Japonská herná produkcia nepatrí v našom regióne medzi extra vyhľadávané, má však svoju hŕstku fanúšikov, ktorá dokáže oceniť exotický prístup k virtuálnej zábave. Jeden z najnovších prírastkov Resonance of Fate od skúseného vývojárskeho tímu Tri-Ace (Star Ocean, Infinite Undiscovery) môžeme pokojne zaradiť do starej školy a – a nováčikom ho rozhodne doporučiť neradno. Keď teda chcete okúsiť po prvýkrát tajomnú silu príťažlivosti japonských RPG titulov, Resonance of Fate sa pre vlastné dobro vyhnite, hoci sa chváli skromným "redefinícia RPG žánru" na obale. Neznamená to však, že by išlo o hru zlú, nezábavnú, len je jednoducho príliš svojská, ťažšie pochopiteľná a zvládnuteľná.
Už len príbeh, ktorý vám z úvodných videosekvencií (samozrejme, že kvalitných) takmer nič nepovie a nevysvetlí, prečo sa ocitáte v steampunkovo spracovanom svete na obrovskej veži Basel. Tá je rozsiahlym bludiskom, ktorým prechádzate hodiny a hodiny a po začatí hrania nemáte jasnú predstavu o dianí okolo vás. To, že ľudstvo úplne zdevastovalo planétu a uchýlilo sa do gigantického obydlia rozloženého na jednotlivé zóny podľa výšky, respektíve poschodia, v ktorom bývate, nezistíte hneď. Môže vám to byť dokonca i ukradnuté, dôležité je opraviť poškodené časti veže, ktorá sa inak stane rakvou celého ľudstva a situácia vyhubenia ľudskej rasy by sa opakovala. Epické rozprávanie známe z iných japonských projektov v tomto prípade nie, že absolútne chýba, výpravu a zaujímavé sekvencie tu nájdete, lenže celé to akoby bolo orezané o polovicu dôležitých myšlienok, ktoré sa dozvedáte postupne, ak vôbec o to neskôr budete stáť.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Ale nevadí, máme tu typicky štylizovanú trojicu hrdinov (silný, charizmatický, ale tak trochu arogantný šéf, chlapec, ktorého by ste posadili do lavíc základnej školy a dievča, ktoré ešte stále môže byť pod zákonom), ktorí musia znovu a zas zachrániť svet. Ten je, mimochodom, nádherne vytvorený, avšak v niektorých prípadoch znovu dopláca – podobne ako príbeh – na absolútnu preplácanosť. Mechanické hračky, obrovské ozubené kolesá, parou poháňané prístroje, strelné zbrane zo súčasnosti, podivne zmutované tvory, renesančný systém žitia a potrebná dávka japonských úchylností. Jednoducho objavujete čosi, čo je možno až zbytočne prekombinované. V horných poschodiach žije urodzená šľachta, tam dole sa zas trápi a prežíva bežný ľud. Tých ingrediencií je skutočne mnoho a už pekných pár rokov nemenný RPG systém hrania rozhodne hrateľnosť neoživuje.
Máme lokáciu, ktorú opustíte na centrálnej mape, kurzorom sa vyberiete inam, natrafiť môžete na náhodný súboj s nepriateľom, ale o boji neskôr. Po konkrétnom mieste prechádzate len s jednou postavou, ostatné sú v nej akoby ukryté, plníte tradičné „poslíčkovské“ úlohy, pomáhate ľuďom, hľadáte nezvestných, likvidujete nepriateľov, ktorí obmedzujú nevinných a podobne. Tradičná schéma chodenia, bojovania, behania sem a tam je zaujímavo oživená otváraním centrálnej mapy. Ono totiž nemôžete ísť hneď na začiatku hocikam, ale ste akoby zatvorení na pomerne malom území. Ak si chcete ďalšie hexagonálne políčka na mape sprístupniť, musíte na ne vložiť – ako napríklad z tetrisu – tvarované objekty, energetické hexy, ktoré získavate po súbojoch. Niekde však potrebujete špeciálnu farbu, inokedy je lepšie použiť iný tvar objektu a celkovo to je zaujímavé, no možno až zbytočne prekombinované.
Japonské RPG prvky poznáte z minula – a teraz je úplne jedno, či z Final Fantasy XIII alebo siedmeho dielu. Postava naberá skúsenosti, keď ich má dosť, zabliká obrazovka, ozvú sa divné zvuky, zvýši sa jej zdravie, sila, magické schopnosti a ide sa ďalej. To, čo hrdinov od seba odlišuje, sú používané zbrane. Na tie je možné namontovať rôzne vylepšenia, ktoré zvýšia presnosť a účinnosť či počet vystrelených nábojov – ono nech vyzerá Resonance of Fate ako podivne úchylne spracované stredoveké fantasy, nie je to vôbec tak, žiadna mágia, žiadni kúzelníci. Na to, aby ste si zbrane mohli vylepšiť, potrebujete najprv daný upgrade vyrobiť (z jednotlivých súčiastok, ktoré hľadáte alebo si ich rovno za nemalý peniaz kúpite). Podobne sa môžete obliekať, pozerať si beštiár potvoriek, porozprávať sa, cvičiť v aréne alebo sa jednoducho flákať po mape a zbierať skúsenosti.
Ale prejdime k boju, ten je na prvý pohľad obrovským chaosom, no pri jeho postupnom odkrývaní odhalíte jeho vnútornú silu. Zbytočné prekombinovanie však robí zo zaujímavého spojenia real-time a ťahových pravidiel mierne neprehľadný a hlavne na pochopenie a zvládnutie náročný guláš. Tak za prvé: máme dva druhy útokov podľa použitej zbrane: jeden berie nepriateľovi životnú energiu, no hryzká z nej postupne a pomaly. Lenže to potrebujete, nepriateľ je definitívne mŕtvy, keď nemá žiadne životy, to dá predsa rozum. Avšak ľahké automaty životy neuberajú, idú akoby po stamine alebo ak chcete výdrži a týmto ochromením pripravíte živnú pôdu pre svojich parťákov, pretože nepriateľa omráčite a po streľbe z inej zbrane uberiete unavenému nepriateľovi o niekoľko stovák percent viac životov. Máte troch kumpánov, takže sa to začína zamotávať, že áno.
Lenže ono to nie je tak jednoduché. Hneď po vstupe do arény beží čas a vy môžete zamerať nepriateľa, vystreliť, presunúť sa na ďalšieho kumpána a podobne. Keď vyplytváte časový interval, zaútočí nepriateľ, ten navyše tiež postupne, i v priebehu vášho pohybu, hýbe svojimi figúrkami na virtuálnej šachovnici. Príde však veľké ale: obyčajnými atakmi sa nedostanete pomaly ani cez prvý boj. Takmer permanentne musíte využívať špeciálny „trojútok“. Vec sa má tak, že ak postave môžete prikázať, aby sa rozbehla nejakým smerom. Počas tohto šprintu neovládate pohyb, len či má strieľať alebo poskočiť. Paradoxné je, že v tomto móde nasypete do nepriateľa toľko olova a vykúzlite toľko matrixovských skokov, výskokov a iných akrobatických kotrmelcov, že ani netušíte, čo sa vlastne deje, no robiť to proste musíte. Z taktického hrania sa stáva arkádovo zúrivé stláčanie streľby. Vlastne sa musíte trajektóriou pohybu trafiť medzi ostatných dvoch kumpánov, ktorí sú akoby spojení neviditeľnou úsečkou. Pokým váš vektor pohybu pretína túto úsečku, všetko pôjde ľahšie a na obrazovke sa spustí taký cirkus, že Michael Bay hadr. A to už je čo povedať, dokonca i Bruckheimer je v tomto prípade len slintajúce dojča.
Takže hneď na začiatku boja – okamžite vám totiž beží čas a vy musíte konať – pošlete toho a toho chlapíka tam a tam, počas jeho šialeného revu strieľate, poskočíte, vo vzduchu ste tak 10 sekúnd, strieľate, ešte stále skáčete, ziapete do toho. Proste paráda, kamera skáče sem a tam. Skončí sa sekvencia, už musíte „ťahať“ ďalším panákom – a najlepšie tak, aby trajektória jeho pohybu pretínala úsečku... veď viete. A potom znovu. A zas. A nie je to vôbec tak jednoduché ako to vyzerá, pretože všetko musíte robiť čo najrýchlejšie a hlavne premýšľať „ťah“ dopredu, aby ste sa nezamotali tak, že nebudete môcť použiť tento spektakulárny druh ataku. Je tam toho ešte omnoho viac (trojuholníkový Tri-Attack útok, únava vašich borcov), avšak zamotávať vám tým hlavy, je teraz zbytočné. Jediné, čo si z tohto popisu vezmite je, že je to náročnejšie, avšak celkom zaujímavé, takticky prepracované. A šialené a občas nepríjemne chaotické.
Teraz však stúpime na otlak hre, ktorý skutočne bolí. Je to náročné čo sa týka obtiažnosti, niekedy až prehnane a systematické zadupávanie hráčovho ega ničí hrateľnosť. Ono dokonca to v Resonance of Fate funguje tak, že ak zomrie jedna z postáv v boji, máte možnosť na „retry“ návrat a skúsiť to znovu. Lenže si zaplatíte. Platíte totiž za všetko a keďže sa prvú hodinu – respektíve prvých niekoľko hodín – budete len poriadne učiť čo a ako, trochu to nahnevá. Pri hraní budete mať malú dušičku a keďže pri súbojoch musíte jednať rýchlo a takticky výhodne, inak vás presila poľahky dostane, nepôjde to jednoducho. Ak vám narastie hrebienok, počkajte si na prvý súboj s jedným z mnohých bossov – to je také zvieratko, ktoré má výšku bežného trojposchodového domu a znesie toho mnoho a rozdáva také rany, že pri prvej vám vyhŕknu slzy z očí a už sa len snažíte zomrieť so cťou. Takže sa potom ufňukaní vrátite späť na mapu, vyhľadávate náhodné súboje, učíte sa, skúšate, zlepšujete sa. Lenže nie je to tak, že by ste po polhodinke s rukou frajersky zastrčenou v nohaviciach (made by Al Bunda) prevalcovali titána. Nie, vy to možno ledva prežijete – a to sa najprv k tomu parchantovi musíte dostať, keďže ukladanie pozície prebieha vtipne: len na vybraných miestach, čo ak zistíte po troch hodinách hrania a spokojnom odchode do hlavného menu, neskutočne nahnevá a dostanete chuť hodiť dúhovú Blu-ray placku počernejšej väčšine, nech sa pohrá i ona. Žiadny auto-save, aby sme sa rozumeli, dokonca vám ani nik nepovie, že si pozíciu máte vždy manuálne uložiť! Áno, máme rok 2010.
Je to rýchle, je to náročné, ale predsa len tu badať zábavné prvky, ktoré však vytrysknú na povrch až v momente, kedy sa z toho všetkého vysomárite a nepriateľ vám nebude dávať permanentne na holú. Skutočne, skonať v Resonance of Fate, je tak jednoduché a game over obrazovku ste toľkokrát tento rok (a aj minulý – dohromady) zrejme nevideli. Nič proti obtiažnosti, pokým je to výzva, ale spomalený hráč typu autor recenzie má trochu času reagovať na šialené tempo. Resonance of Fate vyzerá inak adekvátne modernej dobe. Samotná kvalita textúr a animácií (hlavne tých pri boji – to je proste japonská bombastickosť v tak bizarnej podobe, že to snáď nevymyslel človek, ale je vygenerované algoritmom na obzvlášť nereálne kreácie) je vskutku príjemná, horšie je, že je to vlastne len pekne vytvorené pozadie. Pri bojoch v arénach zas pocítite slabú štylizáciu a zanietenie dodať na hernú plochu zaujímavé prvky a objekty, vyzerá to prázdne a pusto. Zvukovo ide o klasiku – zapnite si japonský dabing, pustite naplno rýchlu, elektronickú hudbu a pri bojoch to bude rachot ako pri Transformeroch na domácom kine. Chápeme sa?
Resonance of Fate nie je zlou hrou, budete sa s ňou baviť desiatky hodín, no problémom ostáva to, že pokým sa k tej zábavnej zložke prepracujete, budete potiť krv. Prekombinovaný súbojový systém nie je zlý, ale prečo nie je preboha možné hru aspoň pozastaviť? Rýchle tempo a obrovský spád pri boji je v kontraste s efektivitou nepriateľa a náročnosťou – ešte viac možno s detinsky infantilným a pomaly plaziacim sa príbehom. Zamotať sa v Resonance of Fate je hračkou. Lenže ak to vydržíte a pochopíte základy hrania, budete sa baviť. Otázne je, či vám to vôbec bude stáť za to, trápiť sa a niekedy i trpieť. Resonance of Fate je podivnou hrou – má svoje čaro, vnútornú krásu odhaliteľnú pod hrubou škrupinou. Bolo však potrebné ju takto ukrývať?
