoch možných, aj to musíte mať dobrý deň. Základný bojový systém je založený na spojení real-time a ťahových princípov. Na rozdiel od Resonance of Fate s inak skvelým bojovým modelom, je neprehľadnosť, zbesilosť, chaos a absurdná obtiažnosť absolútne pasé. Nedajte na slová hráčov, ktorí sa po chvíli nesústredeného hrania od Final Fantasy XIII odtiahli nos s dodatkom, že jediné, čo robíte, je stláčanie jedného tlačidla. Nie a nie a nie.
Vo Final Fantasy na vás jednotlivé finesy celého systému hra vybaľuje postupne, čo je jednoznačným plusom, inak by sa v tom chaose ani besná sviňa nevyznala a len potom by hráči trpeli. Počas boja (natrafíte na potvorku, bojujete s potvorkou, respektíve tými, ktoré sú v jej blízkosti) sa postupne nabíja špeciálny ukazovateľ a vy si zatiaľ vyberiete akým spôsobom zaútočíte. Niektoré ataky vám vezmú dve políčka z ukazovateľa, niektoré jedno a je vhodné ich kombinovať. Ono totiž každý nepriateľ je náchylný na čosi iné, jeden je alergický na mágiu vody, inému nevyhovujú buchnáty priamo na telo kontaktnou zbraňou. Akonáhle teda navolíte jednotlivé útoky, celý ukazovateľ sa naplní a postavička vykoná danú sekvenciu atakov. Boja sa môžu zúčastniť naraz tri postavy, so žiadnou sa nepohybujete, len jednej hovoríte, čo má robiť. Ovládate totiž vždy len jednu, ktorú určí hra samotná. Vyskúšate si tak viaceré spôsoby boja, čo neustále mení hrateľnosť, pričom vôbec neprotestujete, pretože boj je zábavný za každú postavu, musíte nájsť jej výhody, prispôsobiť sa. Keďže neustále plynie čas (=napĺňa sa vám ukazovateľ), zabudnite na podriemkávanie, musíte jednať akurát rýchlo a hlavne efektívne.
Tak jednoduché to však nebude. Priamo počas boja na začiatku môžete, neskôr nutne musíte meniť povolania svojej skupiny. Jednotlivé možnosti si nadefinujete kedykoľvek v menu, potom ich už len aktivujete počas vyvolávania útokov. Z pomerne prostého stláčania jedného tlačidla sa okamžite stáva strategická bitka. Nielenže musíte navoliť vhodné útoky (dá sa to vyriešiť aj prenechaním voľby na umelú inteligenciu, ktorá nevolí zle, ale ani nie najvýhodnejšie), ale zároveň aj povolanie pre postavy, aby bol útok efektívny a postavičky vám nezomierali, či nebili nepriateľa po hlave 15 minút, ale to zvládli za omnoho kratší čas. Commando je tradičný valec s priamym útokom, Ravenger používa rôzne druhy mágie, Medic primárne lieči (a sekundárne oslabuje vašu útočnú silu) a ďalej tu máme povolania ovplyvňujúce vaše postavy (kladne – Synergist) či oslabujúci nepriateľov (Saboteur). Svoje si užijete aj so Sentinelom, ale nebudeme to viac zamotávať, prezradíme si aspoň základné tajomstvo úspechu bojového systému.
Každý nepriateľ má samozrejme svoje zdravia a čím viac protivníka udierate, tým viac mu ubúda. Prosté, zrozumiteľné. Ďalej má však aj špeciálny ukazovateľ stagger counter, ktorý sa postupne zapĺňa a ide o percentuálne zobrazenie úspešnosti vašich útokov. Aktívne nepriateľa bijete, narastá. Z pôvodných 100% (čiže váš útok na nepriateľa je číselne vyjadrený na 100%) vyššie a vyššie a ak prekročí vopred určenú hranicu, povedzme 150% (každý atak zoberie nepriateľovi o čosi viac zdravia, než na začiatku, pri sto percentách), dostanete extra bonus – útočíte niekoľkonásobne silnejšie, nepriateľ je ochromený a nie je preto nebezpečný, neútočí. Keď sa jednotlivé útoky dostanú na 400 až 500 percent pôvodnej hodnoty, budete výskať od radosti. Lenže stagger counter sa postupne vyprázdňuje – ako pri samotnom nabíjaní, tak pri ochromení (v tomto prípade ho nemožno dopĺňať, čo je logické). Primárne na nabíjanie stagger baru funguje Ravenger, ktorý ho vie posunúť o značný kus vpred, no zároveň sa i rýchlejšie vyprázdňuje. Spomaľovanie zabezpečuje Commando priamymi zásahmi, no každý z nich pridá zas len niekoľko percent k nárastu. Takže musíte kombinovať. A nie vždy stojíte proti jednému silnému protivníkovi, raz za čas je výhodné sa aj vyliečiť, na aktívnu podporu pomocou Synergistu sa môžete vždy spoľahnúť. Medzi jednotlivými modelmi zloženia skupiny neustále prepínate a už to pripomína prepracovaný taktický boj. Radšej len takto v skratke, minimalizovane. Je to ohromná zábava a je úplne jedno, či sa mlátite štvrtú hodinu alebo dvadsiatu. A ešte, aby toho nebolo málo len pripomenutie: na každého platí čosi iné. Spomínal tu niekto akčné stláčanie jedného tlačidla?
Už bolo spomenuté, že inventár tu nie je klasickým batohom, v ktorom vidíte vedľa seba meče a bylinky. Tradičný systém menu s názvom daného predmetu, plus popis vlastnosti. A padla. A stačí to, pretože rozdelenie medzi zbrane (tých nenájdete stovky, ani desiatky, proste čo dáte komu do ruky, to v nej bude držať), sekundárne predmety (rôzne prstene a pod.), nápoje (uzdravovanie, oživenie, bonusy k boju) a ostatné (rôzne súčiastky) je dostatočné. Využijete všetko. Tak napríklad zbrane vylepšujete spomínanými súčiastkami, to čo pijete, netreba popisovať a amulety tiež viete, na čo sú. Lenže zlepšovanie zbraní je jednoduché na začiatku a je lepšie vhodne rozmeniť získané predmety medzi všetky postavy, nikdy totiž neviete, ako sa skupina rozdelí, či niekto nebude putovať osamote. Prvé úrovne vylepšení prekonáte hravo, tie ďalšie už budú potrebovať riadnu dávku predmetov, pričom každý je vhodný na čosi iné, tomu pomôže to, tomu tamto, spoločných je viacero. Aby to nebolo málo, samozrejme veci si môžete kupovať, ale tu vám mešec so zlatom nerastie a nenapĺňa sa geometrickým radom ako v iných RPG hrách, takže po pár hodinách neviete, za čo máte rozhadzovať. Budete všetky drobné dvakrát obracať a premýšľať, či v obchode investovať, alebo predávať predmety a či ich vôbec kupovať.
Zlepšovať sa samozrejme musia aj samotní protagonisti, pričom zjednodušená cesta nemusí hneď znamenať to najväčšie zlo. Nepostupujete po konkrétnych úrovniach, neozve sa fanfára a nerozdeľujete body medzi vlastnosti. Máte len zdravie, čiže hitpointy, silu a magické schopnosti. To sú jediné tri čísla, ktoré na vás primárne vyskočia – nasledované útočnou a magickou silou držanej zbrane. Tieto „vlastnosti“ vylepšujete tak, že získané skúsenosti investujete do akýchsi stromov povolaní. Commander má vlastný, taktiež Ravenger a podobne. Je zrejmé, že sa oplatí mať skôr vyhranený charakter na povedzme dve oblasti, než jeden, ktorý vie zo všetkého niečo, ale dokopy nič. Vylepšovanie funguje jednoducho: každý strom povolania má jednotlivé upgrade-y rozdelené na pridanie bodov zdravia (hitpointy - HP+50), zlepšenie sily (napríklad Strenght +5) alebo mágie (Magic +3). To nájdete v každom zo stromov, lenže pre konkrétne povolanie sa tu nachádzajú i špeciálne schopnosti, ktoré využijete priamo v boji ako nové pohyby či permanentne zvyšujúce už naučené. Vylepšovanie pritom nepredstavuje košatý strom možností: skôr je to jedna rovná, obrovská haluz, z ktorej raz za čas vytŕča vetvička a môžete si bonusovo vylepšiť to alebo tamto. Kráčate tak po lineárnej ceste vylepšení.
Spočiatku budete body rozhadzovať všade, kde sa len bude dať, no prechodom na vyššiu úroveň vylepšení, kedy sa vám otvorí „nové poschodie“ so zlepšeniami, už každú investíciu podriadite premýšľaniu, či ísť dopredu radšej v tom povolaní alebo inom. Tu vidíme ďalší príklad pomerne lineárneho a samozrejme zjednodušeného charakteru RPG vývoja postavy, no vôbec to neznamená, že by to náročnému hráčovi nestačilo. Nemáte v tom bordel, nie ste zahádzaní desiatkami schopností a stovkami čísel, nerozdávate body sem a tam a na ďalšie tri kopy – jednoducho prirodzenou cestou dotujete hrdinov tak, akoby oni sami zbierali skúsenosti počas boja a zlepšovali sa, vy im len určujete, ktorou cestou sa vydajú. Niekto na to môže nadávať, pretože sa chce hrabať v tabuľkách, avšak toto otvorenie sa verejnosti je príťažlivé pre každého, len mu musíte začať dôverovať.
Na týchto dvoch základoch, čiže príbeh a samotný RPG systém boja a vývoja postavy, leží celá hrateľnost Final Fantasy XIII. Samozrejme, máme tu nádherné grafické spracovanie (animované sekvencie pre PS3 sú vo Full HD, v X360 verzii len 720p), hudobné námety sú – ako inak – úžasné a striedajú sa rôzne hudobné štýly. Niekedy si pri putovaní krajinou budete podupávať nožičkou pri jazze, boj zas podporujú rôzne pochody a orchestrálne burcujúce melódie. Jednoducho sa to počúva veľmi dobre, to však každý diel série Final Fantasy. Niekoho zamrzí, že európska verzia Final Fantasy XIII neobsahuje japonský dabing – nie je však potrebný, anglická lokalizácia prebehla na výbornú a jednotlivé hlasy sú adekvátne prispôsobené západnej kultúre – teda až na Vanille, ktorá svojim roztopašne infantilným smiechom stále odkazuje na krajinu pôvodu. Ale nie sú to žiadne toporné hlášky čítané z papiera, počúva sa to... vlastne to ste už čítali. Technické spracovanie v Square Enix zvládajú na výbornú či už po grafickej alebo zvukovej stránke.
Ako teda? Odporučiť či zatratiť? Jednoznačne prvá možnosť a s malým srdiečkom i dodatok, že by do toho mali ísť všetci, dokonca i tí, čo sa nad všetkým japonským okúňajú a žiadne JRPG ešte nehrali. Práve preto je tu Final Fantasy XIII, ktoré síce stále má v sebe ukryté staré prvky tohto žánru, ktoré poznáme už pekných pár rokov, no zároveň sa otvára nováčikom a tým ponúka skvelý súbojový systém, ktorý sa učíte pomaly, pozvoľna a potom zistíte, že je to niečo nenormálne fungujúce a zábavné. Final Fantasy XIII sa dá hrať desiatky hodín – výsledné číslo si určíte sami pri plnení postranných úloh a snorení po okolí, dokonca môžete neskôr i grindovať a zlepšovať sa umelým spôsobom.
Jednoznačne je však Final Fantasy XIII krásnou a epickou rozprávkou, ktorú si vychutnáte, len jej musíte dať šancu. Istotne, je to niečo exotické pre západných hráčov, ale zároveň nič extrémne odpudivé. Dôležité je nevnímať bezvýznamné detaily (beh hrdinov je... ehm... japonský alebo prečo má ten pán tmavej pleti vo svojom afro účese kura???), ale hru ako celok. Potom budete ohromení! Odlišnosť Final Fantasy pre európskych hráčov ešte neznamená, že si na tomto súste nedokážu pochutnať. Len treba trochu viac prežúvať a oceníte odlišný prístup k danému žánru a jeho prístupné podanie. Choďte do toho a neoľutujete! Čestné iskričkové!
